Privítanie vojakov z Iraku v Martine

Keď som odprevádzal prvú rotáciu našich vojakov do Iraku, pripomenul som im, že idú do zeme, z ktorej vzišiel Abrahám, otec veriacich v Boha. Odchod do Iraku a následný pobyt v tejto, nepokojmi zmietanej krajine – to bola nielen záležitosť plnenia povinností profesionálnych vojakov, ale pre každého jedného účastníka misie to bola aj príležitosť, ktorá nútila vyrovnávať sa s otázkou života a smrti a tým aj s otázkou viery v Boha a osobného vzťahu k Nemu. Zvlášť naliehavými sa stalo hľadanie odpovede na tieto otázky po tragických udalostiach, pri ktorých vyhasli životy našich vojakov – najprv troch, potom jedného.
Abrahám prejavil svoju vieru tým, že odišiel z krajiny svojho pôvodu do zeme, ktorú mu Boh sľúbil, že ju dá jemu a jeho potomstvu ako vlasť. Aj Vy ste sa vrátili do svojej vlasti. Tešíme sa s Vami a srdečne Vás vítame doma! Bolo by správne vidieť aj v tomto šťastnom návrate prejav Božej starostlivosti. Svoju vďačnosť voči Bohu by sme mohli prejaviť aj snahou žiť úprimne podľa Božích prikázaní  a tak sa pričiňovať o to, aby v našej vlasti, v našich rodinách i na pracoviskách bolo viac pokoja, porozumenia i spravodlivosti – a tak aby sme tu mohli byť naozaj doma. Váš návrat nevyhnutne vyvoláva spomienku na tých Vašich kolegov, ktorí sa z Iraku nevrátili živí. Zaplatili tú najvyššiu cenu za "Irackú slobodu", ktorá je, žiaľ, stále ešte v nedohľadne... Chceme si dnes na nich a na ich rodiny s úctou i s bolesťou v srdci spomenúť. Chceme za nich prosiť všemohúceho Boha, aby ich prijal do tej vlasti, ktorou je pre každého človeka večný život s Bohom.
Zvlášť sa chcem dnes poďakovať aj kaplánom Ordinariátu, ktorí ochotne zdieľali Vaše neľahké položenie a snažili sa Vám sprostredkovávať Božiu pravdu a Božiu lásku. Spolu s Vami vítam dnes vojenského kaplána Petra Dzijaka! Kiež by táto dobrá spolupráca s duchovnou službou pokračovala na osoh Vás všetkých aj vo vlasti. Ešte raz: Vitajte doma!