Príhovor svätého otca na Teologickom kongrese pre klérus, 12.3.2010

Teologický kongres pre klérus, 12.3.2010

Príhovor svätého otca

Drahí kardináli,

drahí spolubratia v biskupskej a kňazskej službe,

milí prítomní,

som rád, že sa s Vami stretávam počas tejto mimoriadnej udalosti a zo srdca Vás pozdravujem. Zvlášť sa obraciam ku kardinálovi Claudiovi Hummesovi, prefektovi Kongregácie pre klérus, a ďakujem mu za slová, ktoré mi adresoval. Moja vďaka patrí aj celej kongregácií, za horlivosť s ktorou koordinuje mnohé iniciatívy v Roku kňazov; jednou z nich je aj tento Teologický kongres s témou: “Kristova vernosť, kňazské vernosť“. Teší ma, že na tomto kongrese je prítomných vyše 50 biskupov a viac, ako 500 kňazov, z ktorých mnohí majú na starosti formáciu kléru na národnej či diecéznej úrovni. Vaša pozornosť voči témam týkajúcim sa služobného kňazstva je jedným z plodov tohto zvláštneho Roku, ktorý som vyhlásil práve pre podnieteniu snahy k vnútornej obnove všetkých kňazov, pre ich silnejšie a viac presvedčivé svedectvo evanjelia v dnešnom svete (List pre vyhlásenie Roka kňazov).

Téma kňazskej identity, predmet Vášho prvého študijného dňa, je určujúca pre vykonávanie služobného kňazstva v prítomnosti a v budúcnosti. V dobe akou je naša – „polycentrická“ a náchylná zatieniť každý pokus o hľadanie identity, mnohými považovaná za opak slobody a demokracie – je dôležité mať jasné teologické vymedzenie toho, čo je služobné kňazstvo, lebo ináč ono podlieha pokušeniu redukovať ho len na kultúrnu záležitosť. V prostredí rozšírenej sekularizácie, ktorá postupne vytláča Boha tak z verejnej sféry ako aj zo sociálneho povedomia, sa kňaz mnohokrát zdá byť v spoločenskom prostredí „cudzincom“ práve pre najzákladnejšie aspekty jeho úradu – tým, že je zasvätenou osobou, vybranou pre svet, aby sa prihováral v záujme sveta, ustanovený pre toto poslanie Bohom a nie ľuďmi (porov. Hebr 5,1). Z tohto dôvodu je dôležité prekonať nebezpečné tendencie, ktoré v uplynulých desaťročiach chceli redukovať postavu kňaza zdôrazňovaním viac funkčného než ontologického chápania jeho poslania: tieto tendencie prezentovali kňaza takmer ako „sociálneho pracovníka“, čím reálne hrozilo spreneverenie sa samotnému Kristovmu kňazstvu. Tak ako je stále viac naliehavou hermeneutika kontinuity pre správne pochopenie textov II. Vatikánskeho ekumenického koncilu, obdobne je nevyhnutná hermeneutika, ktorú môžeme definovať ako „hermeneutika kňazskej kontinuity“; kontinuity, ktorá, počnúc od Ježiša z Nazaretu, Pána a Krista, prechádzajúc dve tisícročia histórie veľkosti, svätosti, kultúry a nábožnosti, ktoré kňazstvo zanechalo vo svete, prichádza až k našim dňom.

Drahí bratia kňazi, v čase v ktorom žijeme je zvlášť dôležité, aby povolanie podieľať sa na jedinom Kristovom kňazstve zasvätenou službou, prekvitalo v prorockej charizme: „Je tu veľká potreba mať kňazov, ktorí by svetu rozprávali o Bohu a tento svet zasa predstavili Bohu, mužov nepodliehajúcich kultúrnym tendenciám, ale schopných žiť autenticky slobodu, ktorú môže darovať len istota, že patria Bohu. Ako bolo na tomto kongrese zdôraznené, dnes je najdôležitejším proroctvom vernosť, ktorá vychádzajúc z vernosti Krista voči ľudstvu, prostredníctvom Cirkvi a služobného kňazstva, vedie k prežívaniu vlastného kňazstva v úplnom priľnutí ku Kristovi a Cirkvi. Vskutku, kňaz už viac nepatrí sám sebe, ale pretože prijal sviatostnú pečať, je „vlastníctvom“ Boha. Toto jeho „prináležanie Druhému“ musí byť rozpoznateľné všetkými prostredníctvom jasného svedectva. V spôsobe zmýšľania, rozprávania, posudzovania vecí sveta, služby a lásky, vzťahov s osobami, ale aj v obliekaní sa, kňaz musí čerpať prorockú silu zo svojej sviatostnej príslušnosti, zo svojho najhlbšieho bytia. Následne sa musí starať o to, aby nesplynul s dominujúcou mentalitou, ktorá chce pridružiť hodnotu kňaza nie k jeho bytiu, ale k svojej funkcii, a tak zaprieť Božie dielo, ktoré je v identite osoby kňaza, konfigurujúc ho k Sebe definitívnym spôsobom.

Horizont bytostného priľnutia k Bohu okrem iného predstavuje správny rámec pre pochopenie a potvrdenie hodnoty posvätného celibátu, ktorý je v Cirkvi latinského obradu charizmou, požadovanou pre kňazskú vysviacku a aj vo východných cirkvách je braný s veľkou vážnosťou. Je autentickým proroctvom Kráľovstva, znakom zasvätenia sa nerozdeleným srdcom Pánovi a „Pánovým veciam“ (porov. 1 Kor 7,32), je darovaním sa Bohu a ľuďom.

Kňazské povolanie je povolaním najvyšším, ktoré zostáva veľkým tajomstvom aj pre tých, ktorí ho získali darom. Naše ohraničenia a naše slabosti nás musia priviesť k tomu, aby sme žili a s hlbokou vierou uchovávali tento vzácny dar, ktorým nás Kristus priblížil k sebe tak, že nás urobili účastnými na jeho spásonosnom poslaní. Chápanie služobného kňazstva je naozaj spojené s vierou a vyžaduje si stále silnejším spôsobom radikálnu kontinuitu medzi seminárnou a permanentnou formáciou. Prorocký život bez kompromisov, ktorým budeme Bohu slúžiť vo svete ohlasujúc evanjelium a sláviac sviatosti, napomôže príchodu už prítomného Kráľovstva a rastu Božieho ľudu vo viere.

Drahí kňazi, ľudia dnešnej doby žiadajú od nás len jedno- byť kňazmi do hĺbky a ničím iným. Veriaci laici nájdu naplnenie svojich ľudských potrieb aj v iných osobách, ale iba v kňazovi musia stále nájsť Božie slovo, Božiu milosť najmä vo sviatosti zmierenia a Chlieb večného života.

Na orodovanie Panny Márie a sv. Jána Mária Vianney, vzdávajme vďaky Bohu za dar povolania a za to, že môžeme žiť s radosťou, naplno a verne naše Kňazstvo. Vďaka všetkým za toto stretnutie. S radosťou Vám udelím moje apoštolské požehnanie.