Príhovor ordinára pri kňazskej vysviacke

Kňazská vysviacka Jozefa Jáňu, Katedrála – 12. XI. 2006 – XXXII. B

Kňaz vo svetle čítaní XXXII. Nedele

Drahý kandidát kňazského svätenia, milí bratia kňazi, milá matka a príbuzní, priatelia i spolupracovníci nášho kandidáta, drahí bratia a sestry!

V súčasnom divadelnom umení má veľký význam aj osvetlenie. To, ako divák vníma postavu herca závisí vo veľkej miere od toho či sa nachádza v jasnom svetle alebo niekde v pološere. Tak sa stáva, že na herca svieti naraz aj niekoľko reflektorov a dopadajú na neho svetelné lúče rozličných farieb...
Aj v našom zhromaždení je dnes stredobodom pozornosti nie nejaký herec, ale diakon, ktorý má byť pri tejto bohoslužbe vysvätený na kňaza. Ako budeme túto udalosť prežívať, čo bude pre nás tento novokňaz znamenať, ba ako bude náš novokňaz vnímať seba samého, ako bude prežívať význam svojho kňazstva – to tiež vo veľkej miere závisí od toho, v akom svetle vnímame túto udalosť. Nemyslím tu na svetlo reflektorov a žiaroviek, lež na svetlo Božej pravdy. Pokúsme sa preto spolu s naším bratom pozrieť na sviatostné kňazstvo vo svetle lúčov toho svetla, ktoré nám prinášajú texty dnešnej nedele, ktoré sme si práve vypočuli.
Stať sa kňazom predstavuje v niektorých oblastiach Slovenska aj určité spoločenské postavenie, získanie určitého rešpektu a úcty. Pred takýmto povrchným  pohľadom na kňazstvo a pred jeho zneužívaním na získavanie osobnej prestíže varuje Ježiš Kristus v dnešnom evanjeliu, keď hovorí na adresu vtedajších znalcov Božieho zákona: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách...“. Celkom iste Ježiš neustanovil sviatostné kňazstvo preto, aby sa jeho nositelia stávali podobní zákonníkom. Vieme, že On zdôrazňoval svojim apoštolom ducha služby: „Kto chce byť medzi vami prvý, nech je posledný a sluhom všetkých – ako ani Syn človeka neprišiel, aby sa mu slúžilo, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých“. Náš brat bude ušetrený aj vonkajších podmienok, ktoré by ho mohli pokúšať spoločensky zneužívať svoje kňazstvo: Kňazská služba vo väzení si vyžaduje postoj obetavej služby, ktorá je pre verejnosť neviditeľná, stráca sa za múrmi väznice, bez vonkajšej okázalosti, dokonca i bez bežného kňazského rúcha, ale v jednoduchom kňazskom civile. Nie je to zrejme ľahké zrieknuť sa obdivu a uznania ľudí. Podstatné však je plniť poslanie, ktoré nám Boh zveril, prinášať Jeho lásku a pravdu ľuďom, ku ktorým nás posiela. V prípade nášho brata sú to predovšetkým pracovníci väzenstva a ich rodiny a osoby, nachádzajúce sa vo vyšetrovacej väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Aj títo ľudia potrebujú Boha, Jeho lásku a Jeho milosť – a v tomto im slúžiť znamená prispievať k tomu, aby mohli zvládnuť svoj život i svoje neľahké položenie v zhode s Bohom a to znamená aby našli hlboký pokoj, vnútorné šťastie, aby konali dobro a smerovali k večnému šťastiu. Keď kňaz vidí, že k tomuto pomohol ľuďom, prežíva vnútornú radosť a je šťastným človekom. Neraz som počul hovoriť kňaza, ktorý keď mohol zachrániť človeka dobrou svätou spoveďou, že pre túto jednu službu sa oplatilo stať sa kňazom...
S prijatím kňazstva sa teda spája aj poslanie. Pretože je to účasť na poslaní Ježiša Krista, večného kňaza, naše poslanie nemôže byť nejaké ohraničené. Naopak, Cirkev zdôrazňuje, že kňaz je poslaný pre celý svet a pre všetkých ľudí. Samozrejme, nie je možné jednému kňazovi obsiahnuť takúto šírku poslania. Preto Cirkev určuje každému kňazovi oblasť jeho pôsobenia. Treba ho však plniť vo vedomí, že čo urobíme dobré jednému človeku, to má svoj význam i pre celé ľudstvo.
V dnešnom prvom čítaní sme počuli, ako v Starom zákone Pán Boh posiela proroka Eliáša do pohanského mesta Sarepta  ku vdove, ktorá nepatrila k vyvolenému ľudu. Zdanlivo išlo iba o existenciálnu záležitosť tohto proroka – v období hladu mal nájsť u tejto vdovy obživu. V skutočnosti išlo o oveľa viac: mal priviesť túto osobu k viere v živého Boha a tak sprostredkovať záchranu nielen pre seba, ale aj pre ňu a pre jej rodinu.
Vysviackou kňaz nadobúda sviatostnú účasť na Kristovom kňazskom, kráľovskom ale i prorockom poslaní. Prorocké poslanie spočíva vo vernom odovzdávaní Božej pravdy ľuďom. Aj náš brat dostane určenie, kam má ísť ako hlásateľ Božieho slova. To je všeobecne známe: do väznice v Ilave. Môže byť nevhodnejšie prostredie na plnenie kňazského poslania, na hlásanie Božej pravdy?! A predsa, milý brat, Boh Ťa tam cez Cirkev posiela. Tak ako vtedy Eliáša. Pôjdeš a povieš im radostnú zvesť o Božej láske ku každému človeku, o možnosti pokánia a odpustenia, o tom, že každý môže začať znova, ale aj o tom, čo sme počuli v dnešnom II. čítaní, že je ustanovené, že „ľudia raz zomrú a potom bude súd“, Boží súd, od výsledku ktorého závisí naša večnosť. Doterajšie skúsenosti ukazujú, že aj vo väzeniach, tak medzi príslušníkmi ako aj medzi väzňami nachádza Božia pravda veriace prijatie. S akou radosťou mi rozprával jeden straší príslušník Zboru o tom, čo pre neho znamenalo, keď sa mohol po tridsiatich rokoch vyspovedať, ako sa jeho zmierenie s Bohom odráža na obnove rodinného života i na prístupe k ľuďom na pracovisku. S akým pohnutím počúvali ľudia v Ružinovskom kostole svedectvá odsúdených o ich obrátení a pokání. ..Vďaka službe kňaza sa zmenil ich život.
Podobne ako zdieľal Eliáš životné podmienky vdovy, tak i väzenský kňaz zdieľa neľahké prostredie, v ktorom musia pracovať príslušníci zboru i väzni. Robí to nie z nejakého dobrodružstva, ale preto, aby bol blízky týmto ľuďom a mohol im sprostredkovávať Božiu  milosť a pomáhať im k dosahovaní plnosti kresťanského života.
Vrcholnou službou vysväteného kňaza je slávenie Eucharistie. Uskutočňuje sa to v chráme alebo v skromnej väzenskej kaplnke pri oltári. Počuli sme, že Ježiš Kristus, ako pravý a jediný kňaz, čiže prostredník medzi Bohom a ľuďmi, nevošiel do rukami zhotovenej svätyne k oltáru, ktorý je symbolom Boha, ale do priameho spoločenstva s Bohom, ktorému priniesol ako obetu seba samého na kríži za nás, aby nám od Neho získal dar odpustenia hriechov. Vysvätený kňaz túto jedinú Kristovu obetu sprítomňuje pri slávení Eucharistie. Je to vlastne sprítomnenie nekonečnej Božej zachraňujúcej lásky voči nám, je to možnosť zapojiť sa do Kristovej obety a silou Jeho lásky premieňať náš život na obetu , čiže na prejav lásky a vďačnosti  voči Bohu, ale i voči blížnym. Vďaka službe vysväteného kňaza môžeme prijímať Krista  vo Sviatosti oltárnej ako Chlieb večného života, ako posilu pre náš život podľa Evanjelia. Bez kňaza toto nie je možné. Preto je kňaz a jeho služba veľmi dôležitý, ba nenahraditeľný – pretože Kristus je pre nás nenahraditeľný. A my sa s Ním môžeme takto stretnúť jedine prostredníctvom služby kňaza.
Napokon je tu ešte jeden lúč, ktorý osvetľuje toto dnešné dianie: dar chudobnej vdovy, ktorú Kristus pochválil, pretože dala Bohu všetko, čo mala, hoci bolo toho málo, no dala všetko. A to bolo hrdinstvo jej viery!
Vysviackou sa kňaz nestáva iba nejakým zamestnancom Cirkvi, ktorý si odrobí svoje a potom má nárok na svoj súkromný život. Vysviackou sa dáva kňaz úplne a celkom do služby Kristovi a ľuďom. Dar, ktorý má sprostredkovávať je taký veľký a taký dôležitý – veď je to sám Ježiš Kristus! – že pri vysviacke Duch Svätý vnútorne pripodobňuje kňaza Kristovi, bytostne ho spája s Ním. Kristus sa však nezmocňuje kňaza a nerobí z neho nejaký svoj nástroj, lež mu dáva účasť na svojom kňazstve vtedy, keď mu je kandidát ochotný darovať, ponúknuť do služby celý svoj život. V rámci obradu vysviacky to symbolický vyjadruje kandidát tým, že počas spevu litánií ku všetkým svätým si ľahne tvárou na zem a v dôvere v Božiu pomoc, ktorú mu vyprosuje celá Cirkev na zemi i na nebi, darúva celý svoj život Bohu, do Jeho služby. Čo dáva, je toho málo či veľa? Podstatné však je aby dával všetko. Aj teraz Kristus vidí nielen vonkajšie gesto, lež vidí do srdca, pred ním práve táto úprimnosť srdca je rozhodujúca.
Pripojme sa aj my, drahí bratia a sestry, k týmto litániovým prosbám a modlime sa za nášho brata, aby s odvahou viery  daroval Bohu všetko, nielen pre túto chvíľu, ale aby bol počas celého svojho života „sacerdos“  - ako znie latinský názov pre kňaza. Sacerdos znamená posvätný dar, dar Bohu. Aby sa tak Boh mohol darovať jemu, a cez neho, cez jeho kňazskú službu nám i mnohým ďalším. Aby mohol teraz, ale i počas celého svojho života prežívať to, čo sme spievali v žalme: „Chváľ, duša moja Pána!“ za to, čo Boh robí cez neho, cez jeho kňazskú službu. A my tiež chváľme Boha za to, že nášho brata povolal do tejto služby a že mu dal milosť na toto povolanie veľkodušne odpovedať.