Príhovor ordinára na zádušnej omši v Hradišti p/Vrátnom

Drahí bratia a sestry! Keby sme na dnešnú svätú omšu, pri ktorej si spomíname na Vášho vynikajúceho rodáka, Mons. Jána Michaličku, chceli vybrať vhodné texty zo svätého Písma, sotva by sme našli vhodnejšie, než sú tie, ktoré určila Cirkev na dnešnú nedeľu a ktoré sme si práve vypočuli. Život Mons. Michaličku je akoby ilustráciou , ktorá nám pomáha vidieť, ako prakticky uskutočňovať v živote to, čo sme počuli v týchto v dnešných čítaniach a v evanjeliu.
Z múrdoslovenej knihy Starého zákona, z knihy Sirachovho syna sme počuli praktické rady pre bohabojný život: „Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva“. Takmer celý kňazský život Monsiňora sa odohrával v Žiline. Pôsobil tam počas celej totality  a potom až do svojej smrti. Žilina má okolo 100 tisíc obyvateľov. Dnes je tam 5 farností a pôsobí tam asi 20 kňazov. Za totality bola v Žiline jediná farnosť a traja kňazi. Starší správca farnosti, mladý kaplán, ktorého takmer každý rok menili a Monsiňor. Do farského kostola, najmä na spovede, boli zvyknutí chodievať aj ľudia z okolia. Nevieme si predstaviť, koľko to bolo práce od rána do večera – v spovednici, vo farskej kancelárii, v nemocnici. Jeho kázne boli pre mnohých, najmä pre katolícku inteligenciu veľkou oporou a takmer jediným zdrojom náboženského poučenia a povzbudenia. A to všetko konal so svojím tichým úsmevom a vytrvalo, po  dlhé desaťročia. Neskôr mu ešte pridelili aj úlohu cirkevného sudcu, musel preštudovať veľa dokumentov a vypracovávať rozhodnutia. Okrem toho si nachádzal čas štúdium a to aj veľmi náročných teologických autorov, akým bol napr. nemecký dogmatik Erik Przyvara. Možno sa čudovať, že ho všetci mali radi, každý hovoril o ňom s úctou a kňazi si ho vážili?
„Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha“ – pokračuje Sirachov syn. Monsiňor mal na tie časy výnimočné teologické vzdelanie. Ešte počas vojny študoval v Ríme- a kňazov s rímskymi štúdiami bolo vtedy v diecéze málo, veď počas totality nemohol nikto odísť na takéto štúdiá do zahraničia. Jeho kvalifikácia ho predurčovala na vysoké cirkevné funkcie. Napriek tomu on z vlastného rozhodnutia zostal po celý život obyčajným kaplánom 40 rokov bol kaplánom. Dnes keď je niekto 5 rokov kaplánom, už je nespokojný, že sa asi na neho zabudlo. Táto pokorná celoživotná služba – čím mohla byť motivovaná ak nie túžbou nájsť obľubu o Boha? On si ako kňaz v diecéze „sadol na posledné miesto“, ako sme to počuli z Ježišových úst v dnešnom evanjeliu. Dokonca aj keď ho občas z Biskupského úradu oslovili “ Priateľu, postúp vyššie“, on to skromne odmietol a zostal stále na tomto poslednom mieste. Cirkev vyjadrila svoju úctu a vďačnosť voči jeho službe aspoň tým, že mu udelila titul „monsignor“, čo je čestný titul „kaplán jeho Svätosti“, teda pápežský kaplán. Až po páde totality prijal malé povýšenie, ak to tak možno nazvať, a stal sa správcom kostola sv. Barbory v Žiline.
V závere evanjelia nás Ježiš vyzýva k nezištnému konaniu dobrých skutkov, voči tým, čo sa nám nemajú ako odplatiť. Motívom takýchto služieb má byť nádej na Božiu odmenu vo večnosti. Mosignor  Michalička nemal majetky, neporiadal žiadne hostiny, nemohol snáď nikoho pozvať k stolu. A predsa jeho služby ľuďom, ochotné a nezištné – keď zvonili pri dverách fary a on, niekedy snáď aj sto krát za deň, zišiel po schodoch starej fary, voviedol stránku do kancelárie, napísal krstný list alebo vybavil niečo iné – nebola to nezištná služba?
A potom, keď bol správcom kostola a tu prítomný pán dekan ako univerzitný kaplán, potreboval pomoc pre budovanie pastoračného centra – bol to Monsiňor, ktorý ochotne dával z toho, čo mal. Koľkí mladí, koľkí študenti sa možno nikdy nedozvedeli, že podmienky na rozvoj svojho duchovného života v pastoračnom centre mali aj vďaka tejto štedrosti Monsignora Michaličku. Byt, v ktorom v posledné roky býval, zanechal kňazovi, ktorý ho potreboval- a tak odišiel z tohto sveta úplne chudobný.
Kde máme hľadať, milí bratia a sestry, tajomstvo tejto nevšednej kňazskej osobnosti? Iste aj tu, vo Vašej farnosti, kde sa narodil, kde bol pokrstený, kde dostával základy ľudskej a kresťanskej formácie. Iste, v jeho rodine, v osobách jeho rodičov. O tomto ranom období jeho života však nemám informácie.
V dnešnom druhom čítaní sme počuli o tom, že ako pokrstení sme doslova ponorení do veľkého duchovného spoločenstva s Bohom a Jeho Synom Ježišom Kristom a súčasne do spoločenstva anjelov a svätých v nebi. Monsignor Michalička mal zvláštny vzťah k jednej svätici. Bola to  svätá Terezka Ježiškova. Prečo zvláštny vzťah? Preto, lebo  v Ríme písal svoju doktorskú prácu práve o nej. Zrejme od nej sa učil tej pokornej odovzdanosti  do Božej vôle, tej tichej a láskavej službe a zrejme sa ku nej často obracal aj o vyprosenie potrebnej Božej pomoci. Že mal hlboký vzťah ku sv. Terezke, o tom svedčí aj táto epizoda z konca jeho života: V 1997 sa vtedajší pápež Ján Pavol II. rozhodol vyhlásiť svätú Terezku za učiteľku cirkvi. Monsiňor sa veľmi tešil na túto udalosť. Avšak vážne ochorel a dostal sa do nemocnice. Keď ho bol tu prítomný pán dekan navštíviť, povedal mu: „ Myslím, že ten doktorát budeme so sv. Terezkou oslavovať už spoločne v nebi“. Aj tak bolo.
Milí bratia a sestry, my si dnes s vďakou spomíname na tohto Vášho veľkého rodáka, ktorý sa stal veľkým svojou pokorou, svojou vierou, svojou službou. To je dôvod, aby sme za neho Pánu Bohu ďakovali, aby sme za neho prosili, že by bol čím prv v plnom spoločenstve s Trojjediným Bohom a všetkými svätými – i keď dúfame, že v tomto spoločenstve už dávno je. A tiež, aby sme ho prosili o jeho príhovor, že by sme ho v týchto postojoch nasledovali.

Ale táto spomienka je aj výzvou, aby sme prehodnotili naše vlastné životné postoje. V súčasnom svete je v móde predierať sa dopredu, robiť všetko pre to, aby sa človek stával slávnym a bohatým, vytvárame si vplyvné známosti, sme ochotní poslúžiť len tým ľuďom, od ktorých dúfame, že dostaneme nejakú inú protislužbu. Takéto postoje sú znakom toho, že žijeme iba pre tento svet, že reálne nepočítame s Bohom, ani s jeho večnou odmenou, že nie sme navyknutí žiť v duchovnom spoločenstve s tou veľkou rodinou tých, čo už dosiahli večný cieľ...Lenže, skutočný horizont nášho života, to je „vzkriesenie spravodlivých“, ako zdôrazňuje v dnešnom evanjeliu Ježiš Kristus. Pre túto večnú odmenu sa oplatí všetko obetovať na tomto svete, prijať s pokorou svoje miesto v živote, aj keď nie sme na výslní a keď nás ľudia nedoceňujú. Vieme predsa, že náš život je v Božích rukách. Takýto postoj, to nie je len nejaká utiahnutosť a čakanie na večnú odmenu. Takýto postoj robí krásnym aj pozemský život. Koľko dobra urobil Monsignor Michalička mnohým ľuďom, ako ho mali mnohí radi a dodnes s láskou na neho spomínajú...Aj my, ak nezištne a pokorne konáme dobro, môžeme byť už teraz šťastní, pretože mnohí ľudia nás budú mať radi nie z vypočítavosti a predstierania, ale z úprimnej vďačnosti. Bude nás napĺňať vnútorná radosť z toho, že konáme podľa Božej vôle a môžeme mať nádej na Jeho večnú odmenu.

A na záver ešte niečo. Neviem, či od čias Monsiňora bol z tejto farnosti ďalší kňaz. Keď stadiaľto mohol vzísť taký šľachetný človek, tak iste je tu dobré zázemie. Bolo by treba sa modliť, aby aj na príhovor Vášho veľkého rodáka, si Pán Boh povolal do svojej služby ďalších veľkodušných mladých ľudí – a aby tí, čo si tento dar povolania uvedomia, aby naň ochotne a verne odpovedali. Tak, ako Monsiňora motivoval príklad svätej Terezky, nech každého z Vás, ale hlavne tých, čo  budú povolaní do kňazskej služby či k rehoľnému životu, nech motivuje príklad aký nám dal Monsignor Michalička a nech nám pomáha jeho orodovanie v nebi.