Príhovor ordinára na pohrebe p. A. Janegu

Brat v biskupskej službe, Páter provinciál, bratia kňazi, rehoľné sestričky, milí príbuzní a priatelia Pátra Janegu, milí kalvárčania! V uplynulú sobotu som mal možnosť zúčastniť sa na púti do Mariazellu a sláviť sv. omšu spolu so Svätým Otcom, ktorý tam prišiel z príležitosti 850. jubilea mariacelskej baziliky. Po sv. omši oznámil Svätý Otec, že ráno zomreli v Mariacely dvaja pútnici. Bolo zlé počasie, museli prejsť peši dlhší úsek, možno boli starší a chorí... Čo však bolo dôležité, Svätý Otec povedal, že prišli putovať k Matke Božej a tá ich iste uviedla do domu nebeského Otca.
Niečo podobné by sme mohli povedať aj o našom zosnulom Pátrovi Aladárovi  Janegovi. On nezomrel v Mariazelly, ale priamo v dome Matky Božej. On sem neputoval iba raz za čas, lež celý jeho život bol spojený s kostolom i domom Matky Božej na Kalvárii, celý jeho život bol putovaním na Kalváriu, za Ježišom Kristom, podľa príkladu a s pomocou  Panny Márie. Jeho životné putovanie bolo odpoveďou na hlas povolania stať sa misionárom. Kvôli tomu, aby na toto povolanie veľkodušne odpovedal, odchádza z rodiska, z rodiny a vstupuje do rehoľnej rodiny Spoločnosti Božieho Slova. Stadiaľto viedla jeho púť do Ríma, aby si nadobudol univerzitné vzdelanie pre svoju službu profesora filozofie. Po návrate na Slovensko nemohol dlho v pokoji plniť toto svoje poslanie. Začína púť na Kalváriu. V roku 1950 komunisti zlikvidovali všetky rehoľné komunity. Bola to krížová cesta do pracovných táborov, do tzv. výroby. Ale aj v tých ťažkých podmienkach sa snaží Páter Janega plniť svoje misijné poslanie a tajne pripravoval bohoslovcov na kňazstvo. Keď tajná polícia vypátrala túto jeho „protištátnu“ činnosť, putuje do väzenia. Aké utrpenia tam musel prežiť, ako dokazoval svoju vieru a lásku ku Kristovi a Cirkvi, to vedel iba on sám a tí, čo boli s ním. On sám o tom nikdy nerozprával. Aj to bol prejav jeho pokory, že nechcel aby ho obdivovali ako hrdinu, pretrpel  tento svoj kríž ticho a v duchu obety za Cirkev.
Nasledovali dlhé roky práce vo výrobe, spojené so zákazom verejného kňazského pôsobenia až do 1968 roku. Potom mohol účinkovať ako výpomocný duchovný na Kalvárii. Tu som mohol prežiť desať rokov spolu s ním. Pre Pátra to boli roky keď musel putovať sem, k Matke Božej na Kalváriu zo svojho podkalvárskeho domu aspoň dva krát denne. V zime, v lete, za každého počasia. Chodil sem obetavo, presne a hlavne ochotne a s láskou. Tu sedával v spovednici, tu slúžieval sv. omše a prednášal homílie, tu sa zúčastňoval pútí, ale skromne, spravidla v spovednici. On bol tu, na Kalvárii, doma – a predsa ma s láskou prijal, ochotne mi pomáhal , bol so mnou trpezlivý a za tie roky sa medzi nami prehĺbila dôvera a priateľstvo. Keď prišiel dar slobody a znova ožil Misijný dom Matky Božej, Páter poslušne opúšťa svoj dom a doputoval definitívne do spoločenstva spolubratov, aby tu – v rehoľnom spoločenstve  a v prostredí kalvárčanov, ktorých mal rád a ktorí mali radi jeho – prežíval svoje posledné roky života. Podobal sa apoštolovi Jánovi z dnešného evanjelia, ktorý pod vedením Panny Márie vyšiel až na vrchol Kalvárie a stál s bolesťou ale až do konca pod Pánovým krížom. Aj Páter nielen chodil na Kalváriu, ale podľa príkladu Sedembolestnej s vierou, trpezlivosťou a s nádejou v Boha znášal všetky ťažkosti a utrpenia života. Denne stál pod krížom pri slávení svätej omše a čerpal od Krista posilu z Eucharistie. Hľa, Tvoja Matka – tieto Ježišove slová mal ja on v pamäti...