Príhovor ordinára na pohrebe hrdinu z Iraku
Pohreb vojaka Rastislava Neplecha, ktorý zahynul v Iraku – 16. XI. 2006, Martin
Vstup v rámci štátnej rozlúčky
Vážené smútočné zhromaždenie, drahá smútiaca rodina! Aj ja sa pripájam ku všetkým týmto úprimným a dôstojným prejavom sústrasti. Rád by som vniesol do tejto bolesťou naplnenej atmosféry svetlo nádeje. Táto nádej sa opiera o všemohúceho Boha, ktorý miluje každého človeka a ktorý má v rukách naše životy aj vtedy, keď sme my, ľudia, úplne bezmocní. Oprime aj my svoju nádej o slová Svätého písma a prosme všemohúceho Boha o dar večného života a vzkriesenia pre nášho zosnulého i o silu niesť bolesť z dočasného odlúčenia pre pozostalých.
Homília počas súkromného pohrebu
Drahí smútiaci! To, čo sa stalo v okamihu smrti Ježiša Krista, prežívame aj v okamihu smrti našich blízkych: zatmelo sa slnko. Veď tento Váš blízky bol v určitom slova zmysle slnkom Vášho života. Keď prišla správa o tej hroznej tragédii, naozaj akoby sa zatmelo slnko, do našich duší, najmä do duší najbližších, zaľahla čierna tma smútku a život stratil svoju krásu a radosť. To, čo sa stalo vnímame predovšetkým ako veľkú krivdu voči tomuto človeku: veď bol ešte mladý, život mal pred sebou, o pár mesiacov sa mal vrátiť domov, ku svojim - namiesto toho násilná smrť a koniec pozemského života...Počuli sme v evanjeliu, že aj Boží Syn, Ježiš Kristus, prijal na seba celý údel ľudského života, vrátane smrti – a to tiež bolestnej, násilnej a predčasnej smrti. Napriek bolestiam však zomiera so slovami dôvery: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“. Mal tiež iba niečo cez tridsať rokov – podobne ako náš zosnulý brat. Aké boli posledné slová a posledné myšlienky nášho zosnulého, to nevieme, ale vieme, že aj tam, v Iraku, dával svojmu vzťahu k Bohu dôležité miesto. Podľa svedectva tamojšieho vojenského kaplána sa Rastislav Neplech takmer denne zúčastňoval na bohoslužbe, na svätej omši. Týmto vyjadroval svoju dôveru v Boha, svoju oporu v Ňom, iste ho prosil nielen za seba ale i za svojich blízkych. Pri svätej omši bol svedkom sprítomnenia Kristovej smrti, počul Jeho slová nad chlebom: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. A nad kalichom: Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov...Kristus položil svoj život za nás, za našu záchranu, za to, aby nás vyslobodil z moci zla, z našich hriechov. No, spolu s ostatnými účastníkmi bohoslužby hovoril slová: Smrť tvoju, Pane zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve... Takto sa učil od Ježiša Krista, že život, položený z lásky, ako obeta za ľudí, ako prijatie božej vôle, nie je stratený, lež že tak, ako Boh vzkriesil svojho Syna z mŕtvych, vzkriesi k večnému životu aj nás. Aj on obetoval svoj život v službe znovunastolenia mieru v Iraku. Obetoval svoj život za neznámych blížnych. A podobne, ako Krista usmrtili tí, ktorých prišiel zachrániť – aj náš brat zahynul rukou tých, ktorým prišiel pomáhať...Máme preto oprávnenú nádej, že aj v okamihu smrti mal tento vzťah dôvery a nádeje v Boha a že všemohúci Boh mohol prijať jeho dušu, jeho život do svojich všemohúcich rúk. Podobne ako Ježišovo telo sňali Jeho priatelia z kríža a s úctou ho pochovali, aj my nemôžeme iné, ako s bolesťou a s veľkou úctou položiť telo nášho zosnulého do hrobu. Ježišov hrob našli ženy na tretí deň prázdny a anjeli im vysvetľovali, že je prázdny preto, lebo sa splnili Ježišove slová o tom, že vstane z mŕtvych. Aj Vy budete iste často chodievať ku hrobu svojho drahého zosnulého, aby ste tu na neho spomínali, aby ste sa modlili za jeho dušu. Majme aj my na mysli slová anjelov pri Ježišovom prázdnom hrobe: Niet ho tu... Tu sú zatiaľ iba jeho telesné pozostatky. Ale on, jeho bytosť, jeho duša – tie nie sú v hrobe. Kde potom? Odpoveď sme počuli v dnešnom prvom čítaní: „Boh tých, čo zosnuli spojení s Ježišom, privedie s Ním“. Kto žil tu na zemi v duchovnom spojení s Kristom, pre koho bol Ježiš Kristus vzorom života a kto sa ho svojimi skutkami snažil nasledovať, toho Boh po smrti privedie ku Kristovi, ktorý je ako vzkriesený Kráľom nad celým ľudstvom, nad celým vesmírom. Ak by pre svoje ľudské slabosti a hriechy nemohol byť hneď prijatý do priameho spoločenstva s Kristom, chceme sa za jeho dušu modliť, aby ho Boh svojou láskou zdokonalil a dal mu účasť na večnom živote. Toto jestvovanie duší našich zosnulých s Kristom neznamená, že sú od nás vzdialení. Ak sme aj my vierou a životom spojení s Kristom, potom sme si blízki aj s tými, ktorí nás k Nemu predišli. Preto sa snažme, drahí smútiaci, prehlbovať našu vieru v Ježiša Krista, nasledujme ho vo svojom živote, stretávajme sa s Ním v modlitbe a najmä pri slávení svätej omše a vtedy budeme prežívať blízkosť aj našich zosnulých, ktorí nám svojím príhovorom u Pána Boha pomáhajú na našej životnej ceste, aby sme dobre splnili svoje poslanie a mohli sme sa šťastne dostať k večnému cieľu. Pri svojom druhom príchode Kristus, svojou božskou mocou vzkriesi k večnému životu aj naše smrteľné telá a my budeme môcť prežívať priame a radostné spoločenstvo tak s trojjediným Bohom ako aj so všetkými, čo nás k Nemu predišli, najmä s našimi drahými. Nech sú nám tieto skutočnosti posilou, aby sme dokázali niesť aj náš smútok s pevnou kresťanskou nádejou.