Príhovor ordinára na ocenení Fra Angelico

Fra Angelico, 22. II. 2007

Krásne je to, čo zviditelňuje  niečo vyššie

Vážení umelci a pracovníci kultúry, milí bratia a sestry!

Anglického spisovateľa Grahama Greena sa novinári pýtali, či sa považuje za kresťanského spisovateľa. Odpovedal takto: Ja nie som kresťanský spisovateľ, lež som kresťan, ktorý aj píše. Túto otázku i odpoveď by sme mohli  dnes rozšíriť aj na všetkých Vás: Ste kresťanskými umelcami a pracovníkmi  kultúry  - alebo ste kresťanmi, ktorí aj umelecky tvoria a pracujú v kultúre? Aký je v tom rozdiel? Kresťan, podobne ako každý iný človek, môže byť obdarený umeleckými schopnosťami a štúdiom i svojou snaživosťou ich môže rozvíjať, môže sa stať umelcom.
Na prvý pohľad sú to dve oblasti, ktoré sú na sebe nezávislé: niekto môže byť dobrým kresťanom – ale slabým umelcom, ako aj opačne. To, že je niekto veriacim kresťanom  ešte vôbec nie je zárukou toho, že bude  aj dobrým umelcom či pracovníkom kultúry. Schopnosť umeleckej tvorby je talentom a úroveň rozvinutia tohto talentu a potom aj umelecká úroveň tvorby závisí od štúdia, od vedenia inými umelcami, od tvorivého úsilia a od mnohých iných podmienok a vplyvov.
Z uvedeného by sa mohlo zdať, že Graham Green mal pravdu keď povedal, že je kresťanom, ktorý aj píše. Čiže, kresťan ako človek, má tiež svoje schopnosti a môže sa venovať i umeleckej tvorbe, bez toho, že by to nejako súviselo s jeho vierou. Aby sme to lepšie pochopili, môžeme si vziať inú súvislosť: kresťan a lekár. Možno tvrdiť, že veriaci kresťan je lepší lekár ako neveriaci? Úroveň lekára hodnotíme podľa jeho odbornosti a podľa jeho výsledkov. A predsa, jestvujú aj združenia kresťanských lekárov, v Taliansku dokonca katolíckych lekárov. Má teda predsa kresťanská viera nejaký vplyv na úroveň lekárskej služby? Viera nenahrádza štúdium medicíny ani svedomité úsilie.
A predsa, kresťan, ktorý je lekárom je vedený aj svojou vierou  k svedomitému štúdiu, k zodpovednému prístupu k pacientom, vo svetle viery vidí v trpiacom blížnom samého Krista a tak sa mu snaží veľkodušne a s láskou slúžiť. Ak viera takto vplýva na celý jeho prístup k medicíne a k lekárskej praxi, tak už to nie je len kresťan, ktorý je aj lekárom, ale máme do činenia s kresťanským lekárom.
Podobne to platí o akejkoľvek činnosti kresťana, vrátane umeleckej a kultúrnej. Nemožno oddeliť skutočnosť, že som kresťanom, že som na základe viery a krstu privtelený k Ježišovi Kristovi, Božiemu Synovi a Vykupiteľovi ľudstva – nemožno túto skutočnosť oddeliť od našej profesionálnej činnosti. To vôbec neznamená, že kresťanský umelec bude tvoriť iba na náboženské motívy. Môže tvoriť vo všetkých možných žánroch a na všetky možné témy. No, ak je skutočným kresťanom, bude tieto témy chápať vo svetle pravdy viery, bude si uvedomovať, že jeho dielo má aj morálnu stránku, že má ľuďom sprostredkovávať niečo z Božej dobroty a krásy, že sa chce riadiť zásadou sv. Pavla, ktorý vo svojej Veľpiesni lásky píše: „Láska...sa neraduje z neprávosti, ale raduje sa z pravdy“. Čiže zlo nemôže byť predmetom umeleckej činnosti v takom zmysle, že by sa stávalo predmetom radosti, zábavy a obdivu. Ale naopak – hoci je potrebné niekedy aj zlo zobrazovať, predsa sa kresťanský umelec bude snažiť o to, aby vzbudzoval odpor voči zlu a viedol k dôvere v Boha, ktorý má moc nad akýmkoľvek zlom.
Kardinál Tomáš Špidlík, veľký znalec kresťanstva ale aj kultúry, poukazuje na to, že v Biblii, vo Svätom písme, niet tragédie. Niet bezvýchodiskovej situácie – pokiaľ človek žije. Vždy jestvujú dôvody k nádeji, pretože človeka stále sprevádza Boh svojou láskou. Z toho nám vyplýva, že kresťanskí umelci, kresťanskí pracovníci kultúry, by mali dbať o to, aby boli kvalitní vo svojom odbore a stále sa zdokonaľovali. No, súčasne majú stále hlbšie chápať a prežívať svoju kresťanskú vieru a v jej svetle chápať aj témy a problémy svojej tvorby, svojej kultúrnej práce. Toto svetlo pravdy viery bude samo viesť k tomu, čo a ako má umelec vyjadriť, nech by išlo o akúkoľvek tému – aby to bolo v zhode so správnym vzťahom k Bohu, aby to ukazovalo danú tému vo svetle pravdy – a tým aby dielo vplývalo na človeka pozitívne, aby mu pomáhalo zaujímať správne postoje, viedlo ho k obdivu voči dobru a pravej kráse, vzbudzovalo v ňom radosť z pravdy a dobra, odmietanie zla, viedlo ho k hľadaniu Toho, ktorý je Pôvodcom každého dobra, pravdy a krásy, Boha.
Zrejme každý tvorca túži po tom, aby jeho dielo zostalo trvalo. A pritom, skutočnosť je taká, že nielen diela majú krátku životnosť, ale už patrí aj k štýlu súčasnej tvorby robiť veci iba na chvíľu, na krátky vplyv. Tak isto celé kultúry vznikajú a zanikajú. Kardinála Špidlík poukazuje tiež na to, že kultúra Židovského národa pretrvala tisícročia- prečo? Lebo sa stala súčasťou Biblie, Božieho zjavenia... Naše diela sa už nemôžu stať súčasťou Svätého písma. A predsa sa môžu v mnohom približovať hodnote a trvácnosti toho, čo je uchované vo Svätom písme: Texty Písma boli inšpirované Duchom Svätým. Každé umelecké dielo sa rodí z inšpirácie. Ako veľmi by bolo potrebné rozlíšiť, kto je pôvodcom našej inšpirácie. Môže to byť len Duch Svätý alebo zlý duch.  Ako to rozlíšiť? Duch Svätý je Duch Kristov. Iba ak nasledujeme Krista, ak prijímame Jeho pravdu, ak sa ho snažíme nasledovať v spoločenstve Jeho Cirkvi, budeme v stave rozpoznať prameň našej inšpirácie.
V čom spočíva krása a hodnota umeleckých obrazov Biblie? V tom, že zviditeľňujú a zjavujú vyššie skutočnosti, duchovné pravdy, vlastnosti samého Boha. Opäť pripomína kardinál Špidlík, že krásne je to, čo zviditeľňuje niečo vyššie. Nakoniec, sám Kristus svojím ľudským životom nám zviditeľnil samého večného a nedviditeľného Boha: „Kto vidí mňa, ten vidí aj Otca“. Spomeňme si len na podobenstvo o Márnotratnom synovi: príbeh z rodiny – a predsa oslovuje ľudí už dve tisíc rokov, lebo v ňom môžeme vidieť Božiu milosrdnú lásku i nás samých. Ak sa má v našich dielach, a to aj profánnych, zračiť niečo z vyššej skutočnosti, niečo z Božieho vzťahu k nám, ak nás majú tieto diela morálne, duchovne dvíhať, tak ich tvorcovia musia prežívať vzťah k Bohu, musia ho poznať, musia poznať aj život a problémy súčasného človeka. Iba odzrkadlovať úbohosť nášho života, to asi nikomu veľmi nepomôže. Už Solovjev povedal známu vetu: „Krása spasí svet“. A pokračuje: Krásne je to, v čom sa odráža niečo vyššie. Ako príklad uvádza kus uhlia a diamant. Z chemického hľadiska ide v oboch prípadoch o uhlík. Ale diamant vďaka svojej štruktúre je na rozdiel od uhlia schopný odzrkadlovať nebo... Kiež by – na príhovor blahoslaveného Fra Angelika – bolo aj u nás stále viac  tvorcov, ktorí by sa dali inšpirovať Duchom Svätým a ktorých život i diela by boli opravdivo krásne – odzrkadlovali by niečo z tej vyššej skutočnosti, z pravdy, dobra, lásky, niečo zo samého Boha – a cez túto opravdivú krásu by dvíhali ľudí smerom k Bohu. Pretože príčinou všetkého nešťastia a biedy človeka je práve  strata spojenia s Bohom, strata cesty, po ktorej by človek dokázal nasledovať Krista a tak obnovoval v sebe Boží obraz, na ktorý bol stvorený.