Príhovor ordinára na Dušičky 7.11.2006

Naša nádej – Boh pamätá na nás... Milí bratia a sestry:Tieto prvé dni mesiaca novembra sú venované pamiatke zosnulých. Naše cintoríny akoby ožívali, navštevujeme hroby našich blízkych a priateľov, spomíname na nich, ozdobujeme ich kvetmi, zapaľujeme sviečku. Medzi tými, na ktorých v týchto dňoch myslíme sú aj ľudia, ktorí pracovali v oblasti ozbrojených síl a zborov, ktorí žili v tých sektoroch, v ktorých má duchovnú službu Ordinariát.
Aj keď nemôžeme priamo navštíviť miesta posledného odpočinku našich priateľov a spolupracovníkov, predsa si práve v tomto čase na mnohých spomíname. Aký význam má takéto pietné spomínanie? Je to len záležitosť nejakej nostalgie, nejakých citov? Ľudia, na ktorých si spomíname nielen žili a pracovali, ale mali nejaké miesto aj v našom živote, niečo  pre nás znamenali. Naším spomínaním akoby oživujeme ich osoby. Oni už nežijú, nie sú na tomto svete, no ich život , to dobré, čo pre nás urobili, čo pre nás znamenali, to zostáva v našom živote prítomné. A pretože oni boli pôvodcami tohto vplyvu, tohto dobra, preto nemôžeme nemyslieť na nich, lebo by sme museli vymazať z mysle aj kus nášho vlastného života. Túto pamiatku zviditeľňujeme najmä úpravou hrobov, pomníkmi. Zvlášť výrazne to vidieť na vojenských cintorínoch. V rámci stretnutia vojenských ordinárov z celého sveta v októbri v Ríme, sme si urobili aj púť na Montecassino. Ako je známe, počas druhej svetovej vojny boli ťažké boje práve o túto strategickú likalitu a padlo tam na oboch stranách tisíce vojakov. Dnes sú v okolí Montecassino  veľké vojenské cintoríny – poľský, nemecký a anglo-americký. Sú to pamätníky, ktoré pripomínajú padlých ako aj tie udalosti. Aj na Slovensku máme monumentálne vojenské cintoríny na Dukle, na Slavíne a cintorín nemeckých vojakov pod Tatrami. Máme, žiaľ, aj pamätník na vrchu Borsó  a mnoho individuálnych hrobov príslušníkov ozbrojených síl a zborov na cintorínoch po celom Slovensku. Tieto miesta nám pripomínajú konkrétnych ľudí.
Lenže, povedzme si úprimne, ako je to s tou našou pamäťou, s naším pamätaním na tých, ktorí od nás odišli, ktorí položili svoje životy pri výkone služby? Naša spomienka na nich v nás ožije keď príde sviatok Spomienky na zomrelých alebo keď vidíme ich pomník či nám ich nejaký iný podnet pripomenie, ale inak sa zaoberáme bežnými povinnosťami, radosťami a starosťami. Inak to ani nie je možné. Pokiaľ by teda pretrvávanie týchto ľudí, často veľmi dobrých a šľachetných, hrdinských, záviselo len od našej pamäte, bolo by to veľmi chabé pretrvávanie, ktoré –naviac – nemôže nijako udržať týchto ľudí v jestvovaní a pre nich osobne neznamená takmer nič. Je tu však ešte Niekto, kto na nás pamätá a ktorého myslenie na nás je také mocné, že nás udržiava v jestvovaní. Je to všemohúci a milujúci Boh. Ježiš Kristus, ktorý bol Božím Synom a priamo poznal Boha Otca, hovorí jednoznačne, že Boh na nás stále s láskou myslí a udržiava náš život: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. ..Nepredávajú sa dva vrabce za pár halierov? A ani jeden z nich nepadne na zem bez vôle vášho nebeského Otca. Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Vám sú spočítané aj všetky vlasy na hlave...Čiže, Boh nás má v rukách, pamätá na nás. Ak predsa dopustí, aby sme zomreli, alebo dokonca, aby niekto násilím vyhasil náš telesný život, nie je to dôkazom jeho bezmocnosti, lež práve naopak. Je to dôkaz, že On je mocnejší než smrť, než zánik a rozklad nášho tela. Dokázal to na smrti svojho vlastného Syna, ktorý za nás zomrel na kríži, ale Boh ho vzkriesil na tretí deň k novému a večnému životu. Je však dôležité, aby sme sa aj my ukladali do Božej pamäte. Robíme to naším vzťahom k Bohu, našimi skutkami podľa Jeho vôle, najmä takými, ktoré motivujeme láskou k Nemu, nádejou na Jeho večnú odmenu. Ak sa takto „vložíme“ do Božej pamäti, On na nás nielenže nezabudne, ale On má moc udržať našu osobu, našu dušu v jestvovaní, v priamom spoločenstve so sebou a má moc raz vzkriesiť k večnému životu aj naše telo.  Počuli sme v dnešnom evanjeliu Ježišove slová. Nemáme sa strachovať pred vidinou smrti. On odchádzal cez kríž s istotou, že ide k Otcovi, ale aj s istotou, že nám ide pripraviť miesto. On na nás nezabúda. A keď sa skončí náš smrteľný život, tak to nie je koniec, je to stretnutie s Kristom: On prišiel pre nás, aby nás vzal ku sebe, aby nám dal miesto v novom živote. Preto my, kresťania, spájame spomienku na našich zosnulých s modlitbou, s prosbou k všemohúcemu Bohu, aby On na nich pamätal, aby im odpustil hriechy, aby ich prijal do večného života. To je náš prejav lásky voči ním. To im môže byť osožnejšie, než iba naše ľudské spomienky či pamätníky. Svätá Omša, na ktorej sa schádzame a ktorú obetujeme za našich drahých, nie je iba nejakým obradom. Je to pamätník, memoriál Kristovej smrti a zmŕtvychvstania: tak budeme hovoriť o chvíľu: Smrť tvoju, Pane, zvestujeme, a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.  Nie silou našej spomienky je tu Kristus, lež my si na Neho takýmto spôsobom spomíname z Jeho poverenia, že robíme, čo nám prikázal, počúvame Jeho slovo a robíme čo On pri Poslednej večeri – a On sa tu medzi nami stáva prítomným. Kde je On, tam je aj Boh Otec a Duch Svätý. Boh nám je takto blízky. A my túto blízkosť Božiu, túto Jeho lásku využívame aj na to, aby sme prosili za našich zosnulých, Prosíme: Pamätaj, Otče, na našich bratov a sestry, čo zomreli v nádeji na vzkriesenie. Zapisujme sa aj my do pamäti ľudí, na tom nám obyčajne dosť záleží – ale najmä do Božej pamäti, aby ťažisko našej bytosti, našej lásky bolo v Božom srdci, v Jeho všemohúcej láske. Potom sa nemusíme báť ani smrti a budeme spolu s tými, ktorích máme radi, na ktorých si spomíname a za ktorých sa modlíme.