Príhovor ordinára k 3. výročiu Ordinariátu

Drahí bratia a sestry, vážení priatelia!

Toto slávenie tretieho výročia Ordinariátu je zatienené tragickou udalosťou pádu lietadla, pri ktorej zahynulo štyridsať dva príslušníkov našich Ozbrojených síl, medzi nimi aj generálny vikár Ordinariátu, Monsiňor Michal Štang. V súvislosti s touto udalosťou sme si zrejme všetci uvedomili nestálosť nášho pozemského života a zamýšľali sme sa nad zmyslom a cieľom života. Toto nie sú otázky iba teoretické. Od odpovede, akú si na ne dáme závisí vo veľkej miere kvalita prežívania nášho pozemského života, aj chápanie našej práce a našich povinností a prístup k nim. Ako sa môžeme dopracovať ku pravdivej odpovedi na tieto životne dôležité témy? Pokiaľ sa však spoľahneme iba na náš názor, alebo preberieme názor toho či iného filozofa, riskujeme, že sa môžeme pomýliť – čo by mohlo mať veľmi vážne následky pre náš pozemský život, pretože je neopakovateľný a je to priam tragédia, ak človek nesprávne prežije čas, ktorý má tu na zemi. Ešte závažnejším by sa mohol ukázať takýto omyl na druhej strane smrti pri stretnutí s Bohom, ako spravodlivým sudcom, od ktorého bude závisieť naša večnosť.

Spoľahlivú odpoveď na tieto otázky nám môže dať iba sám Boh, ktorý stvoril človeka a ktorý vie pre čo nás stvoril a ku akému cieľu nás povoláva. Boh obdaril každého človeka svedomím, ktoré nás pobáda konať dobro a chrániť sa zla. Opäť však stojíme naraz bezradne pred otázkou čo je dobré a čo je zlé; často nás skúsenosť presviedča, že konať dobro je ťažké, že to môže mať aj nepríjemné následky. Vidíme to aj na príklade patróna nášho Ordinariátu, svätého Šebastiána, ktorý bol presvedčený o tom, že prenasledovanie a likvidovanie kresťanov kvôli ich viere je nespravodlivé, odvážne to vyčítal i samotnému cisárovi Diokleciánovi - a dôsledkom bola jeho mučenícka smrť. Vieme, že obetí vernosti pravde a dobru bolo počas dejín veľa a nechýbajú, žiaľ, ani na začiatku tretieho tisícročia...Od nejedného človeka počujeme životnú „múdrosť“ v podobe zásady, že konať dobro sa neoplatí...Boh nás však nechcel nechať v nevedomosti ohľadom týchto závažných problémov. Na pôde Izraelského ľudu, ktorý si zvlášť vyvolil, postupne zjavoval pravdu o dobre a zle, najmä darom desiatich prikázaní ale i pravdu o tom, že spravodlivý človek je povolaný k večnému životu po skončení pozemského života. Úplne jasne nám tieto problémy osvetlil, keď sa vo svojom večnom Synovi stal človekom. Ježiš Kristus nám povedal jednoduchou a jasnou ľudskou rečou o láske Boha k ľuďom, o tom, ako má vyzerať náš život tu, na zemi, o našich vzťahoch k Bohu, k blížnym, k hodnotám tohto života. Ale hovoril jasne aj o povolaní človeka k večnému životu s Bohom, o súde po našej smrti, i o poslednom, všeobecnom súde na konci sveta, keď On sám príde s Božskou mocou, aby vzkriesil všetkých mŕtvych, aby oddelil spravodlivých od nespravodlivých, aby dal tým, čo robili dobro účasť na Božom kráľovstve a odsúdil tých, čo konali zlo. Tak sme o tom počuli aj v dnešnom čítaní zo starého Zákona: Duše spravodlivých sú v Božích rukách, muka smrti sa ich nedotkne. Hoci podľa mienky ľudí pretrpeli veľké súženie, oni sú predsa v pokoji... A v evanjeliu sám Ježiš Kristus nás povzbudzuje k absolútnej dôvere v Božiu všemohúcu lásku voči nám. “Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. ..Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa, ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vám sú aj vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov...“ Pán Boh rešpektuje fyzikálne a iné zákony, ktoré dal svetu, rešpektuje slobodné rozhodnutia človeka. Okrem výnimiek nezasahuje zázračne, aby prekazil následky týchto zákonov či slobodné rozhodnutia ľudí, aj keď to môže mať pre nás bolestné dôsledky. Nám má stačiť istota, že Boh o tom vie, že vie o nás. V Jeho očiach sme cenní. On má náš život v rukách aj vtedy, keď ho ľudia alebo dôsledky prírodných zákonov zničili. Najvýraznejšie nám to dokázal na vlastnom Synovi. Dovolil, aby Ježiš Kristus trpel, aby ho nespravodlivo ukrižovali a zabili. Ježiš zomieral so slovami: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“. Potvrdením oprávnenosti tejto Ježišovej dôvery bolo to, že Boh ho na tretí deň vzkriesil z mŕtvych a dal mu všetku moc na nebi i na zemi. Pred svojím nanebovstúpením posiela Ježiš svojich apoštolov: „Iďte do celého sveta a učte všetky národy a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“.

Čím je pôsobenie Ordinariátu v štruktúrach ozbrojených síl, v polícii, v záchranných zboroch, vo väzenstve? Ničím iným, než snahou o uskutočňovanie tohto poverenia vzkrieseného Ježiša Krista. Chceme Vám približovať Ním zjavenú pravdu o najzávažnejších otázkach života a smrti, hlavne pravdu o všemohúcej Božej láske voči každému človekovi a sprostredkovávať Vám Božiu milosť k tomu, aby sme na túto lásku odpovedali našim životom, skutkami podľa Božej vôle. Som si istý, že touto činnosťou prispievame k Vášmu osobnému dobru, k dobru Vašich rodín, ale i k zodpovednému plneniu Vašich náročných úloh.

Že je to tak , to vyjadrujú tí, čo sa prostredníctvom služby Ordinariátu otvorili pre Božiu lásku. Spomeniem len dva príklady: Okrem iných aktivít Ordinariát organizuje každoročne účasť našich príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov na medzinárodnej vojenskej púti v Lurdoch. Niekoľko mesiacov po návrate z púte ma oslovil jeden účastník na nej a s radosťou mi rozprával ako táto púť zmenila jeho život. Tam bol po dlhých rokoch na svätej spovedi. Odvtedy sa zúčastňuje každú nedeľu na sv. omši. Zmenil sa jeho rodinný život k lepšiemu. Zmenil sa však aj jeho vzťah k povinnostiam a k spolupracovníkom – tí a neprestávajú diviť, že nenadáva, nehreší, že má k nim priateľský vzťah. A dodal: Toto zmierenie sa s Bohom a život podľa Jeho prikázaní nie je pre mňa nejakým obmedzovaním, ale naopak, veľkým obohatením a rozvojom môjho života... Druhý príklad sa týka jedného z účastníkov leteckého nešťastia, veliteľa kontingentu v Kosove, pplk. Baluchu. Keď odchádzal jeho kontingent do Kosova, pri rozlúčke som ho poprosil, aby sa snažil zabezpečiť aspoň občasnú návštevu poľského katolíckeho kňaza, pretože sme tam vtedy nemali nášho duchovného. Odpovedal mi: „Môžete sa spoľahnúť, aj mne na tom záleží“. Pred pohrebom ma vojenský kaplán z Prešova informoval, že veliteľ ho počas vianočnej dovolenky požiadal o svätú spoveď a takto vyjadril svoj vzťah k Bohu a svoju snahu žiť podľa Jeho vôle. To je iste veľký dôvod k nádeji, že smrť ho zastihla pripraveného a že mohol prejsť do večného života.

Chcem Vás poprosiť, aby sme sa pri sv. omši modlili za všetkých, čo zahynuli pri plnení svojho poslania, za ich príbuzných. Modlime sa však aj za všetkých čo pracujeme v Ordinariáte, za všetkých kňazov Ordinariátu, aby sme si verne a aktívne plnili naše duchovné poslanie a mohli sme čím viacerým sprostredkovať to, čo je najdôležitejšie pre každého človeka: Božiu lásku a Božiu pravdu. Prosme i za všetkých ku ktorým je poslaná duchovná služba Ordinariátu, aby našu službu prijímali s otvoreným srdcom a aby sa svojím životom stávali šíriteľmi nádeje, ktorú nám dáva Boh.