Prihovor ordinára 15. septembra 2006

Milí bratia a sestry! V dnešný deň slávime ako sviatok Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska. Obyvatelia Slovenska počas dejín prežili rozličné útrapy a bolesti. Pri znášaní osobných i spoločenských trápení hľadali naši veriaci predkovia vzor a pomoc v Matke Božej, ktorá veľa trpela pri plnení svojho poslania a s neochvejnou vierou a nádejou stála i pod krížom svojho zomierajúceho Syna Ježiša Krista. Preto si bolestnú Pannu Máriu zvolil náš národ za svoju Patrónku. Jednou z najnovších bolestných udalostí, ktorú prežíval celý národ, ba ktorá našla citlivú odozvu  aj v okolitých krajinách, ba takmer v celom svete, bolo letecké nešťastie 19. januára toho roku, pri ktorom zahynulo 42 príslušníkov našich Ozbrojených síl. Práve v tento sviatok sa schádzame, aby sme si uctili pamiatku týchto našich vojakov, ktorí boli synmi a dcérami, bratmi a sestrami, manželmi a manželkami, spolupracovníkmi a priateľmi. Prichádzame sem, aby sme priniesli svoju bolesť na to miesto, na ktoré  ju priniesla Panna Mária: pod Kristov kríž, aby sme sa tu od nej učili statočne zvládať i takéto ťažké údery s pevnou nádejou v Boha. Boh potvrdil nádej Panny Márie Kristovým zmŕtvychvstaním. On nesklame ani našu nádej. Chceme ho preto prosiť za duše našich zosnulých, chceme na príhovor Panny Márie vyprosovať  silu ducha a pevnú nádej, plynúcu z viery pre všetkých Vás, ktorých sa táto udalosť najcitlivejšie dotkla. Ako jedno spoločenstvo, spojené v láske k našim zosnulým, ale i spolucítením s pozostalými uvedomme si, že nie sme ponechaní sami na seba so svojou bolesťou, ale že je tu s nami všemohúci a milujúci Boh. Aby sme mohli s vierou a osožne prežiť toto stretnutie s Ním, úprimne uznajme a oľutujme svoje hriechy...

Drahí bratia a sestry! Po spoločnej rozlúčke s našimi zosnulými v Prešove dostala každá rodina na pamiatku aj veľkú fotografiu svojho príbuzného v čiernom ráme. Keď som mal možnosť navštíviť niektorých z Vás,  ukázali ste mi aj miesto, kde visí tento portrét, pod ním váza s kvetmi, sviečka... Aj  ja som dostal takúto fotografiu môjho zástupcu, vojenského kňaza Michala Štanga. Nad jeho obraz som však zavesil ešte ďalší obraz: ikonu Krista – Dobrého pastiera, ktorý nesie na ramenách stratenú ovcu. Chcel som tým vyjadriť, že aj tento kňaz položil život ako dobrý pastier, v službe tým, ktorí mu boli zverení, ba spolu s nimi.
Avšak, v dejinách kresťanstva sa stretáme s obrazom Dobrého pastiera hneď v prvých storočiach, keď boli kresťania pre svoju vieru kruto prenasledovaní a keď svojich – často umučených – mŕtvych pochovávali v katakombách. Tam, v týchto podzemných cintorínoch namaľovali kresťania na stenu obraz Krista – Dobrého pastiera  ako vyjadrenie svojej viery, že ich blízki nie sú stratení, nezahynuli úplne, ale naopak, že sa ich ujal ten, v ktorého verili a ktorý povedal: Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier dá aj život za svoje ovce... Moje ovce počúvajú na môj hlas a idú za mnou. Ja im dávam večný život.   Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky...“.
Keď Panna Mária stála pod krížom svojho Syna, bola to nielen ťažká chvíľa Kristovho utrpenia a zomierania, lež to bola chvíľa, keď On – Dobrý pastier, Boží Syn, ktorý sa stal  preto človekom, aby prišiel medzi nás a aby zachraňoval každého človeka – keď tento Dobrý pastier kládol svoj život za nás na kríži. Takto drahocenný je v očiach Boha život každého človeka. Aj život každého z tých, ktorí nám v januári zahynuli.
My sme sa dnes zhromaždili v chráme, pri oltári, kde Kristus neviditeľne, ale skutočne sprítomňuje svoju obetu kríža za záchranu každého človeka. Podobne ako vtedy Panna Mária, aj my stojíme pod Jeho krížom, spájame svoju bolesť s Jeho obetou a prosíme ho, aby On, Dobrý pastier, zobral na svoje božské ramená duše našich zosnulých,  aby ich zachránil pre večný život, aby ich urobil trvalo šťastnými, odmenil ich za ich službu mieru, za všetko dobré, čo v živote urobili. V súvislosti s týmto nešťastím sa hovorilo o odškodnení. Je iste prejavom ľudskosti a veľkorysosti to, že štát sa snaží finančne odškodniť príbuzných za túto stratu. Ale aká suma môže nahradiť stratu človeka, tú bolesť a utrpenie, ktoré to so sebou prinieslo?  Boh však môže odškodniť , môže nielen adekvátne vynahradiť utrpenie a stratu, ktorú zosnulým i nám táto udalosť spôsobila, ba môže – a jedine On môže – aj z tohto zla urobiť dobro tak pre nich ako aj pre nás. Pre nás i na tomto svete, pre nich vo večnosti.
Panna Mária si bola istá, že Boh aj z utrpenia jej Syna môže vyvodiť veľké dobro, preto napriek bolesti „stála“ pod krížom. Teda nepadala na zem v zúfalstve, ale trpela dôstojne. Lebo trpela s nádejou. Aj my sme prišli  sem, pod kríž toho, ktorý ako Dobrý pastier miloval a miluje každého z nás, a to znamená aj každého z tých, ktorí zahynuli, aby sme vyjadrili svoju dôveru v Neho, aby sme svoju bolesť opreli o Jeho lásku a tak aby sme niesli svoje utrpenie dôstojne, s pevnou nádejou, že životy našich zosnulých sú v Jeho pevných a láskavých božských rukách.
Čo nás najviac bolí v súvislosti s tým, čo sa stalo? Celkom iste to, že sme stratili svojich blízkych, že viac nemôžeme byť s nimi, že nám chýbajú. Je to pravda. No, predsa nie úplná. Ak veríme, slovám Dobrého pastiera: „Ja im dávam večný život a nikdy nezahynú“, tak ich nemôžeme oplakávať ako tých, čo zanikli. Iste, ich telo zahynulo, chýba nám ich viditeľná prítomnosť, ale ich duše jestvujú u Boha. A my – prostredníctvom spoločenstva s Bohom, môžeme komunikovať aj s nimi. Preto aj táto bohoslužba je nielen  pietnou spomienkou, lež je aj prežívaním duchovného, ale skutočného spoločenstva s nimi. Je prosbou k Dobrému pastierovi, aby – ak ešte pre svoje hriechy nemohli byť prijatí do plného spoločenstva s Bohom – im odpustil a priviedol ich k účasti na živote Trojjediného Boha.
Naša láska k nim túži po spoločenstve s nimi. Tu na zemi sa s nimi už priamo stretnúť nemôžeme. Ale život každého z nás smeruje nezadržateľne k svojmu skoršiemu či neskoršiemu koncu. Môžeme sa s nimi raz stretnúť a to natrvalo: v spoločenstve s Bohom. To však nemôžeme dosiahnuť vlastnými silami, ani sa to nedeje automaticky tak, že človek zomrie a ide k Bohu, do neba. Kristus hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas a idú za mnou. Ja im dávam večný život“. Teda láska k našim zosnulým by nás mala pobádať k tomu, aby sme počúvali Krista – Dobrého pastiera, aby sme žili podľa Jeho slova, aby sme sa pevne držali Jeho ruky, tým, že konáme podľa Jeho vôle – a potom máme nádej, že prídeme aj my do spoločenstva s Bohom a stretneme sa natrvalo s našimi drahými, čo nás k Nemu predišli. A čo dovtedy? Máme znášať smútok a samotu? Keď Ježiš zomieral na kríži, vedel, že jeho Matka má ešte celé roky žiť na zemi. Nechcel ju nechať samú. Preto z kríža povedal apoštolovi Jánovi: Hľa, tvoja matka. – A Panne Márii: Hľa, tvoj syn. Evanjelium dodáva, že od tej chvíle si ju ten učeník vzal k sebe. Teda, Panna Mária nezostala ani ľudsky opustená, ale žila v spoločenstve apoštolov a potom v spoločenstve prvotnej Cirkvi. Je veľmi dôležité, aby aj každý z Vás, milí pozostalí, našiel starostlivé prijatie zo strany príbuzných, priateľov, ale i zo strany spolupracovníkov a nadriadených Vašich zosnulých, a celkom iste zo strany veriaceho spoločenstva. Aj toto stretnutie, ktoré s toľkou starostlivosťou a porozumením pripravovalo vedenie Ministerstva obrany ako Generálneho štábu, ale i duchovná služba Ordinariátu a do ktorého sa ochotne zapojili aj naši kresťanskí bratia, chce byť uistením o tom, že nie ste ponechaní sami na seba, že každý z nás je ochotný urobiť pre Vás čo je v jeho silách.
V dnešnom prvom čítaní, v úryvku zo Skutkov apoštolov sme počuli, že apoštoli sa po Kristovom nanebovstúpení vrátili z Olivovej hory do Večeradla, aby tam spolu s Pannou Máriou očakávali príchod Ducha Svätého.
Olivová hora bola miestom Kristovho smrteľného zápasu.
Aj my sa čoskoro odoberieme na horu Borso, ktorá bola miestom smrteľného zápasu a smrti našich drahých. Nemohli sme byť pri nich v tých najťažších chvíľach, lebo sme ešte nevedeli, čo sa deje. Dnes chceme akoby znova s nimi prežiť toto utrpenie. Prečo? Lebo je to prejavom lásky mať účasť na radostiach ale i na bolestiach tých, ktorých milujeme. Po svojom zmŕtvychvstaní sa však Ježiš Kristus vrátil na Olivovú horu, tam sa rozlúčil s apoštolmi s prísľubom, že hoci ho do Jeho druhého príchodu na konci sveta neuvidia, predsa duchovne zostáva s nami po všetky dni až do skončenia sveta. A z Olivovej hory vystúpil do slávy nebeského Otca. Ani my nemyslime na hore Borso na našich blízkych iba ako na tých, čo tam zahynuli. Modlime sa tu, v tomto „večeradle“, v tomto chráme, kde je medzi nami prítomný ten  istý Ježiš Kristus, ktorý pre nás zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, aby sa hora Borso stala pre našich zosnulých súčasne miestom ich výstupu k Bohu. Myslime na nich ako na živých, ktorí sú síce neviditeľne, ale skutočne s nami a svojím príhovorom u Boha nám môžu vyprosovať Jeho pomoc.
S týmto pohľadom viery a nádeje na večný život, kde sa máme aj my raz s našimi drahými stretnúť, sa tiež vrátime – vďaka pohostinnosti predstaviteľov našich Ozbrojených síl – do priestorov Leteckej akadémie, aby sme tam mohli spoločne hovoriť o tom všetkom, čo ste prežili a ako ste zvládali tieto ťažké skúšky, vzájomne sa povzbudiť, hovoriť s kňazmi i psychológmi a zúčastniť sa i na bohoslužbe, obetovanej za Vás, za Vaše rodiny. Potom sa vrátite do Vašich domovov, k Vašim rodinám, na miesta, kde stále vidíte a cítite prítomnosť toho, kto už nie je medzi nami.
Ani  apoštoli  s Pannou Máriou nezostali však natrvalo uzavretí vo Večeradle. Po zoslaní Ducha Svätého vyšli z neho a celý svoj život zamerali na plnenie poslania, ktoré im Ježiš zveril. Takýmto životom prinášali Jeho pravdu a lásku, nový život, ktorý nám priniesol, mnohým ľuďom a tak dozreli na stretnutie s Ním v okamihu svojej smrti. Netreba, aby sme sa snažili zabudnúť na našich zosnulých. Naopak, treba, aby sme na nich s láskou často mysleli. No, Boh nás tu ešte ponecháva a každému z nás dáva  nejaké poslanie, nejakú úlohu. Bolo by potrebné zapojiť sa – a to aj v mene pamiatky na našich zosnulých, do svedomitého a tvorivého plnenia poslania, ktoré nám Boh dáva, predovšetkým je to Váš rodinný život, výchova detí, služba ľuďom. Aby sme takto zvládli svoj život a mohli sme sa na jeho konci šťastne stretnúť s Bohom i s našimi drahými, čo nás k Nemu predišli, je nevyhnutné, aby sme znova a znova nachádzali cestu ku stretnutiu s Kristom, k načerpaniu Jeho Ducha, v spoločenstve Cirkvi, pri bohoslužbe v chráme, najmä v každú nedeľu a sviatok.
Na príhovor Sedembolestnej Panny Márie prosme i pri tejto svätej omši Pána Boha o dar Ducha Svätého, aby sme šli i dnes na horu Borso nielen ako smútiaci, ale aby náš zármutok a bolesť prežarovala radostná nádej, vyplývajúca z viery v zmŕtvychvstanie Krista – nášho Dobrého pastiera. Týmto dôstojným znášaním našej bolesti buďme i pred ľuďmi svedkami Božej zachraňujúcej lásky, ktorú všetci bez výnimky potrebujeme.