Príhovor Mons. Františka Rábeka - ekumenická pobožnosť, 28.IV.2013-Devín

Sv. Cyril a　Metod – korene nášho kresťanstva

Je všeobecnou skúsenosťou, že na miestach, kde sa stala nejaká významná udalosť alebo tam žila veľká osobnosť pociťujeme akúsi zvláštnu inšpiráciu v　súvislosti s　tým, čo nám dané miesto pripomína. Hovorí sa o　tzv. „génius loci“ – génius miesta.

Aj my sa nachádzame na mieste, ktoré bolo dejiskom významných udalostí na začiatku našej národnej histórie a　kde žili a　pôsobili veľké osobnosti našich dejín ako Rastislav, Svätopluk, ale tu bolo iste aj jedno z　pôsobísk našich vierozvestcov, svätého Cyrila a　Metoda.

Bolo by správne zamyslieť sa nad tým, čo nám hovorí toto miesto, alebo presnejšie, čo nám hovorí Boží Duch na tomto mieste.

Stadiaľto vyšlo posolstvo do Carihradu so žiadosťou o　vyslanie takého biskupa a　učiteľa, ktorý by našim predkom vedel vysvetliť pravú kresťanskú vieru zrozumiteľnou rečou. Je obdivuhodné, že naši predkovia sa neuspokojili s　tým, že boli pokrstení, že sa stali kresťanmi. Chceli poznať obsah svojej viery, chceli poznať to, v　čo veria, aby vedeli podľa toho aj žiť. Chceli sa stať plnohodnotnou súčasťou Kristovho tela – ako hovorí sv. Pavol – Cirkvi. Preto žiadajú o　poslanie biskupa a　učiteľa.

Nie je to výzva a　povzbudenie aj pre nás? Na jednej strane je u　nás pomerne veľa pokrstených ľudí, pred dvadsiatimi troma rokmi sme odmietli pohanstvo v　podobe ateizmu. Ale poznáme obsah svojej viery? Vieme žiť ako veriaci kresťania? Ak si všímame svoj život i　život pokrstených v　našom prostredí, v　našej vlasti, tak musíme uznať, že to nie je všetko v　poriadku. Je Cirkev u　nás mestom na návrší, ktoré svieti dobrým príkladom a　priťahuje do svojho spoločenstva tých, čo hľadajú orientáciu vo svojom živote? Je náš život sviecou na svietniku v　našich rodinách, na pracoviskách, v　spoločenskom živote? Alebo skôr biedne čmudíme a　dráždime tých, čo sú v　našej blízkosti?

Iste, je – chvála Bohu – aj veľa dobrých príkladov, ale všeobecne to vôbec nie je v　poriadku.

Naliehavo potrebujeme novú evanjelizáciu – nie nové evanjelium, to zostáva nezmenené; ale nový spôsob podania, nové nadšenie a　hlavne príklady dôsledného života podľa evanjelia. To nám pripomenul sám Ježiš Kristus aj v　dnešnom evanjeliovom úryvku: „Kto zachová aj tie najmenšie prikázania a　tak bude aj učiť, ten bude veľký v　Božom kráľovstve“.

Svätí Cyril a　Metod boli takýmito hlásateľmi evanjelia. Nielen hovorili, učili, ale predovšetkým sami uskutočňovali nasledovanie Krista.

Spomedzi mnohých skutkov by som spomenul ich nezištnú obetavosť. Všetky svoje vynikajúce schopnosti vložili do služby odovzdávania viery, nehľadali svoj prospech, v　tejto službe sa zodrali až po smrť. Ako sme počuli, sv. Cyril zomiera ako štyridsať dva ročný vyčerpaný prácou. S　akou láskou sa modlí na smrteľnej posteli za ľudí, medzi ktorými pôsobil, ako veľmi sa táto jeho modlitba podobá tej, ktorú prednášal sám Ježiš pred svojou smrťou za tých, čo uveria v　Jeho slovo.

Naši vierozvestcovia prišli k　našim predkom v　dobe, keď kresťanstvo nebolo ešte rozdelené. Je iste pekné a　správne, že prejavujeme našu úctu voči nim aj takto: že sa schádzame ako kresťania z　rozličných cirkví a　spoločenstiev na spoločnú modlitbu. Mali by sme však vnímať aj túžbu samého Ježiša Krista, ktorú prejavil práve vo svojej veľkňazskej modlitbe, aby všetci, čo veria v　Neho boli jedno ako je On jedno so svojím nebeským Otcom. Práve táto naša vzájomná jednota vo viere a　láske je podľa Ježišových slov podmienkou, aby svet v　Neho uveril. Iste, naša generácia nemôže za to, čo sa stalo pred tisíc či pred päťsto rokmi. My sme už zdedili fakt rozdeleného kresťanstva. Nie je však na nás, aby sme pohýnaní touto Ježišovou prosbou a　našou láskou k　ľuďom robili všetko, čo je v　našich silách pre prijatie daru jednoty?

Je pekné, že sa schádzame na spoločnú modlitbu – ale máme úprimnú túžbu po vzájomnej jednote vo viere a　v　láske v　jednej Kristovej Cirkvi? Nebolo by krásne robiť všetko pre to, aby sa mohla splniť modlitba tak Kristova ako aj zomierajúceho sv. Cyrila? Vieme si predstaviť, že by sme my, kresťania na Slovensku dali v　tomto príklad pre kresťanov na celom svete?

Ak takúto myšlienku hneď v　zárodku udusíme ako nereálnu a　neprijateľnú, nebolo by to odporovanie Duchu Svätému? Akú odvážnu vieru museli prejaviť naši Vierozvestcovia, keď odpovedali na prosbu z　Veľkej Moravy. Duchovný ale i　morálny stav nášho ľudu je pre nás tiež nemou výzvou, aby sme mu pomohli poznať a　prijať vieru v　Krista Spasiteľa. Sám Ježiš hovorí, že prostriedkom k　tomu je naša vzájomná jednota: „aby aj oni v　nás jedno boli, aby svet uveril, že si ma ty poslal“.

Prosme všemohúceho Boha, aby nám – na príhovor svätých Cyrila a　Metoda daroval svojho Ducha, aby sme porozumeli, „čo Duch hovorí cirkvám“ a　aby sme to aj obetavo a　veľkodušne plnili – že by sme v　našej dobe splnili naše poslanie tak, ako ho oni splnili vo svojej dobe.