Prednáška ordinára na konferencii o globalizácii

Čo môže urobiť kresťanstvo pre vzdelávanie a vedu v globalizovanom svete? Termín „globalizácia“ je pomerne nový (dokonca mi ho môj počítač podčiarkol červeným ako znak toho, že takéto slovo nepozná...) a je odvodený od slova „glóbus“, zemeguľa. Vyjadruje, že poznatky, objavy vedy i výtvory techniky sa stávajú celosvetovými, najmä vďaka rýchlym elektronickým médiám. Musíme si však povedať, že kresťanstvo je tiež „globálnou“ skutočnosťou  a to oveľa skôr, už od svojho začiatku. Veď vzkriesený Ježiš Kristus posiela svojich apoštolov so slovami: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Globálnosť kresťanstva a globálnosť vedy a techniky nie je náhodná. Vyplýva jednoducho z toho, že nosnými skutočnosťami tak kresťanstva ako aj vedy a do určitej miery i techniky je pravda a láska. A pravda a láska sú globálne, pretože sú všade rovnako platné a dôležité, potrebuje ich každý človek a každý človek má právo sa s nimi stretnúť.  Musíme si však povedať aj to, že v prípade vedy a vzdelávania a v prípade kresťanstva máme do činenia s pravdou a láskou na rozličných úrovniach.
Kresťanstvo vo svojej podstate nie je ani filozofiou ani ideológiou –čiže nie je výtvorom ľudského ducha, lež je Bohom zjavenou skutočnosťou. Pretože nositeľom tohto zjavenia Božej pravdy a lásky sa stal vtelený Boží Syn Ježiš Kristus – pravda a láska v kresťanstve majú výsostne osobný charakter. Kristus nielen prináša informácie, pravdu, lež hovorí: „Ja som pravda...(Jn 14, 6). A pokiaľ ide o lásku, opäť je jej merítkom Kristus: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12).  Samozrejme, že aj v kresťanstve má priestor ľudský rozum, vedecké bádanie, teológia. Keďže však pravda, ktorú máme poznávať je osobná – a to na tej najvyššej, božskej úrovni, človek – kresťan sa môže k obsahu tejto pravdy dostávať iba pomocou pokorného dialógu s jej Nositeľom, ktorý  mu postupne otvára hĺbku svojej pravdy a lásky. Takto získané poznatky a duchovné skúsenosti má však aj kresťan povinnosť a právo predkladať ľuďom, pri plnom rešpektovaní ich slobodného rozhodnutia. Veda a vzdelávanie pôsobia na úrovni prirodzeného ľudského rozumu. Avšak, aj v tejto oblasti sa stále viac spoznáva význam osobnostných kvalít bádateľa či učiteľa – ako aj študenta, či všeobecne toho, kto preberá výsledky vedeckého a technického výskumu. Napriek tejto rozdielnosti rovín však kresťanstvo a vedecká činnosť neprebiehajú po dvoch oddelených dráhach, ktoré by nemali so sebou nič spoločného. Treba si uvedomiť, že nástroj nášho poznávania, ľudský rozum, so všetkými jeho biologickými a psychickými predpokladmi si nik z nás sám nevytvoril, že sme ho jednoducho – aj keď cestou dlhého vývoja – dostali. Tak isto aj príroda, ktorej zákonitosti objavujeme a využívame  je tu vopred daná. Ak dôsledne uvažujeme, prichádzame k jedinému uzáveru: tvorcom všetkého vo vesmíre je duchovná Bytosť, ktorá nás nekonečne prevyšuje intelektom i mocou a ktorú nazývame Boh.
Albert Einstein sa na túto tému vyjadril takto: „V zákonitostiach prírody sa prejavuje  taký vynikajúci rozum,  že v porovnaní s ním je všetko zmysluplné myslenie iba slabým odbleskom“ ( A. Einstein: Mein Weltbild,  Zurich – Stutgart – Wien 1953, str.  21; citované z J. Ratzinger, Úvod do kresťanstva, Dobrá kniha Trnava 2007, str.118).
Kresťanstvo vedie tak bádateľa ako aj technika k pokornému a zodpovednému vzťahu k poznávanej prírode i k zodpovednej aplikácii získaných poznatkov.  V tejto súvislosti by som pripomenul slová Benedikta XVI., ktoré povedal v prednáške na univerzite v Regensburgu (ktorá vzbudila veľký ohlas kvôli  citovanému výroku byzantského cisára Manuela II. Paleológa z roku 1391): „ Stretnutie kresťanstva s gréckym myslením a s dedičstvom Ríma vytvorilo Európu a zostáva základom toho, čo právom možno nazývať Európou“ (AAS, ročník 2006, N 10, str.:734).
Vedec – kresťan si uvedomuje, že na jednej strane poznávanie a praktické využívanie stvoreného sveta a jeho zákonitostí je úloha, ktorú človekovi zveril sám Stvoriteľ, keď povedal už prvým ľuďom: „Podmaňte si zem“ (por. Gn 1, 28). Kresťan má na zreteli podobenstvo o talentoch, uvedomuje si zodpovednosť pred Bohom za rozvíjanie svojich intelektuálnych schopností, medzi ktoré patrí aj poznávanie. Súčasne však na strane druhej musí pamätať na to, že je povolaný byť spolupracovníkom Stvoriteľa na rozvíjaní sveta a to v zhode s Ním – čo  sa prakticky uskutočňuje rešpektovaním morálnych zákonov, zhrnutých v zákone lásky. Bez tohto vnútorného predpokladu sa vedci a vedecké ústavy ľahko premenia na akýsi druh zlatokopov, ktorí sú ovládaní zlatou horúčkou, bezohľadne sa snažia vyrvať prírode jej tajomstvá a nezastavia sa ani pred používaním ľudskej bytosti ako laboratórneho materiálu.
Takto získané poznatky sa v zápätí vyhodnocujú z hľadiska perspektívneho zisku v oblasti medicíny, farmácie, ale najmä vojenských a technických záujmov. Tak sa roztáča špirála, ktorá akceleruje vedecký a technický výskum v prospech (materiálny a politický) niekoľkých, ktorému neváha obetovať iných ľudí. Väčšina ľudstva spravidla nemá z týchto výdobytkov nič, prípadne musí znášať ich ťarchu – a netreba na to snáď prílišnú fantáziu, aby sme si domysleli, že táto špirála sa skôr- neskôr zrúti čo môže mať katastrofálne následky tak pre ľudstvo ako aj pre svet. Z doteraz povedaného vyplýva, že kresťanstvo priamo žiada od človeka rozvoj jeho tvorivých síl, vrátane vedeckej a technickej aktivity. Súčasne však chráni človeka – vedca pred hermetickým uzavretím sa iba do oblasti empirického poznávania, ohraničujúceho pravdu iba na to, čo je potvrdené vedeckým experimentom. Opäť slová Benedikta XVI. z Regensburgu: „Iba istota vyplývajúca  zo súčinnosti medzi matematikou a empíriou dovoľuje hovoriť o vedeckosti. Čo chce byť vedecké, musí sa podriadiť tomuto merítku. Tak sa snažili aj humanitné vedy ako dejiny, psychológia, sociológia a filozofia priblížiť sa tomuto kánonu vedeckosti.“ Autor ďalej pripomína, že „metóda ako taká vylučuje otázku o Bohu a označuje  ju za nevedeckú alebo predvedeckú. Takto sa však ocitáme pred skrátením rádiusu vedy a rozumu...Ak je však jedine toto celá veda, potom je tým ukrátený aj samotný človek. Lebo vlastné ľudské otázky o tom, skadiaľ sme a kam ideme, otázky náboženstva a etosu nemôžu nájsť miesto v spoločnom rozume, ohraničenom takto chápanou vedou a musia byť vysunuté do subjektívnej oblasti. Subjekt rozhoduje na základe svojich skúseností o tom, čo sa mu zdá z náboženského hľadiska únosným a subjektívne „svedomie“ sa stáva napokon poslednou etickou inštanciou. Takto však strácajú étos a náboženstvo svoju silu, ktorá má stvárňovať spoločenstvo a prepadajú sa do oblasti ľubovoľného. Tento stav je pre ľudstvo nebezpečný: Vidíme to na patoógiách náboženstva a rozumu, ktoré nás ohrozujú a ktoré sa nutne musia objaviť tam, kde sa rozum tak zúži, že nie je viac kompetentný pre otázky náboženstva a étosu... Všetci sme vďační za veľké možnosti, ktoré priniesol človeku moderný rozvoj ducha a za pokroky v oblasti ľudskosti, ktorých sa nám dostalo. Étosom vedeckosti je napokon vôľa k poslušnosti voči pravde – je to základný postoj, ktorý patrí k podstatným rozhodnutiam kresťanstva. Nejde o zobratie niečoho, nejde o negatívnu kritiku, lež o rozšírenie nášho pojmu rozumu a nášho používania rozumu. Pretože, pri všetkej radosti z nových možností človeka vidíme aj ohrozenia, vystupujúce z týchto možností a musíme sa pýtať ako ich môžeme ovládnuť.  Dokážeme to iba vtedy, keď sa rozum a viera novým spôsobom opäť navzájom nájdu; ak prekonáme nami dané ohraničenie rozumu tým, čo je overitelné experimentom a ak otvoríme rozum pre celý jeho rozsah.V tomto zmysle patrí teológia – nielen ako historická a humanitnovedná disciplína  , lež ako vlastná teológia, ako otázka ohľadom rozumu viery – na univerzitu a do jej širokého dialógu s vedami“ ( tamtiež, str.: 736 – 738). Kresťanstvo teda v ničom neohraničuje veriaceho vedca, čo sa týka jeho exaktného a experimentálneho bádania, lež  vedie toho istého človeka ku vzťahu k osobnému Bohu, sprostredkováva mu poznanie Boha a stretnutie s Ním a tým vedie človeka ku chápaniu svojho vlastného života ako i sveta ako daru, ktorý nám neustále dáva Boh, ktorý je Láska. Táto skutočnosť je výzvou pre človeka, aby aj zo svojho života, zo svojej vedeckej činnosti a z jej aplikácií vytváral odpoveď na túto lásku, dar Bohu.  Ako sa môže z vedy a vzdelávania stávať dar pre Boha?  Iba tak, že do týchto činností vložíme všetky svoje tvorivé schopnosti a súčasne ich zlaďujeme s tým, na čom záleží Bohu. Prakticky to znamená, že ak chce byť vedec-kresťan verný tejto zásade, nemôže si dovoliť niektoré aktivity, nemôže otvárať niektoré „trináste komnaty“, ako napríklad pokusy na ľudských embryách; nemôže sa dať viesť iba vidinou zisku alebo domnelo užitočných aplikácií (získavanie kmeňových buniek ničením embryí s odôvodnením, že sa získajú transplantáty, ktoré zachránia ľudské životy...). Tento postoj vedie neraz k výčitke, že kresťanstvo je brzdou pokroku, že je prekážkou vedeckého bádania a vníma sa ako policajt, ktorý všade stavia zákazy. Treba byť však pravdivý a povedať, že i pred kresťanom-vedcom je nesmierne veľa ciest otvorených, kde nie sú žiadne morálne prekážky. Podobne ako tomu bolo v raji, kde Boh povedal človeku: „ Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2, 16-17). Stále platí: nekonečne viac je toho, čo  nám Boh dáva a dovoľuje, než toho, čo nám zakazuje. A ak zakazuje, tak len preto, že vo svojej Božskej múdrosti vie, že by nám to bolo na záhubu.
Vedec, vedený kresťanskou vierou, nebude nešťastný a nebude mať komplexy menejcennosti preto, že pri niektorých cestách výskumu stojí morálny zákaz vstupu. Nebude zazlievať Cirkvi, že mu tieto zákazy tlmočí a nebude ju preto považovať ani za spiatočnícku ani sa domáhať zmien v morálnych zásadách, daných Bohom. Ak je naozaj veriaci, bude mať dôveru, že Boh ho takýmto zákazom chráni pred osudným scestím a súčasne mu vyznačuje cestu iným smerom. Takýmto rešpektom, vychádzajúcim z vnútorného presvedčenia dáva veriaci vedec najavo, že aj on sám je stvorený a s pokorou dôveruje Tomu, ktorý ho ako Stvoriteľ nekonečne prevyšuje a ktorý je súčasne Láska. Kresťan vedený láskou k Bohu a k blížnemu bude motivovať svoju vedeckú prácu a svoje vzdelávanie nielen vidinou zisku alebo bezohľadným získavaním poznatkov, ale hlavne motívom služby ľuďom, riešením problémov doliehajúcich na mnohých, odvážnym hľadaním pravdy náročnými, ale morálne schodnými cestami.  Kresťan nie je individualista. Vie, že je začlenený do rodiny ľudstva ako i do rodiny Cirkvi. Je preto otvorený pre spoluprácu s každým, kto úprimne hľadá dobro a pravdu. Dôkazom toho je aj Pápežská akadémia vied vo Vatikáne, ktorá za svojich členov pozýva vedcov zo všetkých národov a bez ohľadu na ich vierovyznanie. Na spoločných poradách sa snažia vnášať svetlo do vážnych problémov súčasného sveta a ľudstva. Na jesennom zasadaní členov Akadémie v roku 2004 bolo témou rokovania: „Interakcia medzi globálnou premenou a ľudským zdravím“.
Na záver by som spomenul ešte jednu súvislosť, vyplývajúcu zo vzťahu kresťanstva a vedy. Každý opravdivý vedec sa celou svojou bytosťou angažuje do získavania nových poznatkov. Spočiatku sa mu môže zdať, že sa zmocňuje svojej problematiky a že niečo dokázal. Avšak, čím ďalej postupuje v odkrývaní nových skutočností, tým viac otáznikov a neznámych sa pred ním otvára. Opravdivý vedec túžiaci po poznaní musí vnútorne trpieť pri uvedomovaní si bezmocnosti zoči-voči nedoziernému oceánu skutočností, ktoré nie je v stave prebádať a spoznať.
Kresťanstvo pripomína vedcovi, že má robiť čo je v jeho silách – ale nemá sa preceňovať. Naviac, náš smäd po pravde a po poznaní sa nenasýti v tomto svete. Môže ho nasýtiť iba Ten, ktorý je Pôvodcom všetkej reality. Tak to vyjadril jeden veľký intelektuál ranného kresťanstva, Aurelius Augustínus, keď vo svojich „Vyznaniach“ napísal: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v Tebe“. Nie poznatky, nie vedomosti nás nasýtia a urobia šťastnými. Tie majú byť cestou alebo rebríkom k Pôvodcovi všetkej pravdy a všetkej reality, k trojosobnému Bohu. Apoštol Pavol sa na túto tému takto vyjadril vo svojom Prvom liste Korinťanom: „...Keby som poznal všetky tajomstvá a všetku vedu...a lásky by som nemal, ničím by som nebol. Láska nikdy nezanikne...poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti...Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.... Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ ( 13, 2. 8. 12). Tento osobný vzťah k Bohu má vedec dosiahnuť nielen na konci svojho celoživotného snaženia, lež má ho prežívať vo svojej každodennej práci v podobe vďačného obdivu voči Tvorcovi poznávanej pravdy, ale aj vyprosovaním si morálnej sily pre seba i svojich kolegov k tomu, aby mal vždy lásku k pravde a aby dokázal dávať získané poznatky do služieb lásky k Bohu i k blížnemu. Pravda bez lásky nie je plná pravda – a láska bez pravdy nie je úplnou láskou. Iba z pravdy, preniknutej láskou a iba z lásky preniknutej pravdou sa rodí dobro – pozemské i večné – a teda : globálne.