III. veľkonočná nedeľa, 14. IV. 2013 - Katedrála
Pravda o našej láske ku Kristovi
Pri Genezaretskom jazere sa nachádza kostolík, v strede ktorého je na podlahe holá prírodná skala s označením „Mensa Domini“ – čiže Pánov stôl. Ide presne o to miesto, na ktorom vzkriesený Ježiš pripravil svojim apoštolom raňajky – pečenú rybu a chlieb a kde sa odohralo stretnutie o ktorom sme počuli v dnešnom evanjeliu.
z bohatého obsahu tejto udalosti by sme sa mohli zastaviť pri rozhovore, ktorý sa tam odohral medzi Ježišom a apoštolom Petrom. Na prvé počutie sa nám to môže zdať byť trochu zvláštny rozhovor na tému lásky medzi dvoma mužmi...
Všimnime si však trochu bližšie o čo šlo: Ježiš sa nepýta Petra iba či ho miluje, ale slávnostne mu kladie otázku: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma viac ako títo?“
Touto otázkou Ježiš naráža na iný rozhovor, ktorý mal s Petrom pred svojím umučením. Vtedy predpovedal apoštolom, že sa všetci rozpŕchnu a nechajú ho samotného. Na to reagoval Peter: „Keby ťa aj všetci opustili, ja ťa nikdy neopustím. Som ochotný ísť za teba aj do väzenia aj na smrť!“ Týmto vlastne Peter vyjadril taký vzťah k Ježišovi, ktorý by vedel dokázať aj utrpením a obetou života a ktorý je silnejší, než ho majú ostatní apoštoli. Ako by sa dal takýto vzťah pomenovať? Povedal to sám Ježiš, že nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Je to obetavá láska. Najvyšší stupeň lásky. V pôvodnom jazyku evanjelia, v gréčtine, sa nazýva agapé.
A tak je vlastne táto otázka zmŕtvychvstalého Pána kontrolnou otázkou na adresu Petra: „Tak čo, Peter, máš obetavú lásku ku mne, väčšiu ako ostatní apoštoli?“
Lenže, medzi tým Peter prežil skúsenosť svojho zlyhania, svojej slabosti, keď tri krát Ježiša zaprel. Táto skúsenosť ho presvedčila, že to o čom bol presvedčený jednoducho nie je pravda, nebol schopný takej hrdinskej lásky. Preto sa snaží byť voči Ježišovi pravdivý a odpovedá: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád“. Náročky nepoužíva slovo „milujem“ – agapé - , ale používa slovo, vyjadrujúce priateľskú lásku – „filó se – Mám ťa rád“.
Tento dialóg sa zopakoval tri krát, zrejme, aby tak Peter napravil svoje trojnásobné zapretie.
Ježiš sa mu nevysmieva za to, že jeho vzťah ku Nemu je nedostatočný, slabý, príliš ľudský, ani ho nenapomína, aby s viac snažil – lež mu prejavuje veľkú dôveru a zveruje mu úlohu: „Pas moje ovečky, pas moje baránky“. Čiže, poveruje Petra, aby sa v Jeho mene staral o tých, ktorí sa stanú Ježišovými nasledovníkmi, členmi Jeho Cirkvi. Touto pastierskou starostlivosťou mal prejavovať a dokazovať svoju lásku k Ježišovi a tak mal dozrievať v láske až na úroveň lásky agapé, čiže lásky nezištnej, obetavej, schopnej položiť aj život. Vieme, že Peter ku takejto láske dozrel, v starostlivosti o prvotnú Cirkev prijal mučenícku smrť na kríži,. aby tak spečatil svoju vieru v Ježiša Krista a svoju starostlivú lásku o Cirkev, keď dal svojím mučeníctvom najväčší dôkaz svojej viery.
Nestáva sa aj nám, že nás nejaké situácie preveria a my so smútkom zisťujeme, že naša viera a naša láska ku Kristovi vôbec nie sú také silné a úprimné, ako sme si mysleli. Je dôležité, aby sme si to vedeli pred Ním priznať. Aj každému z nás Ježiš prejavuje dôveru a zveruje nám časť svojho duchovného stáda, svojej Cirkvi: staraj sa v mojom mene o svojho manžela či manželku, o svojej deti, o rodičov, o ľudí, za ktorých máš zodpovednosť v práci, ktorých ti pošlem do cesty. Týmto zodpovedným prístupom k ľuďom budeme prejavovať aspoň niečo zo starostlivej a obetavej lásky a budeme v nej postupne silnieť a dozrievať a napokon budeme s Božou pomocou schopní aj hrdinských prejavov lásky.
V talianskom vojenskom ordinariáte bol nedávno vyhlásený za blahoslaveného jeden vojenský kňaz, Don Carlo Gnocchi. Ako mladý kňaz sa počas druhej svetovej vojny prihlásil za vojenského kňaza na front. Mal dobrodružné predstavy. Krutá realita vojny ho však čoskoro priviedla k vytriezveniu. Sprevádzal ako kňaz talianskych vojakov na východný front a obetavo im slúžil. Po návrate z frontu prinášal informácie mnohým ženám a deťom o smrti ich manžela a otca. Uvedomoval si veľkú biedu týchto sirôt. Cítil sa povinný niečo pre nich urobiť, aby im nahradil otca. Začal ich zhromažďovať, vytvoril pre nich veľký domov a bol im všetkým. Keď zomieral, žiadal, aby mu vybrali rohovky a transplantovali ich jednému slepému chlapcovi, ktorému sa takto vrátil zrak. Týmto svojím hrdinským činom otvoril cestu pre pozitívne vyjadrenie Cirkvi ohľadom možnosti darovania orgánov na účely transplantácie. Dozrel v obetavej láske na hrdinskú úroveň...