Homília ordinára - Veľký piatok, 29.III.2013 - Katedrála
Ježišova bohoslužba.
Čo sa udialo s Ježišom z Nazareta, ako sme o tom počuli v pašiách, robí dojem prenasledovania človeka z nejakých náboženských či politických dôvodov. Prenasledovatelia dokázali zapojiť do svojich zámerov Judášovu ziskuchtivosť, manipulovateľnosť davu, Pilátovu slabosť a strach o jeho postavenie ako aj surovosť a bezmyšlienkovú poslušnosť vojakov. Ježiš z toho vychádza ako obeť všetkých týchto zlomyseľných a slabošských prejavov. Dejiny ľudstva sú, žiaľ, posiate takýmito prípadmi i takýmito obeťami. Veď si len spomeňme na koncentračné tábory, na politické procesy z 50. rokov u nás, na akcie teroristov, či na niektoré rozhodnutia národných i nadnárodných parlamentov v súčasnosti...
A predsa, čím je Ježišov prípad výnimočný a jedinečný?
Predovšetkým tým, že sám Ježiš bol výnimočný a jedinečný – Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Jeho životný príbeh nebol výsledkom nepriaznivých okolností, ale On sa stal človekom s jasným zámerom, s jasným poslaním: dobrovoľne sa obetovať pre záchranu človeka a sveta. Z toho vyplýva, že to, čo sa odohralo na Veľký piatok v Jeruzaleme, nebolo len vyvrcholením nábožensko-politického prenasledovania voči Ježišovi, lež toto všetko Ježiš dobrovoľne prijal, to čo mu ľudia urobili – presnejšie: čo sme mu urobili – bolo možné len preto, že to On dovolil; všetkých týchto ľudí On udržiaval v jestvovaní svojou mocou a láskou, rešpektoval ich slobodné rozhodnutia a dovolil, aby ich na Ňom prejavili. Ježiš toto všetko prežíva vo vzťahu k nebeskému Otcovi, aby uskutočnil vernosť Jeho láske a pravde v podmienkach sveta ľudí, ktorí sa odcudzili Bohu; aby dobrovoľným prijatím bolestných dôsledkov Jeho vernosti a našej nevernosti priniesol nebeskému Otcovi obetu bezhraničnej lásky a súčasne i záchrany ľudstva a sveta, pretože na tejto našej záchrane Bohu veľmi záleží.
S touto optikou viery sa pozerá na dianie Veľkého piatku autor listu Hebrejom – teda kresťanom, pochádzajúcim zo židovstva, ktorí poznali starozákonný jeruzalemský chrám a bohoslužbu v ňom. Poukazuje na trpiaceho Ježiša ako na nového veľkňaza. Starozákonný veľkňaz raz do roka, na Deň zmierenia, vchádzal do najdôležitejšej časti chrámu, do tzv. svätyne svätých, v ktorej bola archa zmluvy; táto veľsvätyňa bola miestom zvláštnej prítomnosti Boha uprostred svojho ľudu a bola oddelená od ostatného chrámu oponou. Na deň zmierenia tam vchádzal veľkňaz s nádobou krvi z obetovaných zvierat, aby touto krvou pokropil archu a tak uzmieril Boha za hriechy celého národa. Bol to, samozrejme, len symbolický úkon, vyjadrenie túžby po odpustení, ale bez skutočnej účinnosti – ako pripomína autor listu: „krv zvierat nikdy nemôže odstrániť hriechy...“ Ježiš ako Boží Syn sa stáva skutočným veľkňazom pred Bohom a prináša mu zmierenie za hriechy celého ľudstva, keď vchádza nie s nádobou krvi obetných zvierat, lež so svojou vlastnou krvou, ktorú vylial pri svojom umučení ako dôsledok jeho vernosti Otcovi a nám; vchádza s touto krvou už nie do svätyne, lež do nebeského chrámu, v okamihu svojej smrti. Preto sa v tom istom okamihu pretrhla opona v chráme, prestal zmysel starozákonnej bohoslužby, pretože sa naplnil jej cieľ a túžba Ježišovou smrťou. To hrubé, nenávistné, úbohé a krvavé dianie na Veľký piatok Ježiš prežíva ako svoju bohoslužbu, pretože to všetko prijíma a premieňa na lásku – na veľkodušnú lásku k Otcovi, aby zachránil Jeho stvorenie, a na lásku k nám, ľuďom, ale i k celému svetu a vesmíru – aby nám získal od Otca dar odpustenia, zmierenia a dar Ducha Svätého pre nový začiatok.
Tieto myšlienky viedli P. Rupnika, autora našich mozaík k tomu, že keď vlani robil mozaiku Ukrižovaného na kostole v Maribore, znázornil ho na kríži ako veľkňaza – oblečeného v bielom rúchu a v štóle.
Tak sa Ježišovo utrpenie a smrť stali prvou omšou a vlastne jedinou omšou. Každá ďalšia sv. omša je sprítomnením Ježišovej obety na Kalvárii. Preto sa v dnešný deň neslávi sv. omša, lebo sa sústreďujeme na tú, ktorú priniesol Ježiš na kríži.
Treba si ešte všimnúť ďalšiu súvislosť: miesto, na ktorom Ježiš prináša svoju obetu nie je chrám, lež je to verejné popravisko, vŕšok za mestom, pod nebeskou klenbou. Chrámom pre túto Ježišovu obetu sa stáva celý vesmír, ktorý aj reagoval na Ježišovu smrť: slnko za zatmelo, nastalo zemetrasenie. Ježiš svojou smrťou zachraňuje nielen človeka a ľudstvo, ale aj zem a vesmír. Pri Jeho druhom príchode Boh obnoví a pretvorí tento človekom zohyzdený a narušený svet, vytvorí nové nebo a novú zem. Možno preto povedať, že Ježišova obeta na kríži je vesmírnou bohoslužbou.
Táto obeta nebola ani pre Božieho Syna niečím ľahkým. Autor listu Hebrejom uvádza, že „Kristus v dňoch svojho pozemského života so silným krikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti“ – teda k Bohu Otcovi – a dodáva: „bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“. Tieto slová poukazujú nato, že ani Božiemu Synovi ako človekovi nebolo ľahké prijať utrpenie a prosil Otca v Olivovej záhrade, aby ho – ak je to Jeho vôľa – od neho uchránil. Vieme, že Boh neušetril vlastného Syna od utrpenia, Ježiš musel vypiť kalich bolesti až do dna. Ako potom píše list Hebrejom, že bol vyslyšaný?
Ježiš bol vyslyšaný v tom zmysle, že Otec ho vnútorne posilnil, aby mohol zvládnuť všetko, čo bolo potrebné pre dosiahnutie splnenia Otcovho plánu, na ktorom Ježišovi záležalo, a pre záchranu nás, ľudí – čo bolo súčasťou tohto plánu, a tým aby dosiahol aj svoj vlastný cieľ, plné spoločenstvo s Otcom aj ako človek.
My máme účasť ako pokrstení aj na Ježišovom kňazstve. Sme povolaní v jednote s Ním, mocou Jeho zachraňujúcej lásky, prinášať nebeskému Otcovi naše modlitby, ochotu plniť Jeho vôľu, obetovať sa za druhých. Prakticky to tiež môže niekedy znamenať prekonávať našu ľudskú vôľu, náš strach pred utrpením a rozhodovať sa pre prijatie toho, čo Boh považuje za potrebné, čo je Jeho vôľa.