Homília ordinára - Veľkonočná vigília, 30.III.2013 - Katedrála
Symbol ohňa
V známom úvode k prekladu evanjelia do reči našich predkov, v Proglase, svätý Cyril napísal aj tieto slová: „Evanjeliu svätému som predslovom: ako nám dávno sľubovali proroci, prichádza Kristus zhromažďovať národy, pretože svieti svetlom svetu celému...“ V týchto slovách svätý Konštantín –Cyril veľmi jasne vyjadril to, čo nám chce povedať Cirkev pomocou symbolov prvej časti dnešnej veľkonočnej vigílie, ktorá má názov „liturgia svetla“.
Pri liturgii nejde o nejaké náboženské divadielko, lež ide o vyjadrenie Božej prítomnosti a Božieho pôsobenia prostredníctvom znakov, symbolov.
Tma a oheň. Dva protiklady. Tma ako sféra v ktorej sa nedá aktívne žiť, v tme sme ohrozovaní, neistí. Ak sa ocitneme v tme – okrem spánku – hľadáme svetlo. V noci je zdrojom svetla oheň. Všade tam, kde našli archeológovia zvyšky pahreby, konštatujú, že tam bývali ľudia. Iba človek dokáže rozložiť a používať oheň. Človek potrebuje oheň, aby prekonával nástrahy tmy, chlad, aby si ním upravoval potravu.
Na začiatku liturgie horela pred chodom do chrámu vatra. Nad týmto ohňom sme predniesli modlitbu s prosbou o Božie požehnanie, aby nám tento nový oheň pripomínal iné svetlo, samého vzkrieseného Ježiša Krista, aby sme v Jeho svetle mohli prežívať tieto chvíle ale i celý náš ďalší život. Takto sa z prirodzeného ohňa stáva symbol Božskej skutočnosti.
Od požehnaného ohňa sme zapálili veľkonočnú sviecu, ktorá sa podobá horiacemu stĺpu. Znova symbol božskej skutočnosti, pripomínajúci Boha, ktorý viedol izraelský ľud z egyptského otroctva na slobodu v noci – a aby mohli bezpečne kráčať, svietil pred nimi ako ohnivý stĺp. Diakon vnáša túto zapálenú veľkonočnú sviecu do chrámu, ktorý bol ponorený v tme a slávnostným zvolaním dáva tomuto symbolu ďalší význam: „Kristus, svetlo sveta!“ Ľudstvo zahaľoval závoj smrti ako temná noc. Písmo hovorí, že ľudí zotročoval strach pred smrťou. Kristus, ktorý prekonal smrť a vstal z mŕtvych vnáša do tohto položenia ľudstva svetlo a dáva nám možnosť, aby sme si toto Jeho svetlo aj my osvojili, aby sme mali účasť na Jeho víťazstve nad hriechom a smrťou. Vyjadrili sme to tým, že sme si od veľkonočnej sviece zapálili naše sviečky, ktoré sme držali v rukách. Postupne sa celý chrám pokryl trblietajúcimi plamienkami sviec, ktoré ožarovali naše tváre. Ako pokrstení, ako veriaci vo vzkrieseného Krista sme však nielen nejakými roztrúsenými svetielkami, ale On nás svojím Duchom spája so sebou do jedného veľkého svetla, ako to On sám povedal o nás: „Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nemôže ukryť“. To sa symbolicky vyjadrilo pri treťom zaspievaní „Kristus, svetlo sveta“. keď sa celý chrám zalial plným svetlom. Pri liturgii veľkonočného obdobia prejavujeme paškálu – veľkonočnej svieci – zvláštnu úctu – okiadzame ju tymiánom, pretože je symbolom vzkrieseného Krista a ospevujeme ju nádherným veľkonočným chválospevom.
V tomto svetle, ktoré nám dáva vzkriesený Kristus sme moli vnímať správy Svätého písma o veľkých Božích skutkoch počas dejín spásy, ktoré vyvrcholili Ježišovou obetou na kríži, Jeho zmŕtvychvstaním a darom našej účasti na Jeho smrti a zmŕtvychvstaní, ktorú nám dal Ježiš Kristus v krste.
Oheň a voda sa v prírode neznášajú. V Božej skutočnosti sa však navzájom dopĺňajú: o chvíľu bude nasledovať požehnanie krstnej vody a samotné udeľovanie krstu i obnova našich krstných sľubov. Vzkriesený Kristus prijíma do svojej služby vodu, vkladá do nej silu svojho Ducha a človeku, ktorý prijíma svetlo Jeho veľkonočného víťazstva s vierou a chce ho nasledovať, dáva nové narodenie z vody a z Ducha Svätého, začleňuje nás do nového Božieho ľudu, vedie nás v spoločenstve Cirkvi týmto životom k účasti na jeho plnom, božskom živote.
Tak, ako v Starom zákone Pán Boh po východe z Egypta nielen viedol svoj ľud na slobodu, lež ho aj na púšti zázračne živil mannou, tak aj Kristus nás, ako nový Boží ľud sprevádza a sýti svojím telom a krvou, obetovanými za nás a tento pokrm nám dáva vždy, keď sa schádzame v spoločenstve Cirkvi a s vierou a láskou si spomíname na Neho, na Jeho obetu za nás.
Z uvedeného nám môže byť jasné, že veľkonočná liturgia nie je len nejakou náboženskou ceremóniou, ale je doslova plná znakov prítomnosti a pôsobenia vzkrieseného Pána.
Aby sme v týchto znakoch moli radostne vnímať jeho prítomnosť, potrebujeme zrak viery.
Nepodobáme sa aj my, ľudia našej doby, tým, o ktorých sme počuli v dnešnom evanjeliu? Ženám z Ježišovho sprievodu, ktoré šli vo veľkonočné ráno k Jeho hrobu, aby pomazali Jeho mŕtve telo, alebo apoštolovi Petrovi, ktorý neveril správam o Ježišovom zmŕtvychvstaní a začudovaný sa vracal od prázdneho hrobu?
Aj v nás zanechala kresťanská výchova a tradícia vzťah ku Kristovi, veľkonočné sviatky sú pre nás výzvou, aby sme šli do chrámu, ale nevieme tomu všetkému úplne veriť, nevieme, čo si s tým počať v našom reálnom živote... Sme na tom s vierou rozlične. Niektorí majú živú a radostnú vieru, iní sú plní pochybností. Snažme sa kráčať životom v tom svetle, ktoré už máme od Neho a buďme si istí, že postupne bude toho svetla aj v našej duši pribúdať a budeme môcť povedať s apoštolom Pavlom: „Viem, komu som uveril, a som si istý...“.
V známom úvode k prekladu evanjelia do reči našich predkov, v Proglase, svätý Cyril napísal aj tieto slová: „Evanjeliu svätému som predslovom: ako nám dávno sľubovali proroci, prichádza Kristus zhromažďovať národy, pretože svieti svetlom svetu celému...“ V týchto slovách svätý Konštantín –Cyril veľmi jasne vyjadril to, čo nám chce povedať Cirkev pomocou symbolov prvej časti dnešnej veľkonočnej vigílie, ktorá má názov „liturgia svetla“.
Pri liturgii nejde o nejaké náboženské divadielko, lež ide o vyjadrenie Božej prítomnosti a Božieho pôsobenia prostredníctvom znakov, symbolov.
Tma a oheň. Dva protiklady. Tma ako sféra v ktorej sa nedá aktívne žiť, v tme sme ohrozovaní, neistí. Ak sa ocitneme v tme – okrem spánku – hľadáme svetlo. V noci je zdrojom svetla oheň. Všade tam, kde našli archeológovia zvyšky pahreby, konštatujú, že tam bývali ľudia. Iba človek dokáže rozložiť a používať oheň. Človek potrebuje oheň, aby prekonával nástrahy tmy, chlad, aby si ním upravoval potravu.
Na začiatku liturgie horela pred chodom do chrámu vatra. Nad týmto ohňom sme predniesli modlitbu s prosbou o Božie požehnanie, aby nám tento nový oheň pripomínal iné svetlo, samého vzkrieseného Ježiša Krista, aby sme v Jeho svetle mohli prežívať tieto chvíle ale i celý náš ďalší život. Takto sa z prirodzeného ohňa stáva symbol Božskej skutočnosti.
Od požehnaného ohňa sme zapálili veľkonočnú sviecu, ktorá sa podobá horiacemu stĺpu. Znova symbol božskej skutočnosti, pripomínajúci Boha, ktorý viedol izraelský ľud z egyptského otroctva na slobodu v noci – a aby mohli bezpečne kráčať, svietil pred nimi ako ohnivý stĺp. Diakon vnáša túto zapálenú veľkonočnú sviecu do chrámu, ktorý bol ponorený v tme a slávnostným zvolaním dáva tomuto symbolu ďalší význam: „Kristus, svetlo sveta!“ Ľudstvo zahaľoval závoj smrti ako temná noc. Písmo hovorí, že ľudí zotročoval strach pred smrťou. Kristus, ktorý prekonal smrť a vstal z mŕtvych vnáša do tohto položenia ľudstva svetlo a dáva nám možnosť, aby sme si toto Jeho svetlo aj my osvojili, aby sme mali účasť na Jeho víťazstve nad hriechom a smrťou. Vyjadrili sme to tým, že sme si od veľkonočnej sviece zapálili naše sviečky, ktoré sme držali v rukách. Postupne sa celý chrám pokryl trblietajúcimi plamienkami sviec, ktoré ožarovali naše tváre. Ako pokrstení, ako veriaci vo vzkrieseného Krista sme však nielen nejakými roztrúsenými svetielkami, ale On nás svojím Duchom spája so sebou do jedného veľkého svetla, ako to On sám povedal o nás: „Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nemôže ukryť“. To sa symbolicky vyjadrilo pri treťom zaspievaní „Kristus, svetlo sveta“. keď sa celý chrám zalial plným svetlom. Pri liturgii veľkonočného obdobia prejavujeme paškálu – veľkonočnej svieci – zvláštnu úctu – okiadzame ju tymiánom, pretože je symbolom vzkrieseného Krista a ospevujeme ju nádherným veľkonočným chválospevom.
V tomto svetle, ktoré nám dáva vzkriesený Kristus sme moli vnímať správy Svätého písma o veľkých Božích skutkoch počas dejín spásy, ktoré vyvrcholili Ježišovou obetou na kríži, Jeho zmŕtvychvstaním a darom našej účasti na Jeho smrti a zmŕtvychvstaní, ktorú nám dal Ježiš Kristus v krste.
Oheň a voda sa v prírode neznášajú. V Božej skutočnosti sa však navzájom dopĺňajú: o chvíľu bude nasledovať požehnanie krstnej vody a samotné udeľovanie krstu i obnova našich krstných sľubov. Vzkriesený Kristus prijíma do svojej služby vodu, vkladá do nej silu svojho Ducha a človeku, ktorý prijíma svetlo Jeho veľkonočného víťazstva s vierou a chce ho nasledovať, dáva nové narodenie z vody a z Ducha Svätého, začleňuje nás do nového Božieho ľudu, vedie nás v spoločenstve Cirkvi týmto životom k účasti na jeho plnom, božskom živote.
Tak, ako v Starom zákone Pán Boh po východe z Egypta nielen viedol svoj ľud na slobodu, lež ho aj na púšti zázračne živil mannou, tak aj Kristus nás, ako nový Boží ľud sprevádza a sýti svojím telom a krvou, obetovanými za nás a tento pokrm nám dáva vždy, keď sa schádzame v spoločenstve Cirkvi a s vierou a láskou si spomíname na Neho, na Jeho obetu za nás.
Z uvedeného nám môže byť jasné, že veľkonočná liturgia nie je len nejakou náboženskou ceremóniou, ale je doslova plná znakov prítomnosti a pôsobenia vzkrieseného Pána.
Aby sme v týchto znakoch moli radostne vnímať jeho prítomnosť, potrebujeme zrak viery.
Nepodobáme sa aj my, ľudia našej doby, tým, o ktorých sme počuli v dnešnom evanjeliu? Ženám z Ježišovho sprievodu, ktoré šli vo veľkonočné ráno k Jeho hrobu, aby pomazali Jeho mŕtve telo, alebo apoštolovi Petrovi, ktorý neveril správam o Ježišovom zmŕtvychvstaní a začudovaný sa vracal od prázdneho hrobu?
Aj v nás zanechala kresťanská výchova a tradícia vzťah ku Kristovi, veľkonočné sviatky sú pre nás výzvou, aby sme šli do chrámu, ale nevieme tomu všetkému úplne veriť, nevieme, čo si s tým počať v našom reálnom živote... Sme na tom s vierou rozlične. Niektorí majú živú a radostnú vieru, iní sú plní pochybností. Snažme sa kráčať životom v tom svetle, ktoré už máme od Neho a buďme si istí, že postupne bude toho svetla aj v našej duši pribúdať a budeme môcť povedať s apoštolom Pavlom: „Viem, komu som uveril, a som si istý...“.