Homília ordinára - Veľkonočná nedeľa, 31.III.2013 - Katedrála
Čo nám hovorí Kristovo zmŕtvychvstanie pre dnešok?
V dejinách sú udalosti, ktoré majú trvalý význam a preto si ich každoročne pripomíname a vďaka takýmto sláveniam stále hlbšie chápeme ich význam. Spomeňme len našich vierozvestcov, svätého Cyrila a Metoda – v tomto roku si pripomíname už 1 150.výročie ich príchodu a stále nám má ich príklad a ich dielo čo povedať; alebo výročie ukončenia druhej svetovej vojny, či výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky...
Bola však v dejinách významnejšia udalosť než akou bolo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista? Veď smrť je neúprosnou hranicou pre život každého človeka bez výnimky. Od toho, či je táto hranica definitívna alebo je možné za ňu prejsť závisí náš prístup k životu. Vyjadril to už apoštol Pavol veľmi realisticky: ak niet zmŕtvychvstania, tak jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme. Povedané inými slovami: užime čo najviac z prítomného života; ľudia sa menia na svorku vlkov, z ktorých každý si chce utrhnúť čo najviac pre seba, závisí len od jeho možností a síl, koľko sa mu toho podarí...
A naopak, ak je možné pokračovanie života za hranicou smrti, na novej úrovni v spoločenstve s Bohom, potom vnímame pozemský život ako cestu, na ktorej má prioritu také správanie k našim spolupútnikom, za aké by sme obstáli pred Bohom a mohli sme od Neho prijať odmenu večného života.
Je preto len jasné, že skutočnosť, ktorú dnes Cirkev slávi a oznamuje celému svetu, že totiž Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a otvoril každému, kto v Neho verí a nasleduje ho, možnosť prekonania smrti a získania večného života, - že táto skutočnosť nemôže nechať nikoho ľahostajným.
Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, že keď sa apoštoli Peter a Ján dopočuli, že Ježišov hrob je prázdny, doslova bežali, aby si to overili; tak dáva táto správa do pohybu mysle ľudí, ktorí si chcú overiť spoľahlivosť tejto informácie. Vieme ako vo všeobecnosti aj u mnohých kresťanov vybledla viera v Kristovo zmŕtvychvstanie a preto žijeme podobne ako tí, čo nemajú kresťanskú nádej.
Overme si preto v dnešnú nedeľu opäť základné fakty súvisiace so skutočnosťou Ježišovho zmŕtvychvstania.
Treba začať pripomienkou, že Ježišovo vzkriesenie nebolo nejakým šťastným prípadom. Už počas dejín Starého zákona Pán Boh túto udalosť pripravoval v predobrazoch ako bol príbeh proroka Jonáša, ktorý bol tri dni v útrobách ryby a potom živý pokračoval vo svojom poslaní; ako boli proroctvá Izaiáša, v ktorých Boh hovorí o svojom Služobníkovi, ktorý bude nielen trpieť, ale pokračuje: „Pán dovolil zdrviť ho slabosťou; keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu. Po útrapách svoje duše uvidí svetlo a nasýti sa poznaním“.
Podobne sú predpovede o vzkriesení Krista v Žalmoch, napr. v 16. žalme: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred svojou tvárou“. Sám Ježiš trikrát predpovedal nielen svoje umučenie ale aj zmŕtvychvstanie.
Nejde teda o nejakú šťastnú, prekvapivú náhodu, ale o zámer, ktorý Boh dlhodobo pripravoval, aby nám otvoril možnosť večného života a vzkriesenia aj nášho tela.
Ďalším pevným oporným bodom je skutočnosť Kristovej smrti na kríži. Tí, čo spochybňujú vzkriesenie, vymýšľajú teórie, podľa ktorých Ježiš na kríži zomrel iba zdanlivo, v hrobe ožil, vyšiel z neho a z toho vznikla viera vo vzkriesenie.
Očitý svedok Ježišovej smrti, apoštol Ján, zaznamenal, že keď Ježiš zomrel, rímsky vojak mu prebodol bok, z ktorého vyšla krv a voda. Lekárskymi výskumami sa dokázalo, že v osrdcovníku sa oddelí voda – krvná plazma od krvi v prípadoch, keď niekto zomrie na puknutie srdca. Teda, puknuté srdce a k tomu ešte prebodnuté kópiou – dôkladnejšie konštatovanie smrti si asi ťažko predstaviť.
Fakt prázdneho hrobu: To, že Ježišov hrob bol na veľkonočné ráno prázdny, pripúšťal rozličné vysvetlenia. Tak ženy ako aj apoštoli boli spočiatku presvedčený, že Ježišovi nepriatelia Jeho telo premiestnili a preto je hrob prázdny. Avšak, dôkladnejšie preskúmanie takúto verziu vylučuje. Aké nekompromisné bolo nepriateľstvo farizejov voči Ježišovi, to ukázali, keď si vynútili Jeho odsúdenie na smrť. Keď o pár dní na to začínajú Jeho apoštoli šíriť správu o tom, že vstal z mŕtvych, čo by urobili radšej než, to, že by ukázali Jeho mŕtve telo v nejakom hrobe, do ktorého ho presťahovalo. Nič také však nemohli urobiť, lebo nič také nejestvovalo. Naopak, práve oni, v preventívnej obave, aby apoštoli neodniesli Ježišovo telo a potom nerozhlasovali, že vstal z mŕtvych, dali hrob zapečatiť a strážiť vojakom, ktorý na tretí deň pribehli a hlásili im, že napriek všetkému, hrob je otvorený a prázdny. Apoštol Ján si všíma, že na mieste Ježišovho pochovania zostali uložené plachty, v ktorých bolo Jeho telo zabalené pri pohrebe. Z toho dedukoval, že nemohlo ísť o krádež tela, lež to vyzeralo ako keď niekto ráno vstane a upraví si posteľ.
Napokon nasledovali zjavenia vzkrieseného Pána ženám i apoštolom. Mohli sa ho dotýkať, aby sa presvedčili o reálnosti Jeho vzkrieseného tela, Tomáš overoval Jeho totožnosť dotknutím sa rán po klincoch a rany v boku, Ježiš im vysvetľoval význam Jeho smrti na kríži i vzkriesenia, stretal sa s nimi na rozličných miestach počas štyridsiatich dní a oni sa mohli presvedčiť, že žije, no už nie pozemským životom, ale na inej, nám neznámej úrovni – nepodliehal zákonitostiam hmotného sveta. Pritom nebol akoby vo vzduchoprázdne, lež hovoril, že ide k svojmu Bohu a nášmu Bohu, k svojmu Otcovi a nášmu Otcovi.
Napokon poveruje svojich apoštolov, aby dosvedčovali pravdu o Jeho zmŕtvychvstaní ľuďom a to nielen ako informáciu, lež ako výzvu k správnemu zorientovaniu svojho života, čiže k pokániu, k obráteniu a k prijatiu odpustenia hriechov, ktoré nám Ježiš získal svojou obetou na kríži. Tu vidno praktický dôsledok pravdy zmŕtvychvstania: nejde iba o jednu zo senzácií v dejinách, ale ide o skutočnosť, ktorá má praktický význam pre náš každodenný život, pre náš vzťah k Bohu a pre spôsob ako žijeme. Ľudia na to nereagovali vždy nadšene; práve naopak, apoštolov toto svedectvo stálo život. Napriek tomu vlastnou krvou spečatili pravdivosť toho, čo hlásali.
Vďaka apoštolskej postupnosti, ktorá sa odovzdávaním viery a biskupským svätením dostala až po naše časy, nám Cirkev spoľahlivo odovzdáva toto svedectvo apoštolov. Nech nás aj dnešné slávenie Veľkej noci v spoločenstve s Cirkvou, utvrdí a prehĺbi vo viere v skutočnosť Kristovho zmŕtvychvstania, ale aj v nádeji, že Boh nás k tomuto istému cieľu povoláva. Samozrejme, pod podmienkou, že budeme žiť vo vzťahu ku Nemu podľa príkladu a učenia Jeho Syna, v spoločenstve Cirkvi.
Práve aj v tomto našom malom spoločenstve, ktoré je ale súčasťou celej Cirkvi, je prítomný vzkriesený Pán – vo svojom slove a o chvíľu v Eucharistickom chlebe. Stretnime sa s Ním s radostnou a vďačnou vierou, prosme ho o upevnenie našej viery v Jeho zmŕtvychvstanie a svojím životom i slovami buďme šíriteľmi pravdy o Jeho zmŕtvychvstaní i o jeho praktických dôsledkoch.
V dejinách sú udalosti, ktoré majú trvalý význam a preto si ich každoročne pripomíname a vďaka takýmto sláveniam stále hlbšie chápeme ich význam. Spomeňme len našich vierozvestcov, svätého Cyrila a Metoda – v tomto roku si pripomíname už 1 150.výročie ich príchodu a stále nám má ich príklad a ich dielo čo povedať; alebo výročie ukončenia druhej svetovej vojny, či výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky...
Bola však v dejinách významnejšia udalosť než akou bolo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista? Veď smrť je neúprosnou hranicou pre život každého človeka bez výnimky. Od toho, či je táto hranica definitívna alebo je možné za ňu prejsť závisí náš prístup k životu. Vyjadril to už apoštol Pavol veľmi realisticky: ak niet zmŕtvychvstania, tak jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme. Povedané inými slovami: užime čo najviac z prítomného života; ľudia sa menia na svorku vlkov, z ktorých každý si chce utrhnúť čo najviac pre seba, závisí len od jeho možností a síl, koľko sa mu toho podarí...
A naopak, ak je možné pokračovanie života za hranicou smrti, na novej úrovni v spoločenstve s Bohom, potom vnímame pozemský život ako cestu, na ktorej má prioritu také správanie k našim spolupútnikom, za aké by sme obstáli pred Bohom a mohli sme od Neho prijať odmenu večného života.
Je preto len jasné, že skutočnosť, ktorú dnes Cirkev slávi a oznamuje celému svetu, že totiž Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a otvoril každému, kto v Neho verí a nasleduje ho, možnosť prekonania smrti a získania večného života, - že táto skutočnosť nemôže nechať nikoho ľahostajným.
Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, že keď sa apoštoli Peter a Ján dopočuli, že Ježišov hrob je prázdny, doslova bežali, aby si to overili; tak dáva táto správa do pohybu mysle ľudí, ktorí si chcú overiť spoľahlivosť tejto informácie. Vieme ako vo všeobecnosti aj u mnohých kresťanov vybledla viera v Kristovo zmŕtvychvstanie a preto žijeme podobne ako tí, čo nemajú kresťanskú nádej.
Overme si preto v dnešnú nedeľu opäť základné fakty súvisiace so skutočnosťou Ježišovho zmŕtvychvstania.
Treba začať pripomienkou, že Ježišovo vzkriesenie nebolo nejakým šťastným prípadom. Už počas dejín Starého zákona Pán Boh túto udalosť pripravoval v predobrazoch ako bol príbeh proroka Jonáša, ktorý bol tri dni v útrobách ryby a potom živý pokračoval vo svojom poslaní; ako boli proroctvá Izaiáša, v ktorých Boh hovorí o svojom Služobníkovi, ktorý bude nielen trpieť, ale pokračuje: „Pán dovolil zdrviť ho slabosťou; keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu. Po útrapách svoje duše uvidí svetlo a nasýti sa poznaním“.
Podobne sú predpovede o vzkriesení Krista v Žalmoch, napr. v 16. žalme: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred svojou tvárou“. Sám Ježiš trikrát predpovedal nielen svoje umučenie ale aj zmŕtvychvstanie.
Nejde teda o nejakú šťastnú, prekvapivú náhodu, ale o zámer, ktorý Boh dlhodobo pripravoval, aby nám otvoril možnosť večného života a vzkriesenia aj nášho tela.
Ďalším pevným oporným bodom je skutočnosť Kristovej smrti na kríži. Tí, čo spochybňujú vzkriesenie, vymýšľajú teórie, podľa ktorých Ježiš na kríži zomrel iba zdanlivo, v hrobe ožil, vyšiel z neho a z toho vznikla viera vo vzkriesenie.
Očitý svedok Ježišovej smrti, apoštol Ján, zaznamenal, že keď Ježiš zomrel, rímsky vojak mu prebodol bok, z ktorého vyšla krv a voda. Lekárskymi výskumami sa dokázalo, že v osrdcovníku sa oddelí voda – krvná plazma od krvi v prípadoch, keď niekto zomrie na puknutie srdca. Teda, puknuté srdce a k tomu ešte prebodnuté kópiou – dôkladnejšie konštatovanie smrti si asi ťažko predstaviť.
Fakt prázdneho hrobu: To, že Ježišov hrob bol na veľkonočné ráno prázdny, pripúšťal rozličné vysvetlenia. Tak ženy ako aj apoštoli boli spočiatku presvedčený, že Ježišovi nepriatelia Jeho telo premiestnili a preto je hrob prázdny. Avšak, dôkladnejšie preskúmanie takúto verziu vylučuje. Aké nekompromisné bolo nepriateľstvo farizejov voči Ježišovi, to ukázali, keď si vynútili Jeho odsúdenie na smrť. Keď o pár dní na to začínajú Jeho apoštoli šíriť správu o tom, že vstal z mŕtvych, čo by urobili radšej než, to, že by ukázali Jeho mŕtve telo v nejakom hrobe, do ktorého ho presťahovalo. Nič také však nemohli urobiť, lebo nič také nejestvovalo. Naopak, práve oni, v preventívnej obave, aby apoštoli neodniesli Ježišovo telo a potom nerozhlasovali, že vstal z mŕtvych, dali hrob zapečatiť a strážiť vojakom, ktorý na tretí deň pribehli a hlásili im, že napriek všetkému, hrob je otvorený a prázdny. Apoštol Ján si všíma, že na mieste Ježišovho pochovania zostali uložené plachty, v ktorých bolo Jeho telo zabalené pri pohrebe. Z toho dedukoval, že nemohlo ísť o krádež tela, lež to vyzeralo ako keď niekto ráno vstane a upraví si posteľ.
Napokon nasledovali zjavenia vzkrieseného Pána ženám i apoštolom. Mohli sa ho dotýkať, aby sa presvedčili o reálnosti Jeho vzkrieseného tela, Tomáš overoval Jeho totožnosť dotknutím sa rán po klincoch a rany v boku, Ježiš im vysvetľoval význam Jeho smrti na kríži i vzkriesenia, stretal sa s nimi na rozličných miestach počas štyridsiatich dní a oni sa mohli presvedčiť, že žije, no už nie pozemským životom, ale na inej, nám neznámej úrovni – nepodliehal zákonitostiam hmotného sveta. Pritom nebol akoby vo vzduchoprázdne, lež hovoril, že ide k svojmu Bohu a nášmu Bohu, k svojmu Otcovi a nášmu Otcovi.
Napokon poveruje svojich apoštolov, aby dosvedčovali pravdu o Jeho zmŕtvychvstaní ľuďom a to nielen ako informáciu, lež ako výzvu k správnemu zorientovaniu svojho života, čiže k pokániu, k obráteniu a k prijatiu odpustenia hriechov, ktoré nám Ježiš získal svojou obetou na kríži. Tu vidno praktický dôsledok pravdy zmŕtvychvstania: nejde iba o jednu zo senzácií v dejinách, ale ide o skutočnosť, ktorá má praktický význam pre náš každodenný život, pre náš vzťah k Bohu a pre spôsob ako žijeme. Ľudia na to nereagovali vždy nadšene; práve naopak, apoštolov toto svedectvo stálo život. Napriek tomu vlastnou krvou spečatili pravdivosť toho, čo hlásali.
Vďaka apoštolskej postupnosti, ktorá sa odovzdávaním viery a biskupským svätením dostala až po naše časy, nám Cirkev spoľahlivo odovzdáva toto svedectvo apoštolov. Nech nás aj dnešné slávenie Veľkej noci v spoločenstve s Cirkvou, utvrdí a prehĺbi vo viere v skutočnosť Kristovho zmŕtvychvstania, ale aj v nádeji, že Boh nás k tomuto istému cieľu povoláva. Samozrejme, pod podmienkou, že budeme žiť vo vzťahu ku Nemu podľa príkladu a učenia Jeho Syna, v spoločenstve Cirkvi.
Práve aj v tomto našom malom spoločenstve, ktoré je ale súčasťou celej Cirkvi, je prítomný vzkriesený Pán – vo svojom slove a o chvíľu v Eucharistickom chlebe. Stretnime sa s Ním s radostnou a vďačnou vierou, prosme ho o upevnenie našej viery v Jeho zmŕtvychvstanie a svojím životom i slovami buďme šíriteľmi pravdy o Jeho zmŕtvychvstaní i o jeho praktických dôsledkoch.