Homília ordinára v Sancta Maria Maggiore 2007

Vaša Eminencia, arcikňaz Baziliky, Vážený pán minister obrany so sprievodom, Vaše excelencie, páni veľvyslanci Slovenskej republiky pri Svätej Stolici a pri Talianskej republike, Vaše excelencie, panie a páni veľvyslanci pri Svätej Stolici, Milí bratia kňazi – zvlášť pozdravujem čestného opáta Skalky, Monsignora Krála, kanonika tejto Baziliky,
Brat diakon, Milí bratia a sestry, pútnici zo Slovenska!

Rím nám hovorí o histórii. Stopy historických udalostí sa zachovali zvlášť v kameni, ktorý ľudia použili na rozličné stavby. V jednom takomto monumente sa nachádzame aj teraz. Túto baziliku dal postaviť začiatkom 5. storočia pápež Sixtus III. ako pamätník na koncil v Efeze, ktorý v roku 431 vyhlásil záväznú pravdu viery, že Panna Mária je Bohorodička – inými slovami, že Ježiš Kristus, Boží Syn sa stal skutočným človekom a narodil sa z Panny Márie. Tento chrám je zvlášť  drahý aj nám, Slovákom, pretože v roku 868 v tomto chráme položil vtedajší pápež Hadrián II. bohoslužobné knihy, ktoré priniesli do Ríma svätí Cyril a Metod, na oltár a tým potvrdil slávenie liturgie v reči našich predkov. Pápež ako nástupca apoštola Petra, ktorému Kristus zveril zodpovednosť za Cirkev, potvrdil misionársku činnosť Solúnskych bratov aj tým, že dal vysvätiť ich žiakov za kňazov a Metoda za biskupa. Takto sa začalo budovanie Cirkvi u nás, na Slovensku. Bolo to predovšetkým budovanie Cirkvi ako živého spoločenstva veriacich ľudí, budovanie zo živých kameňov. Tieto spoločenstvá si postupne budovali aj  materiálne chrámy, ktoré sú trvácnymi monumentami živej viery našich predkov až po súčasnosť.
V prvom čítaní dnešnej liturgie zo starozákonnej Ezdrášovej knihy sme počuli o tom, ako si Židia, čo sa vrátili z Babylonského zajatia na zbúranisko Jeruzalema, podporovaní perským kráľom Kýrom, začali stavať nový chrám a ako v tomto novom chráme radostne slávili Veľkú noc – najväčší sviatok Židov. Tieto historické skutočnosti môžu byť povzbudením aj pre nás.  Veď my sme tiež prežili niečo podobné ako „Babylonské zajatie“ – 40 rokov totalitného útlaku, neslobody, ktorá sa zameriavala hlavne na vyhladenie viery v Boha zo sŕdc ľudí. Zvlášť tvrdý bol tento útlak v armáde  a v polícii. Teraz, vďaka Bohu, môžeme žiť opäť v slobode, aj v náboženskej oblasti. Aj vojak i policajt môžu byť veriacimi kresťanmi. Viera nám neprekáža statočne slúžiť vlasti a mieru – naopak, pomáha nám, aby naša služba  bola ešte svedomitejšia a obetavejšia.
Ako vtedy, na úsvite našich dejín, knieža Rastislav povolal svätého Cyrila a Metoda, tak pred piatimi rokmi vláda Slovenskej republiky uzavrela zmluvu so Svätou Stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a v ozbrojených zboroch. Na základe tejto zmluvy môžu kresťania pôsobiaci v armáde, v polícii a vo väzenstve nielen vyznávať svoju vieru, lež Svätá Stolica  mohla zriadiť samostatné biskupstvo – ordinariát, v ktorom vám má ordinár spolu s kňazmi pomáhať, aby ste mali potrebnú duchovnú pomoc pre plný rozvoj svojho kresťanského života. Takto sa aj my máme stávať Božím chrámom, každý z nás má byť  živým kameňom v tom chráme, ktorým je Cirkev.
V dnešnom evanjeliu sme počuli o Panne Márii, ktorá prišla navštíviť svojho Syna Ježiša Krista. Práve sa v nejakom dome venoval učeniu o Bohu a Jeho láske k ľuďom, ale aj o tom, ako my máme prejavovať lásku k Bohu. Na prvé počutie sa nám môže zdať, že Ježiš bol nevšímavý voči svojej matke. Keď mu oznámili, že vonku je Jeho matka, nevstal a nešiel jej v ústrety, lež pokračoval vo svojej práci, dokonca s odôvodnením, že Jeho matkou, bratom  a sestrou je každý, kto počúva Božie slovo a uskutočňuje ho. Vieme však, že Panna Mária sa na tieto slová neurazila, lež s ešte väčším záujmom počúvala aj on svojho Syna, poznávala Jeho poslanie a veľkosť svojej viery dokázala svojou vernosťou Jemu i v tých najťažších chvíľach: na krížovej ceste a pod krížom. Svojím zmŕtvychvstaním potvrdil Ježiš Kristus správnosť viery svojej Matky, jej absolútnu dôveru v Boha, napriek tomu, že   z ľudského hľadiska už nebolo v čo dúfať, keď jej do lona zložili z kríža mŕtve telo jej Syna. Vrcholný cieľ dosiahla táto jej viera, keď po skončení pozemského života ju Boh vzal s telom i dušou do nebeskej slávy a dal jej účasť na večnom Kráľovstve Ježiša Krista.  Panna Mária má i v nebeskej sláve srdce matky. Je matkou nielen Ježiša Krista – ale preto, že Kristus sa obetoval za každého človeka, stal sa Hlavou celého ľudstva – preto je Panna Mária aj duchovnou matkou každého človeka a záleží jej na dobre a na spáse všetkých ľudí. Môžeme sa na ňu plným právom obracať so svojimi prosbami a a to nielen v rozličných konkrétnych problémoch nášho každodenného života, lež hlavne v našom úsilí nasledovať Ježiša Krista, žiť podľa Jeho evanjelia, plniť v našom živote Božiu vôľu. Celé generácie kresťanov to tak robili a zakusovali jej pomoc. Tak je tomu tu, v Ríme, v tejto kaplnke, kde sa uctieva obraz Panny Márie s titulom  „Salus populi Romani – Záchrana Rímskeho ľudu“. Tak je tomu u nás, na Slovensku: v Šaštíne, na Levoči a na mnohých iných miestach.
Prosme aj dnes Pannu Máriu za seba, za všetkých členov nášho Ordinariátu, za všetkých obyvateľov Slovenska, aby sme nevideli význam viery len tom, že nám Pán Boh pomôže v našich každodenných záležitostiach. Ona sa neznechutila, keď jej Ježiš nevyšiel v ústrety, bola si istá, že On má pravdu, že On vie čo robí a snažila sa ho stále lepšie poznávať, rozumieť mu, veriť mu a nasledovať ho. Takto, nech podľa jej príkladu, rastie aj naša viera v Ježiša Krista, aby sme dozrievali v v absolútnej dôvere v Boha, v Jeho všemohúcu lásku a snažili sa v konkrétnych každodenných okolnostiach verne plniť Jeho vôľu. Takto môže aj v nás Boh uskutočniť svoje zámery  a cez nás urobiť veľa dobrého, premieňať svet v lepší a viesť nás, aby sme aj my mohli byť vbudovaní do večného chrámu, ktorého tvorcom je sám Boh . O tomto „chráme“ povedal svätý Pavol, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“. Cesta do tohto chrámu však vedie cez náš pozemský život v ktorom nasledujeme Krista. On totiž povedal: „Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cezo mňa“. Kristus sa s nami stretáva v Cirkvi, v pozemskom chráme, vo svojom slove, v našom svedomí, ale hlavne v našich blížnych, zvlášť v tých, čo potrebujú našu pomoc.
Prosme ho na príhovor Jeho i našej nebeskej Matky, aby sme mu boli v každej situácii nášho života verní a tak aby sme mohli šťastne dosiahnuť cieľ nášho putovania – tak, ako ho dosiahli svätí Cyril a Metod, svätý Gorazd a spoločníci, ktorí sem priputovali pred 1 140. rokmi, v ťažkých časoch dobre splnili svoju úlohu a dosiahli večný cieľ. Nech aj nás na našej ceste duchovne posilní stretnutie v tejto bazilike – stretnutie s Kristom, s Jeho Matkou, so živou Cirkvou.