Homília ordinára - svätá omša Pánovej večere - 28.III.2013
Eucharistia – tajomstvo viery
Tohtoročné slávenie Veľkého týždňa spadá do roka, ktorému dal predchádzajúci pápež Benedikt XVI. náplň obnovu a prehĺbenie viery, keď ho vyhlásil za Rok viery.
Keďže tento večer slávime pamiatku ustanovenia Eucharistie, táto okolnosť –že sa nachádzame v Roku viery – je pre nás výzvou, aby sme sa zamysleli nad darom, ktorý nám dal Boží Syn Ježiš Kristus pri Poslednej večeri – práve z hľadiska viery.
V každej sv. omši po slovách premenenia, ktoré sú slovami samého Krista, ktoré zazneli z Jeho úst nad chlebom a nad kalichom vo večeradle – a mocou týchto Jeho slov sa premenil chlieb na Jeho telo a víno v kalichu na Jeho obetovanú krv – oznamuje kňaz prítomnému ľudu: „Hľa, tajomstvo viery, alebo: Veľké je tajomstvo viery, či tretiu variantu: Vyznajme tajomstvo viery“. Vo všetkých troch variantoch sa označuje Eucharistia ako „tajomstvo viery“. Tajomstvo je niečo skryté, nepoznané, nepoznateľné ale aj niečo, čo je niekto povinný udržiavať v tajnosti, neprezradiť inému. V prípade Eucharistie máme do činenia so všetkými týmito významami. Ide totiž o skutočnosť, ktorú nedokážeme poznať našimi ľudskými schopnosťami. Z hľadiska nášho pozorovania skúmania máme aj po premenení pred sebou ten istý chlieb a to isté víno v kalichu. Viditeľne sa nič nezmenilo. Ak predsa po premenení prejavujeme týmto podobám chleba a vína doslova božskú úctu, robíme to iba na základe viery. Vyjadril to pekne už sv. Tomáš Akvínsky v známom hymne „Klaniam sa ti vrúcne...“, kde dal aj tieto slová, vzhľadom na Eucharistiu: „Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí pravú vieru mať...“. Čiže hodnotenie premeneného chleba zmyslami nás klame, vieme konštatovať len obyčajný chlieb; sluch sa nezameriava na skúmanie chleba, lež na počúvanie pravdy. V tomto prípade pravdy, ktorú vyslovil sám Kristus vo večeradle, keď povedal o chlebe: „Toto je moje telo“ a o víne v kalichu: „Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás“. Keďže Ježiš veľa krát dokázal božskú moc Jeho slova: povedal malomocnému: „Buď čistý“ – a v okamihu bol zdravý; alebo chromému: „Zober si lôžko a choď“ – a ten šiel; slepému: „Pohliadni“ a videl; rozbúrenému moru: „Utíš sa“ a poslúchlo ho; keď povedal apoštolom, aby rozdávali päť chlebov piatim tisícom – a nasýtili sa všetci; napokon vyzval Lazára, už štyri dni pochovaného: „Poď von“ – a ten vyšiel z hrobu živý. O sebe samom predpovedal, že bude trpieť, že ho odsúdia, zabijú, ale že na tretí deň vstane z mŕtvych – a napriek tomu, že i samotným apoštolom sa to zdalo nemožné, stretáva sa s nimi živý, vzkriesený. Z toho vyplýva, že keď On oznamuje, že tento chlieb je Jeho telo a v tomto kalichu je Jeho krv, nezostáva mi nič iné, len veriť, že je to tak, i keď túto zmenu nevnímame. Čo sa v tejto chvíli stalo je pre nás tajomstvom, niečím, čo nedokážeme pochopiť a poznať. Je to však tajomstvo viery. Čiže, pravdu o tejto neviditeľnej skutočnosti možno poznať vierou. Znamená to však aj to, že toto tajomstvo, Eucharistia, sa nemá predkladať neveriacim, pretože z ich hľadiska je to niečo bezcenné, čo môžu len odmietnuť, čím môžu pohrdnúť. Jednoducho nemajú orgán – vieru – ktorou jedine je možné toto tajomstvo identifikovať.
Z tejto skutočnosti vyplývala aj prax prvých kresťanov. Na slávení sv. omše sa mohli zúčastňovať iba pokrstení. Aj tí, čo sa pripravovali na krst boli po bohoslužbe slova posielaní preč so slovami: „Ite, missa est“ – choďte, je prepustenie. Neskôr sa toto oznámenie prenieslo na záver eucharistickej bohoslužby a od 5. storočia sa názvom „missa“ označovala samotná eucharistická bohoslužba, z čoho je aj naše slovenské pomenovanie „omša“. Teda, ľudia, ktorí neboli ešte pokrstení sa nemohli zúčastňovať na slávení Eucharistie. Kresťania však túto najcennejšiu skutočnosť svojej viery, tajomstvo viery, skrývali pred neveriacimi, z čoho vznikali rozličné podozrenia – čo asi robia na svojich zhromaždeniach, keď sa s tým skrývajú a vymýšľali rozličné obvinenia z orgií a rituálnych vrážd, čo potom viedlo aj ku krutým prenasledovaniam kresťanov. Okolo roku 150. sv. Justín, neskôr mučeník, vo svojich spisoch jasne vysvetlil, čo robia kresťania pri svojich bohoslužbách. Takto máme z tej doby presný opis slávenia sv. omše, ktorá je vo svojej podstate taká istá aj dnes.
Eucharistia je teda tajomstvom viery. Schopnosť veriť sme dostali pri krste. Je to akoby duchovný zrak. Ale tak, ako v bežnom živote nám nestačia oči na to, aby sme videli – potrebujeme aj svetlo, tak aj vo vzťahu k Eucharistii potrebujeme okrem daru viery aj svetlo Božieho slova, či už priamo z evanjelia alebo z učenia Cirkvi. V tomto svetle poznávame v daroch chleba a vína, ktoré sme predložili na oltár, nad ktorými vysvätený biskup alebo kňaz predniesol modlitbu Cirkvi a slová premenenia, to, čo sám Ježiš povedal o chlebe, že je to Jeho telo, ktoré obetuje za nás; a vo víne v kalichu zasa vierou poznávame Jeho krv, vyliatu za nás na odpustenie hriechov. Je to vlastne On sám vo chvíli najväčšej lásky k Otcovi i ku nám, ktorú prejavil prijatím obety na kríži; keďže Ježiš Kristus je Boží Syn, ktorý sa pre nás stal človekom, tak Jeho telo je spojené aj s krvou, s Jeho ľudskou dušou a s osobou Božieho Syna. To isté platí aj o premenenom víne. Preto, napríklad, keď prijímame pod podobou chleba, prijímame aj krv a celého živého Krista. V tejto podobe chleba a vína sprítomňuje Ježiš svoju obetu kríža. Slávenie Eucharistie nie je opakovaním Kristovej obety ale je jej sprítomnením, sprítomnením Ježišovej obety a Jeho lásky, ktorá šla až do krajnosti. Súčasne ale túto jeho obetu nebeský Otec prijal tým, že Ježiša vzkriesil z mŕtvych. V Eucharistii sa teda s nami stretáva síce obetovaný, ale živý, vzkriesený Pán so svojou víťaznou láskou, mocnejšou než zlo, hriech a smrť. Jeho stretnutie s nami ja prameňom duchovnej sily, s ktorou aj my môžeme premáhať zlo, hriech, dávať utrpeniu náplň lásky tak k Bohu ako aj k blížnemu a smerovať tak k účasti na Kristovom oslávení. Povedal to On sám: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je bude žiť zo mňa“. Ježiš sprítomňuje seba samého, svoju smrť a zmŕtvychvstanie v Eucharistii preto, aby sa nám dal za duchovný pokrm, aby sa stretol s nami, aby nás zjednotil so sebou, ale i navzájom so všetkými, ktorí patria k Nemu.
Preto sväté prijímanie nie je len nejakou individuálnou zbožnosťou, ale predpokladá osobnú jednotu s Kristom, zhodu s Jeho postojmi, ktoré On vyjadril svojím učením a svojím životom. Eucharistiu možno z tohto dôvodu prijímať iba ak sme s Ním zjednotení, ak sme od Neho prijali odpustenie hriechov v krste, alebo tých, ktorých sme sa dopustili po krste, vo sviatosti pokánia. Aj preto je na začiatku sv. omše chvíľa ticha, aby sme sa pred Bohom preskúmali, či stav nášho svedomia dovoľuje, aby sme prijali Eucharistiu.
Ďalšia skutočnosť, ktorú nám odhaľuje viera v súvislosti s Eucharistiou je, že Kristus, ktorý sa s nami vo sviatostnom chlebe stretáva je Hlavou celej Cirkvi, celého spoločenstva tých, čo v Neho veria a sú pokrstení, s ktorými, ako hovorí sv. Pavol, vytvárame jedno Kristovo telo. Preto musíme mať na zreteli to, čo vyjadruje latinský názov sv. prijímania, že je to totiž „communio“ – čiže spoločenstvo. Prijatím Eucharistie sme my prijatí do spoločenstva tak s Kristom ako aj so všetkými, čo ku Nemu patria. To však nemôže byť pravda iba na tú chvíľu, ale toto spoločenstvo sme povolaní žiť v reálnom živote – spoločenstvo s Kristom tým, že sa snažíme žiť podľa Jeho vôle, podľa Jeho príkladu a slova; a spoločenstvo s našimi blížnymi, že im v rozličných situáciách prejavujeme Kristovu lásku – od ochotnej pomoci až po veľkodušné odpúšťanie. Takto sa bude pomaly na nás uskutočňovať to, čo povedal už sv. Augustín: „Staňte sa tým, čo prijímate“ – čiže Kristovým telom.
Toto je, milí bratia a sestry, niekoľko pohľadov vo svetle viery na tajomstvo Eucharistie. Snažme sa s vierou stretávať s týmto najvzácnejším pokladom Cirkvi, ktorým je sám Kristus a s pomocou Jeho Ducha rozvíjajme v sebe i v našom spoločenstve dôsledky tohto daru, ktoré majú vyústiť v účasti na Kristovom oslávení.
Tohtoročné slávenie Veľkého týždňa spadá do roka, ktorému dal predchádzajúci pápež Benedikt XVI. náplň obnovu a prehĺbenie viery, keď ho vyhlásil za Rok viery.
Keďže tento večer slávime pamiatku ustanovenia Eucharistie, táto okolnosť –že sa nachádzame v Roku viery – je pre nás výzvou, aby sme sa zamysleli nad darom, ktorý nám dal Boží Syn Ježiš Kristus pri Poslednej večeri – práve z hľadiska viery.
V každej sv. omši po slovách premenenia, ktoré sú slovami samého Krista, ktoré zazneli z Jeho úst nad chlebom a nad kalichom vo večeradle – a mocou týchto Jeho slov sa premenil chlieb na Jeho telo a víno v kalichu na Jeho obetovanú krv – oznamuje kňaz prítomnému ľudu: „Hľa, tajomstvo viery, alebo: Veľké je tajomstvo viery, či tretiu variantu: Vyznajme tajomstvo viery“. Vo všetkých troch variantoch sa označuje Eucharistia ako „tajomstvo viery“. Tajomstvo je niečo skryté, nepoznané, nepoznateľné ale aj niečo, čo je niekto povinný udržiavať v tajnosti, neprezradiť inému. V prípade Eucharistie máme do činenia so všetkými týmito významami. Ide totiž o skutočnosť, ktorú nedokážeme poznať našimi ľudskými schopnosťami. Z hľadiska nášho pozorovania skúmania máme aj po premenení pred sebou ten istý chlieb a to isté víno v kalichu. Viditeľne sa nič nezmenilo. Ak predsa po premenení prejavujeme týmto podobám chleba a vína doslova božskú úctu, robíme to iba na základe viery. Vyjadril to pekne už sv. Tomáš Akvínsky v známom hymne „Klaniam sa ti vrúcne...“, kde dal aj tieto slová, vzhľadom na Eucharistiu: „Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí pravú vieru mať...“. Čiže hodnotenie premeneného chleba zmyslami nás klame, vieme konštatovať len obyčajný chlieb; sluch sa nezameriava na skúmanie chleba, lež na počúvanie pravdy. V tomto prípade pravdy, ktorú vyslovil sám Kristus vo večeradle, keď povedal o chlebe: „Toto je moje telo“ a o víne v kalichu: „Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás“. Keďže Ježiš veľa krát dokázal božskú moc Jeho slova: povedal malomocnému: „Buď čistý“ – a v okamihu bol zdravý; alebo chromému: „Zober si lôžko a choď“ – a ten šiel; slepému: „Pohliadni“ a videl; rozbúrenému moru: „Utíš sa“ a poslúchlo ho; keď povedal apoštolom, aby rozdávali päť chlebov piatim tisícom – a nasýtili sa všetci; napokon vyzval Lazára, už štyri dni pochovaného: „Poď von“ – a ten vyšiel z hrobu živý. O sebe samom predpovedal, že bude trpieť, že ho odsúdia, zabijú, ale že na tretí deň vstane z mŕtvych – a napriek tomu, že i samotným apoštolom sa to zdalo nemožné, stretáva sa s nimi živý, vzkriesený. Z toho vyplýva, že keď On oznamuje, že tento chlieb je Jeho telo a v tomto kalichu je Jeho krv, nezostáva mi nič iné, len veriť, že je to tak, i keď túto zmenu nevnímame. Čo sa v tejto chvíli stalo je pre nás tajomstvom, niečím, čo nedokážeme pochopiť a poznať. Je to však tajomstvo viery. Čiže, pravdu o tejto neviditeľnej skutočnosti možno poznať vierou. Znamená to však aj to, že toto tajomstvo, Eucharistia, sa nemá predkladať neveriacim, pretože z ich hľadiska je to niečo bezcenné, čo môžu len odmietnuť, čím môžu pohrdnúť. Jednoducho nemajú orgán – vieru – ktorou jedine je možné toto tajomstvo identifikovať.
Z tejto skutočnosti vyplývala aj prax prvých kresťanov. Na slávení sv. omše sa mohli zúčastňovať iba pokrstení. Aj tí, čo sa pripravovali na krst boli po bohoslužbe slova posielaní preč so slovami: „Ite, missa est“ – choďte, je prepustenie. Neskôr sa toto oznámenie prenieslo na záver eucharistickej bohoslužby a od 5. storočia sa názvom „missa“ označovala samotná eucharistická bohoslužba, z čoho je aj naše slovenské pomenovanie „omša“. Teda, ľudia, ktorí neboli ešte pokrstení sa nemohli zúčastňovať na slávení Eucharistie. Kresťania však túto najcennejšiu skutočnosť svojej viery, tajomstvo viery, skrývali pred neveriacimi, z čoho vznikali rozličné podozrenia – čo asi robia na svojich zhromaždeniach, keď sa s tým skrývajú a vymýšľali rozličné obvinenia z orgií a rituálnych vrážd, čo potom viedlo aj ku krutým prenasledovaniam kresťanov. Okolo roku 150. sv. Justín, neskôr mučeník, vo svojich spisoch jasne vysvetlil, čo robia kresťania pri svojich bohoslužbách. Takto máme z tej doby presný opis slávenia sv. omše, ktorá je vo svojej podstate taká istá aj dnes.
Eucharistia je teda tajomstvom viery. Schopnosť veriť sme dostali pri krste. Je to akoby duchovný zrak. Ale tak, ako v bežnom živote nám nestačia oči na to, aby sme videli – potrebujeme aj svetlo, tak aj vo vzťahu k Eucharistii potrebujeme okrem daru viery aj svetlo Božieho slova, či už priamo z evanjelia alebo z učenia Cirkvi. V tomto svetle poznávame v daroch chleba a vína, ktoré sme predložili na oltár, nad ktorými vysvätený biskup alebo kňaz predniesol modlitbu Cirkvi a slová premenenia, to, čo sám Ježiš povedal o chlebe, že je to Jeho telo, ktoré obetuje za nás; a vo víne v kalichu zasa vierou poznávame Jeho krv, vyliatu za nás na odpustenie hriechov. Je to vlastne On sám vo chvíli najväčšej lásky k Otcovi i ku nám, ktorú prejavil prijatím obety na kríži; keďže Ježiš Kristus je Boží Syn, ktorý sa pre nás stal človekom, tak Jeho telo je spojené aj s krvou, s Jeho ľudskou dušou a s osobou Božieho Syna. To isté platí aj o premenenom víne. Preto, napríklad, keď prijímame pod podobou chleba, prijímame aj krv a celého živého Krista. V tejto podobe chleba a vína sprítomňuje Ježiš svoju obetu kríža. Slávenie Eucharistie nie je opakovaním Kristovej obety ale je jej sprítomnením, sprítomnením Ježišovej obety a Jeho lásky, ktorá šla až do krajnosti. Súčasne ale túto jeho obetu nebeský Otec prijal tým, že Ježiša vzkriesil z mŕtvych. V Eucharistii sa teda s nami stretáva síce obetovaný, ale živý, vzkriesený Pán so svojou víťaznou láskou, mocnejšou než zlo, hriech a smrť. Jeho stretnutie s nami ja prameňom duchovnej sily, s ktorou aj my môžeme premáhať zlo, hriech, dávať utrpeniu náplň lásky tak k Bohu ako aj k blížnemu a smerovať tak k účasti na Kristovom oslávení. Povedal to On sám: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je bude žiť zo mňa“. Ježiš sprítomňuje seba samého, svoju smrť a zmŕtvychvstanie v Eucharistii preto, aby sa nám dal za duchovný pokrm, aby sa stretol s nami, aby nás zjednotil so sebou, ale i navzájom so všetkými, ktorí patria k Nemu.
Preto sväté prijímanie nie je len nejakou individuálnou zbožnosťou, ale predpokladá osobnú jednotu s Kristom, zhodu s Jeho postojmi, ktoré On vyjadril svojím učením a svojím životom. Eucharistiu možno z tohto dôvodu prijímať iba ak sme s Ním zjednotení, ak sme od Neho prijali odpustenie hriechov v krste, alebo tých, ktorých sme sa dopustili po krste, vo sviatosti pokánia. Aj preto je na začiatku sv. omše chvíľa ticha, aby sme sa pred Bohom preskúmali, či stav nášho svedomia dovoľuje, aby sme prijali Eucharistiu.
Ďalšia skutočnosť, ktorú nám odhaľuje viera v súvislosti s Eucharistiou je, že Kristus, ktorý sa s nami vo sviatostnom chlebe stretáva je Hlavou celej Cirkvi, celého spoločenstva tých, čo v Neho veria a sú pokrstení, s ktorými, ako hovorí sv. Pavol, vytvárame jedno Kristovo telo. Preto musíme mať na zreteli to, čo vyjadruje latinský názov sv. prijímania, že je to totiž „communio“ – čiže spoločenstvo. Prijatím Eucharistie sme my prijatí do spoločenstva tak s Kristom ako aj so všetkými, čo ku Nemu patria. To však nemôže byť pravda iba na tú chvíľu, ale toto spoločenstvo sme povolaní žiť v reálnom živote – spoločenstvo s Kristom tým, že sa snažíme žiť podľa Jeho vôle, podľa Jeho príkladu a slova; a spoločenstvo s našimi blížnymi, že im v rozličných situáciách prejavujeme Kristovu lásku – od ochotnej pomoci až po veľkodušné odpúšťanie. Takto sa bude pomaly na nás uskutočňovať to, čo povedal už sv. Augustín: „Staňte sa tým, čo prijímate“ – čiže Kristovým telom.
Toto je, milí bratia a sestry, niekoľko pohľadov vo svetle viery na tajomstvo Eucharistie. Snažme sa s vierou stretávať s týmto najvzácnejším pokladom Cirkvi, ktorým je sám Kristus a s pomocou Jeho Ducha rozvíjajme v sebe i v našom spoločenstve dôsledky tohto daru, ktoré majú vyústiť v účasti na Kristovom oslávení.