Homília ordinára pri Missa chrismatis 12. apríla 2006

Zelený štvrtok 2006 – Missa chrismatis

Žiť z koreňov...

Drahí bratia kňazi!

V rámci prvého výročia smrti pápeža Jána Pavla II. som počul nahrávku jeho slov pri jeho poslednej návšteve jeho rodných Vadovíc. Povedal, už slabým hlasom: Tu sa všetko začalo; aj život sa začal, aj škola sa začala, aj povolanie sa začalo... Prečo nás v tento deň Cirkev pozýva, aby sme slávili svätú omšu spolu so svojím biskupom v katedrálnych chrámoch? Zvlášť v našom prípade je to pre mnohých zvlášť spojené aj s veľkou námahou – prišli ste sem zo stredného i z východného Slovenska.
V tento deň slávime narodeniny kňazstva a ustanovenie Eucharistie. Tieto  dve sviatosti ustanovil Ježiš vo Večeradle. Neschádzame sa však do Jeruzalemského večeradla, ale do katedrál. Pretože tu je stredobod miestnej cirkvi, v našom prípade Ordinariátu. Tu, pri slávení  eucharistie s nástupcom apoštolov je s nami prítomný ten istý Ježiš Kistus, ktorý bol medzi svojimi apoštolmi vo večeradle. On, Ježiš Kristus, je tým  „miestom“, kde sa všetko začalo. Všetko sa začalo v Jeho Srdci, ktoré je srdcom Boha, všetko sa začalo v Jeho nepochopiteľnej láske: aj svet sa začal – ako píše sv. Ján: „Skrze neho vzniklo všetko a bez neho nejestvuje nič z toho, čo jestvuje“, aj ľudstvo sa začalo, aj Cirkev sa začala. A celkom konkrétne, začal sa aj život každého z nás a začalo sa v Ňom aj naše kňazstvo. Veď čím je naše kňazstvo? Ono nie je v prvom  rade nejakým stupňom spoločenského postavenia, ktoré sa nám po úspešných štúdiách podarilo dosiahnuť. V Cirkvi je v skutočnosti jeden jediný kňaza – ako píše list Hebrejom – a tým je Boží Syn, Ježiš Kristus, ktorý uskutočnil svoje kňazstvo tým, že obetoval Bohu za nás svoj život a ako zmŕtvychvstalý sa prihovára u Boha za nás a prednáša mu naše prosby a obety. Nás  povolal, aby sme mali na tomto Jeho kňazstve sviatostnú účasť. To znamená, aby On cez nás, cez našu službu sprítomňoval svoju zachraňujúcu lásku voči ľuďom, aby nás zapájal do oslavy nebeského Otca a viedol nás k životu podľa Jeho vôle.
Keď nad tým uvažujeme, možno nám príde na um, že vlastne sme si mohli túto námahu ušetriť. Veď keby sme slávili sv. omšu doma, pri nej je prítomný ten istý Ježiš Kristus a mohli by sme sa mu tam poďakovať za dar kňazstva...
Avšak, práve týmto zhromaždením v katedrále okolo svojho biskupa si máme uvedomiť ďalšiu dôležitú skutočnosť: dar sviatostnej účasti na Kristovom kňazstve sme dostali vkladaním rúk biskupa ako nástupcu apoštolov. Čiže, kňaz má účasť na kňazstve biskupa. Nielen konkrétneho svätiteľa, ale biskupa, v ktorého diecéze vykonáva svoju službu. Tak isto biskup nie je nejakým izolovaným hierarchom, ale biskupským svätením bol včlenený a prijatý do kolégia biskupov, ktoré je pokračovateľom apoštolského kolégia – a iba ako člen tohto kolégia, v jednote s ním a najmä s jeho hlavou, rímskym biskupom, nástupcom apoštola Petra, môže dovolene vykonávať svoje kňazské a pastierske poslanie.
Z tohto, drahí bratia, vyplývajú závažné dôsledky tak pre biskupa ako i pre kňazov: Nie je možné inak stretať Ježiša Krista a uskutočňovať sviatostnú účasť na Jeho kňazstve, iba v spoločenstve Cirkvi, vedenej Petrovým nástupcom a kolégiom biskupov, s ním zjednotených. A pre konkrétneho kňaza to tiež znamená, že nemôže v Kristovom duchu, podľa Jeho vôle, plniť účasť na Jeho kňazstve, bez zjednotenia sa so svojím biskupom, podľa jeho usmernení, v zhode s ním. My sme prišli sem, drahí bratia, aby sme túto jednotu, toto spoločenstvo manifestovali a slávili. Aby sme slávili skutočnosť, že v tomto spoločenstve je s nami Ježiš Kristus, aby sme pred Ním obnovili svoje kňazské sľuby, ďakovali mu za dôveru, ktorú nám dáva a prosili ho o pomoc a vedenie Jeho Ducha, aby sme podľa Jeho vôle, v jednote s Cirkvou –a to znamená v jednote so svojím biskupom, plnili zverené poslanie.
V rámci generálnej audiencie 5. apríla Svätý Otec pripomenul, že „Kde je Cirkev, tam je Boží Duch. A kde je Boží Duch, tam je Cirkev a každá milosť, pretože Duch je pravda...Pripomenul však aj ďalšiu závažnú skutočnosť:  Toto vnútorné spojenie s Kristovým Duchom neruší našu  ľudskú prirodzenosť so všetkou jej slabosťou. A tak Cirkev, ako spoločenstvo lásky jestvuje od počiatku a bude tu do konca čias; avšak tak isto od počiatku podstupuje aj rozdelenia a nesmieme sa čudovať, že je tomu tak aj v súčasnosti. Cituje z listu sv. Jána, ktorý píše: „Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Lebo, keby boli z nás, boli by zostali s nami.“ Takže, jestvuje stále nebezpečenstvo, že pod vplyvom diania vo svete aj pod vplyvom slabostí Cirkvi možno stratiť vieru – a tak stratiť aj lásku a bratské spoločenstvo. Pre toho, kto verí v Cirkev lásky  a chce v nej žiť jestvuje teda jasná povinnosť uvedomovať si aj toto nebezpečenstvo a prijímať to, že nie je potom možné spoločenstvo s tým, kto sa vzdialil od učenia spásy. Cirkev lásky je súčasne Cirkvou pravdy, chápanej predovšetkým ako vernosť evanjeliu, ktoré nám zveril Pán Ježiš. Kresťanské bratstvo sa rodí z toho, že Duch pravdy nás urobil deťmi toho istého Otca...Avšak, rodina Božích detí k tomu, aby žila v jednote a v pokoji potrebuje niekoho, kto ju bude udržiavať v pravde a viesť ju s rozvážnou múdrosťou a s autoritou: to je služba apoštolov. A tu sa dostávame k dôležitému bodu: Celá Cirkev má Ducha Svätého. Má však štruktúru – a to apoštolskú postupnosť, ktorej úlohou je zodpovednosť za to, aby Cirkev zostávala v pravde, ktorú jej daroval Kristus a z ktorej vyplýva aj schopnosť lásky... Apoštoli a ich nástupcovia sú teda autorizovanými strážcami a svedkami pokladu pravdy odovzdaného Cirkvi a súčasne sú služobníkmi lásky: to sú dva aspekty, ktoré idú spolu. Nástupcovia apoštolov musia vždy pamätať na nerozlučiteľnosť tejto dvojitej služby, ktorá je v skutočnosti jednou službou: pravda a láska darované Pánom Ježišom.“
Milí bratia kňazi, vy ste povolaní mať podiel na tejto službe Božej pravde a Božej láske . Vy ste však vysunutí do prvých línií služby Cirkvi a ľahko sa môže stať, že v snahe, aby ste vôbec prežili, to znamená, aby ste boli prijatí svojím prostredím, tak sa mu snažíte prispôsobiť a takmer nám nezostane priestor pre to, aby sme ľuďom sprostredkovávali Božiu pravdu a lásku , ktorá je v Cirkvi – a tak, aby sme i týchto ľudí pozývali do spoločenstva Cirkvi a sprostredkovávali im plný život, ktorý nám priniesol Kristus. Naviac je tu aj vzdialenosť , ktorá nám sťažuje častejší kontakt. Niekomu sa to môže zdať výhodné, že „Pán Boh je vysoko a biskup ďaleko...“, no ak správne chápeme svoje povolanie, tak nám nemôže ísť o to, aby sme mali pokoj . Pre lepšie pochopenie by som použil príklad: bez ohľadu na to, ako vysoký je niektorý človek, je nevyhnutné, aby krv oživovala všetky časti jeho tela, a to aj tie najvzdialenejšie. Čo zostáva krvi iné, než znova a znova putovať do srdca a cestou sa očisťovať od rozličných škodlivín a jedovatých látok, ktoré v rozličných častiach tela na seba nabrala, okysličovať sa a obohacovať živinami, aby potom, vypudená srdcom zasa niesla všetkým bunkám živiny a kyslík...Túto systolu a diastolu  nám treba prijať ako nevyhnutnosť – nie z nariadenia, ale z presvedčenia.
V týchto dňoch sa slávi 5000. výročie narodenia jedného z najväčších misionárov a patróna misií, sv. Františka Xaverského. Odišiel na vtedy známe najvzdialenejšie územia, sám, ďaleko od Ríma, ďaleko od svojej rehole. Bol si však vedomý nutnosti kontaktu a preto ho udržiaval aspoň písomne. Hoci v tej dobe výmena listu z Japonska do Ríma trvala asi tri roky... My máme moderné možnosti komunikácie aj z misií a máme možnosť kontaktu aj vo vlasti. Obnovme si naše kňazské sľuby s úprimným odhodlaním ich aj uskutočňovať v našom každodennom živote. Prežime v tomto spoločenstve stretnutie s naším Vykupiteľom a prosme aby nám pomáhal, že by sme boli v jednote s Cirkvou Jeho vernými svedkami a poslami Jeho pravdy a lásky medzi ľuďmi, ku ktorým nás posiela....