Homília ordinára pri krste dieťaťa vojaka

Milí bratia a sestry, milí rodičia tohto dieťaťa! V Nemecku ešte stále  prebiehajú majstrovstvá sveta vo futbale. Jednotlivé štáty sú reprezentované svojimi mužstvami a tie medzi sebou zápasia. Keď niektoré mužstvo vyhrá, nepovie sa, že vyhrali tí jedenásti z tej a tej krajiny, ale vyhralo Taliansko, alebo Argentína a pod. Tí jedenásti hráči boli vyslaní ako reprezentanti svojej krajiny – a ich výhra či prehra je výhrou alebo prehrou krajiny, ktorú reprezentujú. Keď vyhrajú naši reprezentanti (teraz ich tam nemáme), tak sa všetci cítime poctení a sme aj pred ľuďmi z iných národov hrdí, akoby sme boli sami hrali a pričinili sa o víťazstvo. A naopak, prehra reprezentantov je do určitej miery prehrou celého národa, ktorý reprezentujú. Táto skúsenosť zo športu nám môže pomôcť lepšie pochopiť to, o čom sme počuli od sv. Pavla v dnešnom II. čítaní: „Jeden zomrel za všetkých a teda všetci zomreli.“ Tieto slová sa vzťahujú na Ježiša Krista. On bol pred Bohom reprezentantom celého ľudstva, všetkých nás. Nie my sme si ho stanovili, ale Boh nám ho daroval. Prví reprezentanti totiž, prvý ľudský pár, Adam a Eva, nezvládli útok nepriateľa, diabla – a dostali „gól“. Prehrali, pretože  sa dali oklamať a uverili, že Boh im nepovedal pravdu, že ku skutočnému šťastiu sa môžu dostať práve nerešpektovaním Jeho príkazu. Týmto svojím činom nielen oni sami prehrali, stratili spojenie s Bohom, pôvodcom života a šťastia, ale v tomto položení sa ocitajú aj všetci ich potomkovia. Každý človek prichádza na svet s prerušeným kontaktom s Bohom a s neschopnosťou tento kontakt naviazať. Tento stav nazývame dedičným hriechom. Aby sme to ešte lepšie pochopili: predstavme si, že niekde v prístave kotví výletná loď, plná turistov. Kapitán s posádkou je kdesi v meste. Nejaký dobrodruh presekne v noci kotevné laná. Ráno sa všetci prebudia na šírom mori. Sú stroskotancami, hoci si to sami nezavinili. Teda táto duchovná, morálna prehra našich reprezentantov nebola iba niečím bezvýznamným –ako je tomu vo futbale či v hokeji – ale spôsobila to, že všetci ľudia sa rodia ako stroskotanci, že svet sa podobá takejto lodi, vydanej na pospas vetru a vlnám...
Z tohto môžeme chápať obrovský význam novej šance, ktorú nám dal Boh – a súčasne aj význam takého reprezentanta, ktorý bol schopný zvládnuť zápas o vernosť Bohu v mene všetkých nás. Sv. Pavol hovorí o Kristovi, že keď On zomrel, tak všetci zomreli...Aký to má význam? Kristus zápasil o vernosť Otcovi a Jeho vôli a pre túto vernosť bol ochotný položiť život. Odrhnutím sa od Boha si človek privodil smrť, nielen pre seba, ale i pre svojich potomkov. Nielen smrť tela, ale aj smrť duše, stratu spojenia s Bohom. Smrť sa stala dôsledkom hriechu, hovoríme, že bola trestom za hriech. Tak, ako v prípade tých stroskotancov – sú ohrození, môžu sa potopiť, alebo sa im minú zásoby a zahynú hladom... Dôsledkom zlého činu jedného človeka  sú ohrození všetci. To, čo malo byť dôsledkom hriechu pre nás všetkých, Ježiš Kristus zobral na seba. On nielen zvíťazil nad Pokušiteľom, ale on aj dobrovoľne pretrpel všetky dôsledky hriechu, keď ako Boží Syn prijal a prežil smrť. Nielen fyzickú, ale predovšetkým hrozné utrpenie z prežívania odlúčenosti od Boha, keď musel zvolať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“. To nebolo len Jeho osobné prežívanie. Bol naším reprezentantom. Preto hovorí sv. Pavol, že keď On zomrel, tak všetci zomreli – alebo inak povedané: ostatní už nemusia zomrieť. Vieme však, že Kristus nielen za nás zomrel, ale aj vstal z mŕtvych. My môžeme mať účasť na tomto Jeho víťazstve nad smrťou, ako ho prijmeme za svojho reprezentanta. Boh nám ho daroval, On zvíťazil nad pokušením a hriechom, On pretrpel smrť za nás všetkých. Konkrétnym prejavom našej voľby, nášho osvojenia si tohto Jeho víťazstva, tejto Jeho obety, je viera v Neho a pripojenie sa k Nemu prijatím krstu. My sme zvyknutí praktizovať krst ako milú rodinnú slávnosť, ako prijatie nového člena do spoločenstva Cirkvi. Iste, to aj je. V skutočnosti však pri krste ide o niečo oveľa závažnejšie. O niečo také, ako prežívali apoštoli v udalosti, o ktorej nám hovorilo dnešné evanjelium: boli ohrození búrkou na mori, cítili sa bezmocní voči rozpútaným živlom a preto volali o záchranu na spiaceho Ježiša: „Pane, zachráň nás, hynieme!“. Takto sa pripojili ku Nemu, že si uvedomovali, že bez Neho sú stratení. Aj my, keď domyslíme našu situáciu, položenie každého nového človeka, ktorý prichádza na tento svet , neostáva nám nič iné, ako s dôverou a nádejou volať, Pane, zachráň nás, zachráň toto naše dieťa, lebo inak zhynieme! Boží Syn Ježiš Kristus, so svojou zachraňujúcou mocou, je prítomný s nami, v tomto svete – na lodi svojej Cirkvi. Zdá sa, akoby spal, akoby bol nečinný. Dokonca ho ani priamo nevidíme. A predsa je tu, najmä vo svojich sviatostiach. Ak sa na Neho s dôverou obraciame, ak prijímame Jeho záchranu vo sviatostiach, On svojou kocou utišuje predovšetkým búrku v nás, vracia do našich duší pokoj, vyplývajúci z istoty, že On nás miluje, že má moc nad celým svetom a že s Jeho pomocou môžeme aj my zvládnuť život a prísť šťastne do prístavu Božieho kráľovstva. Teda, prijatím krstu si volíme Krista za svojho reprezentanta a tým mu umožňujeme, aby nám dal účasť na svojom víťazstve, aby nás svojou smrťou oslobodil od večnej smrti. Treba však, aby sme zotrvali v spoločenstve s Ním, v tejto Jeho loďke, ktorou je Cirkev. Táto loďka je tam, kde je spoločenstvo apoštolova ich nástupcov. Aj Cirkev môže prežívať rozličné turbulencie, ale v tomto spoločenstve máme istotu, že je prítomný Boží Syn, náš Vykupiteľ, že ho môžeme znova a znova prosiť o záchranu. A On, ktorý nás pozval do tejto loďky, aby sme sa s Ním preplavili na druhý breh, na breh večnosti, nedovolí, aby sme sa potopili, aby sme stroskotali. A tak týmto krstom, o ktorý žiadate pre svoje dieťa, sa Ježiš Kristus stáva aj reprezentantom malej Marianky, aj za ňu zomrel a svojou smrťou ju oslobodil od večnej smrti, aj ju chce sprevádzať svojou mocou plavbou nepokojným morom života, aj ju chce šťastne priviesť do prístavu kráľovstva nebeského Otca. Buďme mu za to vďační a snažme sa toto dieťa ako i ostatné deti tak  vychovávať, aby si raz dobrovoľne a natrvalo zvolili Krista za svojho reprezentanta a Cirkev za svoju najspoľahlivejšiu loď.