Homília ordinára - omša svätenia olejov - 28.III.2013
Vedomie poslania
Keď prídeme do spoločnosti ľudí, ktorí nás nepoznajú, je dobrým zvykom, že sa predstavíme. Obyčajne to nezostane iba pri oznámení nášho mena, lež patrí sa povedať aj naše povolanie alebo spoločenské postavenie. Niektoré významné funkcie sú všeobecne známe – prezident, minister a pod., len ich nositelia sa menia. Býva prekvapením, keď niekto, koho bežne poznáme, sa zrazu predstaví vo funkcii prezidenta či ministra...
Takto aj Ježiš po krste v Jordáne a po začiatku svojho verejného pôsobenia prichádza do Nazareta, kde ho všetci poznali ako Jozefovho syna a tesára a po prečítaní úryvku z proroka Izaiáša o Mesiášovi, sa predstavuje práve ako tento predpovedaný Mesiáš, ako nositeľ jeho úlohy, ktorú mu dal Boh a pre ktorú ho obdaroval svojím Duchom.
Niečo podobné sme zažili pred dvoma týždňami, keď bol zvolený nový nástupca sv. Petra. Na balkóne svätopeterskej baziliky sa veľkému zástupu veriacich a cez médiá celému svetu predstavil – nám dovtedy snáď úplne neznámy argentínsky kardinál Bergoglio – ako nositeľ toho istého poslania, ktoré Ježiš Kristus zverila apoštolovi Petrovi. A my ho s vďačnou vierou prijímame ako nášho pápeža Františka...
Dnešný deň je zvlášť venovaný nám, kňazom, aby sme si aj my znova a hlbšie uvedomili, kým sme, je to akési naše „konkláve“, aby sme dokázali ísť späť k ľuďom, ktorí nás poznajú ako príbuzných, ako priateľov či spolupracovníkov, a predstavili sme sa im so svojou plnou identitou. samozrejme, to nemusí byť nejaké strojené predstavovanie sa; ono bude spočívať skôr v tom, na čo budeme klásť dôraz v našich postojoch, v našich záujmoch, v našom konaní.
Ježiš z Nazareta, Boží Syn, mal poslanie, ktorým ho poveril Boh pre záchranu celého ľudstva. On ho aj plne uskutočnil. Aby sa však Jeho zachraňujúca láska dostávala ku každému človeku v každom čase a na každom mieste, povoláva si svojich spolupracovníkov, cez ktorých On sám prichádza k ľuďom a im oslobodenie a plný život.
Tak to urobil On sám, keď si vyvolil dvanástich apoštolov a povedal im: „Nie vy ste si vyvolili mňa ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie...“. Apoštoli si volili svojich spolupracovníkov a nástupcov, modlitbou a vkladaním rúk im odovzdávali dar ducha Svätého pre službu, na ktorú boli povolaní. Touto reťazou apoštolskej postupnosti sa dostalo toto povolanie k sviatostnej účasti na Kristovom kňazstve až po nás.
Bolo by potrebné, drahí bratia, aby sme my mali správne sebavedomie o našom poslaní. Keďže je to účasť na Kristovom poslaní, môžeme mať pravdivé vedomie o zmysle nášho povolania len vtedy, ak chápeme význam Ježiša Krista a Jeho spasiteľného diela. V opačnom prípade sa ľahko stane, že preberáme názory, aké majú o nás ľudia v našom prostredí, aké vyrábajú a šíria masmédiá. podľa týchto názorov je kňaz nejaký obradník, ktorý v určitých životných situáciách ako je narodenie, sobáš či pohreb urobí nejaký slávnostný rámec, ale ktorý nemá pre reálny život žiaden význam. Svet si ide svojím smerom a nepotrebuje k tomu kňaza.
Alebo na druhej strane sa stretávame so snahou niektorých kňazov predsa len dokázať svoju opodstatnenosť v rámci ľudskej spoločnosti a tak sa títo kňazi angažujú v rozličných oblastiach, v kultúre, politike, ba aj v športe a spravidla najradšej v médiách. Všetky tieto aktivity vedia však dobre robiť aj laici. V prípade kňazov ide o snahu prekonávať komplexy menejcennosti. Na to nemusí niekto prijať kňazské svätenie, aby potom dokazoval, že vie byť dobrý v nejakej svetskej oblasti...
V čom spočíva nezastupiteľný význam kňaza?
V tom, v čom je nezastupiteľný význam Krista.
Otvára človeka pre správny vzťah k Bohu i k blížnemu. Prináša človeku Božiu odpúšťajúcu a životodarnú lásku. Obdarováva človeka skutočnou slobodou a obnoveným svetom. – To je len veľmi stručne naznačené to, čo nám prináša Ježiš Kristus. Vysvätený kňaz je povolaný v Jeho osobe tieto nedosiahnuteľné Božie dary, ktoré sú nevyhnutné pre náš šťastný život, odovzdávať ľuďom. V tomto je kňaz nenahraditeľný, pretože je nenahraditeľný Kristus.
Dnes by sme si mohli pripomenúť Ježišove slová, ktoré nám dáva ako preukaz totožnosti: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať“. Tieto slová povedal prvým kňazom – apoštolom vo večeradle. Vzťahujú sa na každú generáciu kňazov, dnes na nás. Byť kňazom, to nie je individuálna záležitosť. Máme účasť na Kristovom kňazstve, a ak sme významní, tak preto, že On je pre ľudí dôležitý. Ako Jeho spolupracovníci vytvárame jedno presbytérium, zjednotené okolo diecézneho biskupa – tak, ako zasa biskupi vytvárajú jedno kolégium, zjednotené okolo Petrovho nástupcu. V oboch prípadoch platí, že rozpoznávacím znakom našej príslušnosti ku Kristovi je naša vzájomná láska. Tá nie je založená ani na sympatii, ani na našej dokonalosti a bezchybnosti, ale na viere, že týchto bratov mi dáva Kristus, pretože On im dal účasť na svojom kňazstve tak ako aj mne a ak mu verím, musím to dokazovať láskou ku každému spolubratovi v kňazstve. Láska znamená prijať toho druhého, chcieť mu dobre a robiť mu dobre. po prvých desiatich rokoch existencie Ordinariátu sa pomaly dobudováva naše presbytérium čo do počtu. Sme rôzni, okrem toho pôsobíme izilovane a môže sa nám zdať, že tých druhých, najmä ak sú z iných rezortov ani nepotrebujem. Nehovoriac o tom, že sa ľahko objavujú aj rozličné prejavy neprajnosti, ohovárania a nezáujmu...Ak chceme rozvíjať naše poslanie, tak musíme prijať za jednu zo svojich prvoradých úloh snahu o vzájomnú lásku. Iste, to sa týka v prvom rade mňa, ale tak isto aj vášho vzťahu ku mne. Lásku nemožno nadiktovať. Buď poznávame stále hlbšie Kristovu lásku a z nej vyplýva pre nás nevyhnutný dôsledok prijímať a milovať aj druhých, v prvom rade spolubratov v kňazstve; alebo tento vzťah ku Kristovi nemáme a sme len úradníci, nádenníci, ktorým ide o zárobok alebo iné záujmy. Ale potom nečakajme , že naše pôsobenie bude vzbudzovať vieru a budovať spoločenstvo Cirkvi...
Nás však ľahko pomýli to, že mnohí ľudia o takéto dary nemajú záujem, že im to nič nehovorí a preto nepovažujú ani kňaza a jeho službu za dôležitú. Je však veľmi potrebné, aby sme si my boli vedomí toho, čo znamená Kristus a Jeho dielo pre človeka a nestrácali sme zdravú sebaistotu. (príklad arcb. Fransoa Van Tuána z Vietnamu).
Oznamy po Misse chrismatis:
Chcel by som poprosiť, aby ste mi po sv. omši nahlásili katechumenov, ktorých ste pripravili na prijatie iniciačných sviatostí na veľkonočnú vigíliu.
Keď prídeme do spoločnosti ľudí, ktorí nás nepoznajú, je dobrým zvykom, že sa predstavíme. Obyčajne to nezostane iba pri oznámení nášho mena, lež patrí sa povedať aj naše povolanie alebo spoločenské postavenie. Niektoré významné funkcie sú všeobecne známe – prezident, minister a pod., len ich nositelia sa menia. Býva prekvapením, keď niekto, koho bežne poznáme, sa zrazu predstaví vo funkcii prezidenta či ministra...
Takto aj Ježiš po krste v Jordáne a po začiatku svojho verejného pôsobenia prichádza do Nazareta, kde ho všetci poznali ako Jozefovho syna a tesára a po prečítaní úryvku z proroka Izaiáša o Mesiášovi, sa predstavuje práve ako tento predpovedaný Mesiáš, ako nositeľ jeho úlohy, ktorú mu dal Boh a pre ktorú ho obdaroval svojím Duchom.
Niečo podobné sme zažili pred dvoma týždňami, keď bol zvolený nový nástupca sv. Petra. Na balkóne svätopeterskej baziliky sa veľkému zástupu veriacich a cez médiá celému svetu predstavil – nám dovtedy snáď úplne neznámy argentínsky kardinál Bergoglio – ako nositeľ toho istého poslania, ktoré Ježiš Kristus zverila apoštolovi Petrovi. A my ho s vďačnou vierou prijímame ako nášho pápeža Františka...
Dnešný deň je zvlášť venovaný nám, kňazom, aby sme si aj my znova a hlbšie uvedomili, kým sme, je to akési naše „konkláve“, aby sme dokázali ísť späť k ľuďom, ktorí nás poznajú ako príbuzných, ako priateľov či spolupracovníkov, a predstavili sme sa im so svojou plnou identitou. samozrejme, to nemusí byť nejaké strojené predstavovanie sa; ono bude spočívať skôr v tom, na čo budeme klásť dôraz v našich postojoch, v našich záujmoch, v našom konaní.
Ježiš z Nazareta, Boží Syn, mal poslanie, ktorým ho poveril Boh pre záchranu celého ľudstva. On ho aj plne uskutočnil. Aby sa však Jeho zachraňujúca láska dostávala ku každému človeku v každom čase a na každom mieste, povoláva si svojich spolupracovníkov, cez ktorých On sám prichádza k ľuďom a im oslobodenie a plný život.
Tak to urobil On sám, keď si vyvolil dvanástich apoštolov a povedal im: „Nie vy ste si vyvolili mňa ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie...“. Apoštoli si volili svojich spolupracovníkov a nástupcov, modlitbou a vkladaním rúk im odovzdávali dar ducha Svätého pre službu, na ktorú boli povolaní. Touto reťazou apoštolskej postupnosti sa dostalo toto povolanie k sviatostnej účasti na Kristovom kňazstve až po nás.
Bolo by potrebné, drahí bratia, aby sme my mali správne sebavedomie o našom poslaní. Keďže je to účasť na Kristovom poslaní, môžeme mať pravdivé vedomie o zmysle nášho povolania len vtedy, ak chápeme význam Ježiša Krista a Jeho spasiteľného diela. V opačnom prípade sa ľahko stane, že preberáme názory, aké majú o nás ľudia v našom prostredí, aké vyrábajú a šíria masmédiá. podľa týchto názorov je kňaz nejaký obradník, ktorý v určitých životných situáciách ako je narodenie, sobáš či pohreb urobí nejaký slávnostný rámec, ale ktorý nemá pre reálny život žiaden význam. Svet si ide svojím smerom a nepotrebuje k tomu kňaza.
Alebo na druhej strane sa stretávame so snahou niektorých kňazov predsa len dokázať svoju opodstatnenosť v rámci ľudskej spoločnosti a tak sa títo kňazi angažujú v rozličných oblastiach, v kultúre, politike, ba aj v športe a spravidla najradšej v médiách. Všetky tieto aktivity vedia však dobre robiť aj laici. V prípade kňazov ide o snahu prekonávať komplexy menejcennosti. Na to nemusí niekto prijať kňazské svätenie, aby potom dokazoval, že vie byť dobrý v nejakej svetskej oblasti...
V čom spočíva nezastupiteľný význam kňaza?
V tom, v čom je nezastupiteľný význam Krista.
Otvára človeka pre správny vzťah k Bohu i k blížnemu. Prináša človeku Božiu odpúšťajúcu a životodarnú lásku. Obdarováva človeka skutočnou slobodou a obnoveným svetom. – To je len veľmi stručne naznačené to, čo nám prináša Ježiš Kristus. Vysvätený kňaz je povolaný v Jeho osobe tieto nedosiahnuteľné Božie dary, ktoré sú nevyhnutné pre náš šťastný život, odovzdávať ľuďom. V tomto je kňaz nenahraditeľný, pretože je nenahraditeľný Kristus.
Dnes by sme si mohli pripomenúť Ježišove slová, ktoré nám dáva ako preukaz totožnosti: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať“. Tieto slová povedal prvým kňazom – apoštolom vo večeradle. Vzťahujú sa na každú generáciu kňazov, dnes na nás. Byť kňazom, to nie je individuálna záležitosť. Máme účasť na Kristovom kňazstve, a ak sme významní, tak preto, že On je pre ľudí dôležitý. Ako Jeho spolupracovníci vytvárame jedno presbytérium, zjednotené okolo diecézneho biskupa – tak, ako zasa biskupi vytvárajú jedno kolégium, zjednotené okolo Petrovho nástupcu. V oboch prípadoch platí, že rozpoznávacím znakom našej príslušnosti ku Kristovi je naša vzájomná láska. Tá nie je založená ani na sympatii, ani na našej dokonalosti a bezchybnosti, ale na viere, že týchto bratov mi dáva Kristus, pretože On im dal účasť na svojom kňazstve tak ako aj mne a ak mu verím, musím to dokazovať láskou ku každému spolubratovi v kňazstve. Láska znamená prijať toho druhého, chcieť mu dobre a robiť mu dobre. po prvých desiatich rokoch existencie Ordinariátu sa pomaly dobudováva naše presbytérium čo do počtu. Sme rôzni, okrem toho pôsobíme izilovane a môže sa nám zdať, že tých druhých, najmä ak sú z iných rezortov ani nepotrebujem. Nehovoriac o tom, že sa ľahko objavujú aj rozličné prejavy neprajnosti, ohovárania a nezáujmu...Ak chceme rozvíjať naše poslanie, tak musíme prijať za jednu zo svojich prvoradých úloh snahu o vzájomnú lásku. Iste, to sa týka v prvom rade mňa, ale tak isto aj vášho vzťahu ku mne. Lásku nemožno nadiktovať. Buď poznávame stále hlbšie Kristovu lásku a z nej vyplýva pre nás nevyhnutný dôsledok prijímať a milovať aj druhých, v prvom rade spolubratov v kňazstve; alebo tento vzťah ku Kristovi nemáme a sme len úradníci, nádenníci, ktorým ide o zárobok alebo iné záujmy. Ale potom nečakajme , že naše pôsobenie bude vzbudzovať vieru a budovať spoločenstvo Cirkvi...
Nás však ľahko pomýli to, že mnohí ľudia o takéto dary nemajú záujem, že im to nič nehovorí a preto nepovažujú ani kňaza a jeho službu za dôležitú. Je však veľmi potrebné, aby sme si my boli vedomí toho, čo znamená Kristus a Jeho dielo pre človeka a nestrácali sme zdravú sebaistotu. (príklad arcb. Fransoa Van Tuána z Vietnamu).
Oznamy po Misse chrismatis:
Chcel by som poprosiť, aby ste mi po sv. omši nahlásili katechumenov, ktorých ste pripravili na prijatie iniciačných sviatostí na veľkonočnú vigíliu.
- po návrate do pastoračného centra ste všetci srdečne pozvaní na spoločný obed;
- po obede si s úctou načerpajte z požehnaných olejov a zoberte si ich na miesta vášho pôsobenia;
- každý z vás má pripravený primeraný počet pastierskych listov k Veľkej noci pre vašich veriacich, snažte sa ich všetky rozdať – keď nestihnete do Veľkej noci, môžete ich ponúkať i po Sviatkoch;
- tak isto máte pripravených niekoľko balení kníh o sv. Jane z Arcu a Cez kríž ku vzkrieseniu – cieľom je napomáhať vašu pastoráciu – preto ich na tento cieľ aj používajte. pokiaľ tu niektorí kňazi nemohli prísť, susedia im vezmite a odovzdajte ich podiel.
- Všetkým vám – aj takto spoločne – a vaším prostredníctvom všetkým zvereným vašej duchovnej starostlivosti želám požehnané Veľkonočné sviatky. Na cestách buďte opatrní, aby ste sa šťastne vrátili.
- Teším sa na stretnutie s vami počas permanentnej formácie, ktorú začíname od 7. IV. večer v Omšení.