Homília ordinára na Veľký piatok 2007
Drahí bratia a sestry! Na obdobie Veľkého pôstu, ktorý má byť duchovnou prípravou na slávenie veľkonočných udalostí našej spásy, vydal Svätý Otec posolstvo s programovým titulom: „ Uvidia koho prebodli“. Tieto slová sú vzaté z evanjelia svätého Jána o Ježišovom umučení – a my sme ich pred chvíľou tiež počuli. Apoštol týmito slovami vysvetľuje udalosť, ktorá sa stala tesne po Ježišovej smrti. Na kríži sa zvyčajne zomieralo dlho. Aj celé dni a noci sa ukrižovaní dusili v kŕčoch na kríži. Veľká noc bola u Židov najväčším nielen náboženským, ale aj národným sviatkom. Pri takýchto príležitostiach je snaha vyvarovať sa všetkého, čo by kazilo dobrú sviatočnú atmosféru. Preto aj farizeji, ktorí nenávideli Ježiša a rozhodli sa ho zlikvidovať, povedali celkom jasne, že sa to nemá urobiť vo Sviatok, teda na Veľkú noc, aby „ sa ľud nevzbúril“ (Mk 14, 2). Teda, podľa ich plánov Ježiš nemal zomrieť na Veľkú noc – keď sa do Jeruzalema schádzali pútnici z celej krajiny a bola slávnostná nálada, naviac, Ježiš bol u mnohých ľudí obľúbený. Aj tu sa však ukazuje, že napriek nenávisti ľudí a ich zámerom, celú záležitosť riadil Boh. Ježiš bol odsúdený tesne pred Veľkou nocou. Nepriatelia nemali na výber: Buď sa ho zbavia teraz, alebo – podľa ich názoru – môže byť neskoro (keď ho ľud vyhlási za kráľa, príde k vzbure proti Rimanom a tí prídu s vojskom a zničia Jeruzalem...). Slávenie Veľkej noci začínalo v piatok po západe slnka. Pilát dal Ježiša ukrižovať okolo poludnia. Aby dal Židom najavo, kto je v krajine pánom –napriek tomu, že si od neho vynútili Ježišovo odsúdenie – neuspokojil sa len s ukrižovaním Ježiša, ani s tým, že dal vyvesiť nad Jeho hlavu tabuľku s nápisom, ktorý bol pre Židov hanlivý: Ježiš Nazaretský, kráľ Židov – teda, toto je váš kráľ a takto končí. Pripája k Ježišovi ešte dvoch zločincov a dáva aj tých ukrižovať. Tri kríže pred bránami Jeruzalema – a o pár hodín začína sviatok! Aby celú vec nejako zachránili, žiadajú farizeji od Piláta, aby do večera dal odstrániť telá ukrižovaných, aby nekazili sviatočnú atmosféru. A tu prichádza k problému: ukrižovaní ešte žili! Ak mali byť sňatí z kríža a pochovaní, tak museli najprv zomrieť. Vojaci to riešili tak, ako sme počuli v pašiách: nejakými kyjakmi polámali týmto úbožiakom kosti a tak ich dorazili. Keď prišiel na rad Ježiš, s prekvapením videli, že je už mŕtvy. Nemalo zmysel lámať mu kosti. Aby však vojak akoby spečatil fakt jeho smrti, vrazil mu do boku, do srdca, kopiju. Apoštol Ján stál tam pod krížom spolu s Pannou Máriou a všetko toto na vlastné oči videl. A nielen videl, lež aj - s odstupom času, vo svetle Ježišovho zmŕtvychvstania a Jeho vlastných vysvetlení počas štyridsiatich dní, keď sa s nimi Ježiš stretával (evanjelium písal až okolo roku sto – a udalosť sa stala v roku 33) – pochopil. A toto pochopenie, tento súvis s Božím zámerom, vyjadril dvoma krátkymi citátmi zo Starého zákona: „Nebude mu zlomená kosť“ – to boli slová, ktoré cez Mojžiša hovoril Izraelitom Boh ohľadom veľkonočného baránka. Majú ho upiecť na ohni a jesť ho tak, aby mu nepolámali kosti. Prečo táto zvláštna úprava? Prešlo vyše tisíc rokov – a oni to tak robili. A tu prichádza Veľká noc roku 33 a Ježiš z Nazareta je skutočným veľkonočným Baránkom. Veď tak ho označil už Ján Krstiteľ na začiatku Jeho verejného pôsobenia, pred troma rokmi: „Hľa , Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“. A táto okolnosť, že mu vojaci nepolámali kosti potvrdila, že ten pokyn z Egypta o baránkovi, mal na mysli Ježiša : On je tým skutočným veľkonočným Baránkom! On svojou obetou, svojím telom, spáleným v ohni utrpenia, ale predovšetkým preniknutým ohňom Ducha Svätého, ohňom lásky k Otcovi i k ľuďom, priniesol skutočné oslobodenie a záchranu od Boha pre každého, kto s vierou na Neho pohliadne, ako kedysi podoba medeného hada, ktorého na Boží rozkaz Mojžiš zavesil na žrď – zachraňovala ľudí, uštipnutých jedovatými hadmi na púšti – ak pozreli na tohto hada. Ježiš sám to vysvetlil vo vzťahu ku sebe: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“. A večer pred svojou smrťou, pri Poslednej večeri Ježiš sám dal jednoznačne tento zmysel svojmu utrpeniu a svojej smrti, keď nad chlebom povedal: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“.
A tie druhé vysvetľujúce slová: „Uvidia, koho prebodli“? Tie sú citátom z proroka Zachariáša, ktorý v súvislosti s proroctvom o budúcom Mesiášovi hovorí, že Boh vyleje na Dávidov dom a na obyvateľov Jeruzalema ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; „potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčkom...“ (Zach 12, 1O...). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa toto proroctvo splnilo v dosť malej miere. Veď, kto hľadel na Ježiša, ktorého prebodli? Kto nad Ním z národa úprimne plakal? To bola iba Matka, Ján a zopár žien... Lenže, znova majme na zreteli ten nadhľad, z akého apoštol tieto udalosti opisuje...O 50 dní boli Turíce. Jeruzalem bol opäť plný pútnikov...