Homília ordinára na Veľkonočný pondelok 2007
Drahí bratia a sestry! V súvislosti s veľkonočnou udalosťou Kristovho zmŕtvychvstania sa vynára otázka, ako môžeme my, dnešní ľudia, vzdialení od tej udalosti takmer dve tisíc rokov, nadobudnúť istotu. Pretože, je nám jasné, že skutočnosť tejto udalosti musíme brať oveľa vážnejšie, než berieme rozličné informácie z dejín o tom, čo a kde sa stalo, kto čo urobil. Či Napoleon zomrel naozaj na ostrove Svätej Heleny – od pravdivosti tejto informácie nezávisí takmer nič – a preto prijmeme túto informáciu jednoducho ako fakt a ani nás nenapadne aby sme hľadali nejaké dôkazy, či to naozaj tak aj bolo...
V prípade správy o Ježišovom vzkriesení však všetko závisí od toho, či je to pravda alebo nie. Ak je to pravda, potom ten, kto sa riadi Jeho evanjeliom je na správnej ceste a napriek všetkým momentálnym ťažkostiam a nevýhodám ide v ústrety istej, večnej budúcnosti. Kto v Neho verí, potom nikdy nie je opustený, pretože vzkriesený Pán zostáva s nami po všetky dni nášho života. A naopak: tomu, kto žije v rozpore s Božími prikázaniami, kto sa bezohľadne zameriava iba na to, aby využil prítomný okamih pre seba, nemôže byť ľahostajné, či má Ježiš pravdu, či je človek povolaný k večnému životu, či sa bude musieť pred Kristom zodpovedať... A tak je celkom samozrejmé, že okolo tvrdenia viery, že Ježiš Kristus vstal na tretí deň z mŕtvych vznikali od počiatku spory – a to aj veľmi tvrdé. Môžeme to vidieť aj na udalosti dnešného evanjelia: Ženy, s ktorými sa pri prázdnom hrobe stretol vzkriesený Pán utekajú s radosťou zvestovať túto skutočnosť apoštolom.
Apoštol Peter o 50 dní neskôr – na Turíce – vysvetľuje ľuďom kto bol v skutočnosti Ježiš z Nazareta – nie burič, nie bohorúhač – ale prisľúbený Mesiáš. A keď si vynútili od Piláta Jeho ukrižovanie, dopustili sa toho najväčšieho hriechu voči Bohu: veď zabili Jeho vlastného Syna! A že ním naozaj bol, to Boh potvrdil práve tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.
Peter mal už za sebou 40 dní stretaní so vzkrieseným Kristom. Počul od neho vysvetlenia Jeho zmŕtvychvstania, keď Ježiš hovoril, že sa muselo na ňom splniť všetko, čo bolo o ňom ako o Mesiášovi napísané v Mojžišovom zákone, u prorokov a v žalmoch. Tu cituje Peter 16. žalm, v ktorom Dávid spieval o Mesiášovi: „...Nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie“. Teda, to čo sa s Ježišom stalo – Jeho vzkriesenie – to nebolo niečo nepredvídané, ale naopak, bolo to úplne v zhode s predpoveďami Svätého písma o Mesiášovi. To sú argumenty za skutočnosť zmŕtvychvstania: od očitých svedkov, argumenty opierajúce sa o texty Písma. A naopak, ľudia, ktorí popierajú skutočnosť zmŕtvychvstania, nerobia to z presvedčenia o tom, že by to nebola pravda, ale preto, lebo im záleží na tom, aby to nebola pravda. Predstavitelia národa a náboženstva by museli priznať, že sa prinajmenšom mýlili, keď žiadali smrť pre Ježiša, museli by priznať, že pravdu mal On a nie oni – a toto im pýcha nedovolila. Preto vymýšľajú svoje vysvetlenie faktu prázdneho hrobu: „Kým vojaci spali, prišli jeho učeníci a ukradli jeho telo...“. Pravda sa šíri vlastnou silou, kým šírenie lži platiť. Preto dali vojakom peniaze, aby túto verziu rozhlasovali. A keďže to bolo v ich neprospech, mohlo by ich za to stihnúť disciplinárne opatrenie – a v tých časoch bol pre vojaka, čo zaspal na stráži trest smrti – sľúbili im, že to zariadia u Piláta. Ako sa mal v tomto vyznať bežný človek, ako mal vedieť, kto má naozaj pravdu, ako je to s Kristovým zmŕtvychvstaním? To bol problém pre vtedajších ľudí a je to problém i pre mnohých ľudí dnes. No nie neriešiteľný. Vzkriesený Kristus nie je vzdialený a nezúčastnený tak, že by sa z neba bezmocne pozeral, ako sa tu my prieme, či vstal z mŕtvych alebo nie, či mal pravdu alebo nie... On sám predsa povedal: „Ja som pravda...“. On povedal, že zošle Ducha pravdy, ktorý bude o ňom svedčiť. O tom, či v týchto záležitostiach vzťahu k Bohu, človek rozpozná pravdu od lži, rozhoduje predovšetkým každý človek práve svojím vzťahom k pravde a k dobru. Sv. Pavol píše, že zvodnému klamu podliehajú ľudia, čo neprijali lásku k pravde. Láska k pravde musí byť nezištná a dôsledná. Tým, ktorí milujú pravdu a snažia sa jej byť verní aj vo svojom živote, dáva vzkriesený Kristus svojho Ducha - takýto človek potom rozozná manipulované lži od čistej, nezištnej pravdy.
Keď som sa pýtal dospelých katechumenov, ktorí včera prijali krst, čo ich priviedlo k rozhodnutiu, požiadať o vstup do Cirkvi, jedna poručíčka letectva mi odpovedala: „Ja som to tak vnútorne cítila..“.