Homília ordinára na Veľkonočnú vigíliu 2007

Drahí bratia a sestry, milí kandidáti krstu! Sú udalosti, po ktorých sa náš život nevyhnutne mení. Zoberme si také narodenie dieťaťa v rodine. Aký je to zásah do života manželov, zvlášť matky! Podobne ako v dnešnom evanjeliu priniesli ženy správu apoštolom o skutočnosti prázdneho hrobu, o novom živote, ktorý sa prejavil v Ježišovom zmŕtvychvstaní – aj v rodine je to žena, matka, ktorá oznamuje skutočnosť príchodu nového života. A s akými rozličnými reakciami sa stretáva pri tom...Nie vždy je to radostné zvolanie, často pochybovačné, zachmúrené otázky. Skutočnosť nového života však už nevyhnutne vplýva na rodičov, musia sa rozhodnúť, či chcú vytvárať potrebné podmienky pre jeho prijatie a rozvoj, alebo sa pred ním sebecky uzatvoria a zničia ho – ale potom celý ďalší život musia žiť s vedomím toho, čo urobili. Narodenie dieťaťa je akýmsi „zmŕtvychvstaním“ nového života – a pokiaľ ho rodičia s láskou prijmú, stáva sa nevyhnutnou a trvalou súčasťou ich života, žijú preň a tento vzťah je i pre nich zdrojom radosti a rozvíja ich život... Táto skúsenosť z rodiny nám môže pomôcť lepšie pochopiť význam udalosti Kristovho zmŕtvychvstania, ktoré dnes začíname sláviť. My, čo slávime Veľkú Noc už veľa rokov sme totiž ohrození tým, že budeme brať túto zvesť o Kristovom zmŕtvychvstaní  iba ako pripomienku dávnej historickej udalosti o ktorej koniec-koncov i tak už vieme, ale ktorá nejako výraznejšie nezasahuje do nášho súčasného života...
Kristovo zmŕtvychvstanie sa odohralo v konkrétnom čase – asi pred dve tisíc rokmi, na konkrétnom mieste: v Palestíne, v Jeruzaleme – a pútnici sa môžu i dnes dotknúť kameňa, na ktorom ležalo Ježišovo telo, miesta, z ktorého vstal  z mŕtvych.  V spisoch Nového zákona máme veľa svedectiev tých, čo vzkrieseného Krista videli, rozprávali sa s ním, dotýkali sa ho. Je tu Cirkev, ktorá živou tradíciou odovzdáva z generácie na generáciu túto zvesť o Kristovom zmŕtvychvstaní. Teda, každý, kto úprimne chce, môže si nadobudnúť spoľahlivú istotu o skutočnosti tohto faktu Kristovho vzkriesenia. Hoci je teda Ježišovo zmŕtvychvstanie historickým faktom, predsa nezostáva v ďalekej minulosti ako niečo, čo sa prihodilo Jemu a čo sa týkalo iba Jeho. Treba mať stále na mysli, že Ježiš Kristus je Božím Synom, ktorý sa stal človekom pre záchranu, spásu všetkých ľudí. Preto aj Jeho zmŕtvychvstanie má význam i pre nás. Ním nám potvrdzuje, že život podľa Božej vôle, podľa Božích prikázaní je jedine správnym a hodnotným životom, aj keď nevedie k úspechom podľa predstáv tohto sveta, ba i keď môže narážať na prekážky a utrpenie. Moc Božej pravdy a lásky sa ukázala na Kristovi ako silnejšia od každého zla ba i od smrti. Ježiš ako človek vstáva z mŕtvych. To nebolo iba prekonanie telesnej smrti, lež bol to prechod do iného, nového života. I ako človek dostáva účasť na živote trojjediného Boha – a tým nám ukazuje, k akému cieľu je aj každý z nás povolaný.  Veľká Noc nás stavia pred rozhodnutie ohľadom postoja k nášmu životu: chápeme ho len v hraniciach tohto pozemského života alebo na základe Kristovho zmŕtvychvstania zameriavame svoju nádej na večný život s Bohom? Alebo inak povedané: čo je stredobodom nášho života: my sami, so svojimi pozemskými predstavami a plánmi –alebo je týmto stredobodom, najvyššou istotou pre nás Boh? Naša odpoveď však nemôže zostať iba teoretická. Ježiš po zmŕtvychvstaní povedal svojim apoštolom, aby išli do celého sveta a hlásali Jeho radostnú zvesť všetkým národom. A pokračoval: Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený...Naše prijatie pravdy o Kristovom zmŕtvychvstaní a o jeho význame sa musí vyjadriť aj prijatím krstu. Naši bratia a sestry – katechumeni – to vyjadrujú práve dnes, a tým pomáhajú aj nám ostatným, aby sme akoby znova prežili svoj krst, lepšie pochopili jeho význam. O čo pri krste ide, to nám vysvetlil apoštol Pavol v dnešnom úryvku z jeho listu Rimanom. Krst je naším rozhodnutím pripojiť sa ku Kristovi, k Jeho ceste, ktorú nám ukazuje svojím životom a zmŕtvychvstaním. Krst je však aj udalosťou, v ktorej sa vzkriesený Pán osobne stretáva s nami a začleňuje nás do svojej smrti a zmŕtvychvstania. Toto dianie nevnímame svojimi zmyslami, ale vieme o ňom na základe viery, ktorá sa opiera o Kristovo slovo i o slová Jeho apoštola. Sv. Pavol hovorí: „Všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení. Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“. Kristova smrť, to bol nielen fyzický proces, ale predovšetkým bola dôsledkom Jeho odmietnutia hriechu, Jeho vernosti Otcovi a Jeho vôli za každú cenu. Na tejto vernosti Otcovi, na tomto vzťahu k Nemu, na plnení Jeho vôle nám dáva Ježiš Kristus účasť vo sviatosti krstu. Sami zo seba by sme toho neboli schopní. Svätý Pavol používa zvláštne výrazy: „náš starý človek bol s Kristom ukrižovaný...naše hriešne telo bolo zničené“. O čo ide? „Starý človek“ – to je človek na vzor Adama po hriechu, človek, ktorý sa oddelil od Boha, ktorý žije len pre tento svet. A „hriešne telo“ – to nie je pohŕdanie naším telom, lež to je názov pre celého človeka bez spojenia s Bohom, ktorý dokáže produkovať iba hriech – aj keď navonok môže byť „slušným človekom“. Krstom nás Ježišov Duch vnútorne premieňa, stávame sa novými ľuďmi, schopnými – nie z našej sily, ale z Božieho daru – žiť novým životom, v spojení s Ježišom Kristom.  Pre pokrsteného teda udalosť zmŕtvychvstania nie je záležitosťou vzdialenej minulosti. Vzkriesený Pán sa teraz a tu s nami stretáva, svojou mocou nás obnovuje a chce kráčať s nami životom. Vo sviatosti birmovania nám dáva silu svojho Ducha, aby sme za každých okolností zostali spojení s Ním a odvážne konali dobro a premáhali zlo, hriech. V Eucharistii nás živí svojím vlastným Telom, On – ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych prichádza ku nám, aby bol pokrmom pre našu dušu, že by sme vo všetkých okolnostiach života žili s Ním a podľa Neho. Keď v týchto súvislostiach chápeme Veľkú Noc, potom je to naozaj radostný sviatok, sviatok nového života. Treba si nám uvedomiť, že my sa už nikdy, najmä my, pokrstení, nemôžeme zbaviť vzťahu ku Kristovi. Môžeme ho iba zanedbávať alebo priamo negovať – či už slovami alebo skutkami – ale zodpovednosť nám zostáva; alebo ho môžeme prijať ako ten najväčší dar, veľké šťastie a rozvíjať ho až do plnej účasti na Kristovom utrpení ale potom aj na oslávení.
Prežime prijatie sviatostí kresťanského zasvätenia, milí   katechumeni, a my ostatní obnovenie krstných sľubov a prijatie Eucharistie ako stretnutie sa živého, osláveného Pána s nami, ďakujme mu za dar povolania k účasti na Jeho novom živote a prosme ho o pomoc, aby sme ho vždy verne nasledovali.