Homília ordinára na Turíce 2006

Slávnosť zoslania Ducha Svätého – 4. VI. 2006, Katedrála

Zjednocujúca činnosť Ducha

Milí bratia a sestry!

V škole nás učili, že veta je vyslovená alebo napísaná myšlienka. Náš duch, naše vnútro tvorí myšlienky: naše názory, zámery a rozhodnutia. Ako spoločenské bytosti však potrebujeme sprostredkovať svoj vnútorný svet druhým. Na to nám slúži jazyk, reč. Aby sme sa mohli dorozumievať, to predpokladá, že ľudia, s ktorými hovoríme, pod tými istými zvukmi, slovami, chápu to isté, čo my. Čo sa však stane, keď síce ľudia hovoria jedným jazykom, napríklad po slovensky, ale vo svojom vnútri, vo svojej duši, sa rozchádzajú v názoroch a v zámeroch, keď majú rozdielne zásady, keď každý sleduje iba svoj záujem? Napriek tomu, že hovoríme jedným jazykom, prestávame si rozumieť, ba vznikajú hádky a spory, ľudia sa rozchádzajú, a to aj takí blízki, ako manželia či priatelia... Táto skúsenosť z každodenného života nám hovorí o dôležitosti nielen spoločného jazyky, ale predovšetkým o dôležitosti spoločného, správneho a pravdivého ducha.
Ľudia si to často v dejinách uvedomovali a snažili sa o dosiahnutie vnútorného zjednotenia buď spoločnými cieľmi alebo spoločnými názormi. Pamätáme si z nedávnej minulosti, aká snaha sa vyvíjala pre získanie ľudí pre budovanie spravodlivej spoločnosti, raja na zemi. Aby sme rovnako mysleli, vtĺkala sa všetkým do hláv jedna ideológia. Vieme, koľko sa do toho investovalo síl a financií, cieľom bolo vytvoriť totalitu – rovnaké myslenie, rovnaké konanie. Aký bol výsledok týchto snáh, to tiež všetci dobre vieme. Dnes máme situáciu opačnú. Zdôrazňuje sa právo každého na vlastný názor, na vlastný spôsob života. Učíme sa cudzie reči, pomocou mobilov a internetu komunikujeme s celým svetom, ale často sa ukazuje, že nás spájajú len zištné dôvody. A keď tie prestanú, vzťahy sa rozpadávajú...
Je vôbec  možné dosiahnuť to, aby sme si rozumeli na základe rovnakých vnútorných zásad a pritom, aby sme neboli zotročení žiadnou totalitou, aby sme zostali slobodní? Z ľudského hľadiska to asi možné nie je. Udalosť dnešného sviatku nám však hovorí o tom, že v dejinách ľudstva prišlo k niečomu veľmi významnému: skupinu ľudí z rozličných národov a kultúr i jazykov spojilo hlboké vzájomné porozumenie, ktoré preklenulo i jazykové rozdiely. To sa stalo nielen vtedy dávno. Spoločenstvo Cirkvi od tých čias neprestajne jestvuje a vytvára v ľudstve jednu rodinu, v ktorej si ľudia rozumejú a v ktorej ich spája spoločný cieľ i spoločné zásady – a to bez akéhokoľvek donucovania a bez straty osobnej identity a slobody...
Táto udalosť, ktorá dala počiatok Cirkvi, sa odohrala v Jeruzaleme na päťdesiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Vtedy sa slávil židovský sviatok päťdesiateho dňa po Veľkej noci a v chráme sa prinášala obeta prvých klasov z novej úrody. To bol dôvod, prečo bolo v meste mnoho pútnikov z rozličných národov vtedajšieho sveta. Ježiš splnil to, čo apoštolom sľúbil, že im totiž pošle od nebeského Otca Ducha Svätého. Duch Svätý je vlastne jednota, porozumenie, láska a život, ktoré sú medzi Otcom a jeho Božským Synom. Tohto svojho Ducha dáva Boh tým, čo uverili v Jeho Syna a nasledovali ho. Ježiš hovorí, že pošle apoštolom Ducha pravdy, ktorý ich uvedie do plnej pravdy. A Duch Svätý ich uviedol predovšetkým do pravdy o Ňom. V Jeho svetle im bolo jasné, aký význam pre nich, ale i pre celé ľudstvo malo Ježišovo poslanie, porozumeli Božiu zachraňujúcu lásku, ktorá sa prejavila v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. A toto pochopenie pravdy, ktorá nebola nejakou teóriou, lež to bolo  pravdivé poznanie Krista a Jeho významu pre nich i pre každého človeka, toto poznanie ich naplnilo veľkou vnútornou radosťou, ktorú si nemohli ponechať pre seba. Vďaka zvláštnemu daru Ducha Svätého sú schopní deliť sa o túto pravdu a radosť s ľuďmi z rozličných národov a jazykov tak, že títo ich rozumejú. V ten istý deň mnohí, na základe toho, čo im apoštoli hovorili, uverili v Krista, v zachraňujúcu Božiu lásku, ktorá sa vez Neho prejavila, prijali krst a takto vlastne vytvoril z nich Duch Svätý začiatok katolíckej, čiže univerzálnej, Cirkvi. Toto spoločenstvo, oživované Duchom Svätým sa stalo tým snopom novej úrody, o ktorom hovoril Ježiš, keď poukazoval na význam svojej obety: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“.
Cesta k opravdivej jednote a vzájomnej láske ľudí aj v našej dobe – bez ideológií a bez totality – je iba jedna: na základe svedectva apoštolov a ich nástupcov, na základe svedectva Cirkvi, prijať s vierou Ježiša Krista, uveriť v Jeho pravdu a lásku. Prijímať Jeho Ducha vo sviatostiach, v modlitbe i v spoločenstve Cirkvi  a tak umožňovať, aby Duch pravdy nám dal poznať pravdu o Božej láske a vo svetle tejto pravdy aby sme dokázali správne chápať všetky záležitosti a problémy nášho života i sveta. To nám bude vlievať vnútorný pokoj a radosť a bez akéhokoľvek nútenia či manipulácie budeme mať zhodné postoje so všetkými, čo patria do Cirkvi a otvorili sa pre pôsobenie Ducha Svätého. Keďže naše myšlienky budú preniknuté pravdou a láskou, budú i naše vyjadrenia v slovách či v iných prejavoch komunikácie s druhými vyjadrením toho, čo je v nás, ako my – z hľadiska Božej pravdy a lásky – vidíme záležitosti, o ktoré ide. Problém jazyka nebude problémom, aj keď nemusíme dostať dar hovorenia cudzími jazykmi.
Krásne to bolo vidieť pri stretnutí Svätého Otca v Krakove s mládežou a potom na druhý deň pri sv. omši, na ktorej sa zúčastnilo asi milión a pol veriacich. Svätý Otec neovláda dobre poľštinu – a nie všetci Poliaci rozumejú taliansky, komunikácia sa  diala cez tlmočníka. Avšak ten pocit porozumenia, lásky a pokoja, tá atmosféra viery vytvorila veľké spoločenstvo zjednotené na základe spoločnej viery. Takéto videnie vo svetle Božej pravdy nemajú však tí, čo sa uzavreli pred darom Ducha Svätého. V takých prípadoch prežívame bolestne neschopnosť týchto ľudí – a môžu to byť aj z vlastného národa či z vlastnej rodiny – vidieť a vyjadrovať pravdu v zhode s Bohom. Naše svedectvo nadobúda vtedy rozličné formy utrpenia, ktorým vyprosujeme dar svetla Ducha Svätého aj pre týchto ľudí.
V domove dôchodcov som navštevoval starú jednoduchú ženu. Jej syn bol vysokoškolským profesorom. Táto matka s bolesťou hovorievala: Ten môj syn je vzdelaný – ale je slepý! A modlila sa o dar viery pre neho. Ďakujme aj my dnes za dar Ducha Svätého, prehlbujme svoju jednotu s Cirkvou, osvojujme si svedectvo apoštolov a ich nástupcov o Kristovi a Jeho pravde, aby aj nás mohol stále viac prenikať Boží Duch, Duch pravdy a lásky a tak sme mohli pravdivo zmýšľať a pravdivo sa aj vyjadrovať. Aby sme boli svojím životom i slovami vierohodnými svedkami Božej lásky – a napriek možným utrpeniam sme svojím statočným svedectvom vyprosovali dar Ducha Svätého aj naším súčasníkom.