Homília ordinára na púti v Levoči 2007

Drahí bratia a sestry, zvlášť Vy, milí členovia Ordinariátu! Účasť na púti nám pripomína, že všetci, ako členovia Cirkvi, sme putujúcim Božím ľudom. Aj my, Vaši biskupi, sme boli pred necelým mesiacom  na púti, ktorá sa uskutočňuje každých päť rokov. Bola to púť do Ríma, k hrobom Apoštolov a jej súčasťou bolo aj stretnutie s Petrovým nástupcom, Svätým Otcom Benediktom XVI. Vo svojom príhovore Svätý Otec poukázal na súčasnú duchovnú situáciu  u nás, ktorá je poznamenaná prenikaním vplyvov z ostatných európskych krajín. Sú to vplyvy dobré, ale mnohé aj nebezpečné. Ohrozujúci vplyv, ktorému nám treba čeliť nazval sekularizmus.
Čo to je? Latinské slovo saeculum znamená svet. Sekularizmus je potom zosvedštenie v tom zmysle, že ľudia považujú za jedinú skutočnosť tento materiálny svet, neberú do úvahy Boha a vo svojom živote nezohľadňujú vzťah k Nemu. Prakticky to znamená, že sa zameriavame iba na to, aby sme si tu a teraz čo najviac užili, dopriali bez vnímania zodpovednosti za náš život voči Bohu, bez ohľadu na Jeho vôľu, Jeho prikázania, bez vďačnosti voči Bohu za Jeho dobrodenia, bez čerpania Jeho pomoci k zvládnutiu života podľa Jeho vôle. Prečo je sekularizmus veľkým nebezpečenstvom? Jednoducho preto, lebo je nepravdou, je klamom. Pán Boh nie je len nejakým dodatkom k nášmu životu na voľné chvíle. On je Pôvodcom a Pánom celého sveta a nášho života. On nás miluje, vie s istotou čo je pre nás doré, trvalo dobré – pre tento život i pre večný. Žiť bez ohľadu na Neho znamená žiť v nepravde, znamená kaziť svoj život i životy druhých. Z tohto hľadiska má naša púť veľký význam. Na chvíľu sme nechali naše domovy a naše bežné povinnosti a záujmy, aby sme odišli sem, na Mariánsku horu a viac sa otvorili pre vzťah Boha ku nám, pre náš vzťah ku Nemu. Počúvame Božie slovo, hovoríme s Bohom v modlitbe, usporadúvame svoj život podľa Jeho vôle vo sviatosti pokánia, máme pred očami najkrajší príklad ľudského života zosúladeného s Božou vôľou – Pannu Máriu, s dôverou sa utiekame o jej príhovor.
V evanjeliu tejto sv. omše sme počuli o udalosti, ktorá hovorí o púti Panny Márie a sv. Jozefa do Jeruzalemského chrámu, na ktorú chodievali každoročne a teraz prvý krát zobrali so sebou aj mladého Ježiša, pretože dovŕšil dvanásť rokov a mohol sa tejto púte zúčastniť. Panna Mária i Jozef vedeli, že Ježiš je Božím Synom, prežívali každý deň vo vedomí Božej prítomnosti v Ježišovej osobe a mohlo by sa zdať, že púť do Jeruzalema nebola pre nich potrebná. A už vôbec by nemala byť potrebná pre Ježiša – veď On stále prežíval svoje spoločenstvo s nebeským Otcom. A predsa sa ukázalo, že táto púť mala pre všetkých zúčastnených veľký význam: Mladý Ježiš bol Synom Božím, ale bol i skutočným človekom. Poznával aj ľudským rozumom. Jeho záujem o nebeského Otca sa prejavil aj v tom, že využil príležitosť, keď počas púte mohol diskutovať s učiteľmi Svätého písma a tak sa vhĺbil do tohto poznávania Boha, že po skončení púte nešiel domov lež pokračoval v rozhovoroch. To, čo žili doma: úprimná viera, každodenná snaha o plnenie Božej vôle, denný rozhovor s Bohom v modlitbe – to  tuná – v duchovnom centre, v Jeruzalemskom chráme – Ježiš naplno prejavil . Keď ho matka jemne napomenula, prečo im spôsobil také starosti, odpovedal so začudovaním, že predsa mohli vedieť, že je tam, kde ide o Jeho nebeského Otca.
Aj my, na našich  púťach, máme možnosť včleniť sa do živého spoločenstva Cirkvi. Iste, aj v bežnom živote sme členmi Cirkvi, každá rodina, každá farnosť je súčasťou Cirkvi. Ale tu máme možnosť prežiť to konkrétnejšie a hlbšie: sú tu naši bratia a sestry zo širokého okolia, z celého Slovenska ba i zo zahraničia; je tu mnoho kňazov i biskupov, cez biskupov sme spojení so samým Svätým Otcom. V tomto spoločenstve sa i s nami stretáva trojjediný Boh: vo svojom slove, ktoré nám cez Cirkev vysvetľuje a objasňuje, vo sviatostiach – zvlášť je tu vhodná príležitosť na prijatie sviatosti pokánia, v ktorej nám Kristus nielen odpúšťa naše hriechy, ale cez kňaza môžeme prijať aj celkom konkrétne usmernenie, ako by mal vyzerať náš život, riešenie našich problémov podľa Božej vôle. A tu sa s nami stretáva Kristus ako Chlieb života v Eucharistii, dáva sa nám ako pokrm na našu cestu životom k večnej vlasti.
Ak prežívame púť z tohto hľadiska viery, tak sa môže náš vzťah k Bohu prehĺbiť a upevniť. Čo dala tá púť Panne Márii a Jozefovi? Na prvý pohľad iba starosť a bolesť z hľadania a potom radosť z nájdenia Dvanásťročného. V skutočnosti však oveľa viac. Na základe každodenného života s Ježišom počas dvanástich rokov si iste mysleli, že ho už dobre  poznajú, počítali s Jeho poslušnosťou a zodpovednosťou. A zrazu toto. Nevedeli to pochopiť. A ten pocit zodpovednosti pred Bohom: zveril im svojho vlastného Syna a oni ho stratili, nevedia čo je s Ním, kde sa podel... Nie je toto situácia aj mnohých nás? Sme zvyknutí na vzťah k Bohu, na život podľa Božích prikázaní, na kontakt s Cirkvou už od detstva. Zdá sa nám, že nám je jasné, čo môžeme od Pána Boha i od Cirkvi čakať a čo nie. Nestáva sa však aj nám, že nás tento dobrý a známy Boh sklame? Niečo sa stane, čo si nevieme dať dohromady s vierou v Neho s tým, ako ho poznáme. Choroba, nešťastie, smrť blízkeho človeka, strata zamestnania, naše vlastné zlyhanie, náhla zmena našich životných okolností – a my si to zrazu nevieme dať dohromady so svojou vierou, cítime sa sklamaní Bohom a neraz používame oveľa tvrdšie výčitky, než Panna Mária, keď našla Ježiša... Ale práve tu, na púti, keď sme ho opäť stretli, sa nám neospravedlňuje, ale s pokojom a s láskou nám pripomína, že záležitosti nebeského Otca sú oveľa väčšie než naše predstavy, že On je Boh a nie On sa má prispôsobovať nám, lež my máme nasledovať Jeho v pokornom prijímaní a plnení vôle nebeského Otca, i keď je neraz iná, než naše predstavy – a to v presvedčení, že čo chce Boh je oveľa lepšie než to, čo by sme chceli my.
Kancelár anglického kráľa Henricha VIII. , Tomáš Morus bol vo väzení. Dostal sa tam pre svoju vernosť Cirkvi a svedomiu. Ničím sa neprevinil. A predsa sa nad ním sťahovali hrozivé mračná kráľovho hnevu. V tomto položení píše list z väzenia svojej dcére Margarite: „Buď, dcéra moja, spokojná v duchu a nebuď o mňa príliš ustarostená, nech by sa so mnou udialo na tomto svete čokoľvek. Nestane sa nič, čo Boh nechce. Čo však On chce, je to najlepšie, hoci by sa nám to zdalo zlé“.
Ježiš sám nám ukazuje takúto absolútnu dôveru v lásku nebeského Otca, i keď  nám môžu byť jej požiadavky momentálne ťažké: On sa dokonca potil krvou na Olivovej hore, ale modlil sa: Otče, nie ako ja chcem, lež ako ty. Jeho zmŕtvychvstanie a účasť na Božom živote i na vláde nad celým svetom však ukazujú, že táto náročná cesta bola cestou ku sláve, k radosti, bola cestou k našej záchrane.
Milí bratia a sestry, ak sa chceme ubrániť sekularizmu, ak chceme odovzdať našej mladej generácii živú vieru, živý vzťah k Bohu, ochotu hľadať a plniť Jeho vôľu, tak je potrebné, aby  sme sa aj my otvárali pre vzťah živého Boha ku nám, aby sme poznávali a plnili Jeho vôľu. Je potrebné, aby sme sa v spoločenstve s Cirkvou učili pravde, že Boh a Jeho riadenie presahuje naše predstavy a preto je potrebné dať sa ním viesť, tým, že každodenne poznávame a plníme Jeho vôľu, že denne berieme svoj kríž a snažíme sa nasledovať Krista. Počas II. svetovej vojny boli ťažké boje o Monte Cassino. Padlo tam mnoho vojakov. V batohu jedného sa našla napísaná táto modlitba: „ Bože, vypočuj ma! Vraveli mi, že neexistuješ a ja som im ako hlupák veril. Ale včera večer som v jame po granáte uvidel tvoje nebo. Zrazu som si uvedomil, že mi luhali. Keby som sa snažil poriadne pozerať na veci, ktoré si stvoril, hneď by som pochopil, že tamtí popierali aj to, že mačka je mačka. Je zvláštne, že som sa musel dostať až do tohto pekla, aby som mal čas vidieť tvoju tvár! Strašne ťa mám rád...to som chcel, aby si vedel. O chvíľu tu bude hrozná bitka. Ktovie? Možno k tebe dnes večer prídem. Nebývali sme dobrými priateľmi a ja sa pýtam, môj Bože, či ma budeš čakať pri dverách. Pozri, takto tu plačem! Keby som ťa len bol poznal skôr...Je to zvláštne: keď som sa s tebou stretol, už sa nebojím zomrieť. Dovidenia!

Prosme na príhovor Panny Márie, aby sme sa upevnili aj účasťou na tejto púti v živom vzťahu k Bohu a aby sme sa nebáli nielen zomrieť, ale hlavne aby sme sa nebáli odvážne žiť: žiť podľa Božej vôle a tak aby P. Boh mohol rozvíjať náš život a cez nás i životy druhých pre naše skutočné pozemské i večné dobro.