Homília ordinára na Pamiatku Pánovej večere 2006

Zelený štvrtok – 13. IV. 2006 – Katedrála

„Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili ako som ja urobil vám“

Drahí bratia a sestry!

V rámci  poslednej večere Ježiš daroval svojim apoštolom – a prostredníctvom nich a ich nástupcov nám všetkým – seba samého. V Eucharistii sprítomnil svoje sebadarovanie na kríži, ktoré uskutočnil na druhý deň. Sám povedal, že nik nemá väčšiu lásku než ten, kto položí život za svojich priateľov. Prijať Jeho v Eucharistii znamená prijať Boha, ktorý sa darúva na smrť pre našu záchranu. Znamená to zjednotiť sa s týmto postojom Jeho obetavej lásky. A Ježiš to od nás aj výslovne žiada, keď hovorí: „Nik nemá väčšiu lásku než ten, kto položí život za svojich priateľov.“. A apoštol Ján tieto slová veľmi dobre porozumel, keď vo svojom liste píše: „On položil za nás svoj  život, preto aj my sme povinní klásť život za bratov“. Keď to domyslíme, tak prijatie Eucharistie má na nás doslova strašné nároky. Sme povinní obetovať život za bratov...Lenže, našťastie sa takéto situácie nevyskytujú až tak často – kedy by sme mohli alebo mali obetovať za niekoho život; obyčajne sa to stáva vtedy, keď treba niekomu zachraňovať život, či už darovaním krvi alebo nejakého orgánu pri transplantácii či pri nejakom inom ohrození života. Keďže snáď väčšina z nás sa nedostáva do takýchto situácií hádam ani raz v živote, tak sa uspokojíme len so zbožným prijatím Eucharistie a takmer zabúdame, že toto prijatie Kristovej obetavej lásky má na nás nejaké praktické nároky.
Aby nám Ježiš túto požiadavku obetavej lásky akoby rozmenil na drobné, urobil v rámci slávenia poslednej večere ešte ďalší významný skutok: umyl apoštolom nohy. V tej dobe to bola služba, ktorú robili sluhovia alebo otroci. Bola to teda práca ponižujúca, nedôstojná slobodného človeka. V tejto súvislosti chápeme aj zhrozenie sa apoštola Petra, ktorý pred tým slávnostne vyhlásil, že Ježiš je prisľúbeným Mesiášom a Synom živého Boha. A teraz tento Boží Syn mu chce prejaviť takúto službu. Neprichádza do úvahy! Ježiš nerobí Petrovi násilie, iba mu vysvetľuje, že to je podmienka spoločenstva s Ním v budúcnosti. Petrovi je jasné, že bez Ježiša nemôže jestvovať a preto ochotne prijíma túto službu. Ježiš potvrdzuje, že je Pánom, to znamená Bohom, a Učiteľom – a ako taký urobil túto službu apoštolom. Teda nikoho by nemala ponižovať služba lásky, ale naopak: jej uskutočňovanie nás robí podobnými samému Kristovi.
Teda dávanie života za druhých nespočíva iba vo veľkých a hrdinských skutkoch, lež aj v rozličných každodenných službách, ktorými dávame druhým najavo, že sú pre nás dôležití, že majú svoju hodnotu a dôstojnosť. Vieme, že postoj k službe má kľúčový význam v dejinách. Keď jeden z anjelov vyhlásil: „Non serviam – Nebudem slúžiť“, stal sa z neho diabol, šíriteľ zla a nešťastia pre seba i pre druhých. Kristus prichádza a stáva sa sluhom nás všetkých, kladie v tejto službe nielen svoj život, ale prejavuje lásku a úctu ľuďom aj konaním otrockej služby, aby im dal najavo, ako mu na nich záleží...
Keď si všimneme náš súčasný život, ľahko zistíme, že aj dnes ide deliaca čiara práve cez  náš  postoj k službe Bohu a blížnemu. Ľudia v dnešnej dobe nadobúdajú stále viac vedomie svojej dôstojnosti, svojej hodnoty. A to je dobré. Lenže, nevyvodzujú z toho mnohí práve takýto dôsledok: Nebudem slúžiť! Rodičia odmietajú slúžiť novému ľudskému životu – dôsledkom sú vraždy miliónov nenarodených detí, prázdno v našich rodinách i v spoločnosti, prestárnutie a veľkodušná ponuka eutanázie starým a chorým...Muž a žena odmietajú slúžiť v trvalej a záväznej láske jeden druhému a keď ich vzťah začne jeden alebo druhý pociťovať ako ťarchu, tak ho opúšťajú, alebo sa vopred vzdávajú záväznosti a sú spolu len dovtedy, kým jeden z druhého niečo majú...Takéto postoje presahujú len čisto súkromné záležitosti. Prejavujú sa stratou spoľahlivosti a vzájomnej dôvery, rastom sebectva a konzumného prístupu nielen k materiálnym veciam, ale aj k človeku. Ako môžu mať dnes čas na výchovu detí rodičia, ktorí sú obaja takí strašne dôležití? Nechajú ich na cudzích ľudí alebo na televíziu  či počítače...A čo povedať o starých ľuďoch? V akej zúfalej samote a opustenosti sa mnohí nachádzajú – a to často i takí, čo majú deti a to dobre situované. Možno im zabezpečia bývanie a stravu, možno penzión alebo pobyt na oddelení pre dlhodobo chorých – ale osobne pre nich nemajú čas...A mohli by sme zrejme uvádzať mnoho ďalších príkladov, ako tento postoj k službe vyzerá v praxi a aké má dôsledky. A už aj v celej Európe začína byť stále jasnejšie, že budúcnosť tohto kontinentu patrí tým, čo sem prichádzajú slúžiť. Sú len dve možnosti: vlastné deti – alebo pracovné sily z Ázie a Afriky. Zatiaľ sa ukazuje to druhé riešenie. S úpadkom služby upadá aj viera. V jednom neveľkom nemeckom meste sa stal kostol už zbytočne veľkým. Polovicu z neho prebudovávajú na kancelárie, presťahuje sa tam aj fara – a farskú budovu kupujú mohamedáni. Súčasne tam vyrástli tri nové mešity...
Ak žijeme z Eucharistie, potom musíme tento postoj odporu voči službe prekonávať. To nie je niečo nedôstojné, ale práve naopak – tým sa stávame podobnými Kristovi a zachraňujeme našich bratov a sestry. K Veľkej noci mi napísal priateľ z Krakova. Je to kňaz, bol rektorom vysokej školy. Má však starú a chorú matku, chorú sestru. A tak – napriek tomu, že sám má už vyše 70 rokov, často cestuje k matke, aby pomáhal. Mohli by sme uvádzať veľa príkladov, kde vzťah k Eucharistii posilňuje ochotu obetavo slúžiť blížnemu. Tak to robila Matka Tereza, ktorej sestry živia svoju službu z dennej účasti na sv. omši ale aj z dennej hodinovej adorácie pred svätostánkom. Ďakujme aj my dnes za dar Kristovej lásky a prosme ho, aby sme si uvedomovali, ako nás On zahŕňa svojou láskou a aby sme sa od Neho učili obetavej službe voči našim blížnym, a aby sme od Neho čerpali  k tomu aj silu.