Homília ordinára na kvetnú nedeľu 24. III. 2013 - stretnutie mládeže

Posolstvo, ktoré ku dnešnému dňu vydal ešte pápež Benedikt XVI. má ako programové heslo Ježišove slová, ktoré povedal svojim apoštolom pred nanebovstúpením: „Choďte a učte všetky národy“. Zvlášť vy, mladí, máte do činenia s učením sa, so školou, a až na výnimky to obyčajne nie je nič obľúbené. A zrejme len máloktorí z vás chcete byť učiteľmi.

Je však dôležité, aby sme sa vyhli nedorozumeniu. Evanjelium bolo pôvodne napísané po grécky. Nie vždy sa podarilo však výstižne preložiť jeho text do národných jazykov. Ježišov príkaz „učte“ v gréčtine znie „matetcheúzete“ a to doslova znamená „robte mi učeníkov“. A to je už niečo iné ako len „učte“.

To znamená, že Ježiš Kristus zostáva jediným učiteľom pre každého človeka a pre celé ľudstvo, učiteľom Božej pravdy, učiteľom správneho života. Našou úlohou je pomáhať ľuďom, aby nachádzali k Nemu cestu, aby ho s vierou počúvali a učili sa od Neho správnemu životu. To predpokladá, aby sme boli blízkymi Ježišovi Kristovi, aby sme ho poznali, aby sme sami boli Jeho učeníkmi a súčasne aby sme boli blízki aj ľuďom, aby mohli mať ľudia voči nám dôveru a aby sme v nich vzbudzovali záujem poznať toho, od ktorého my čerpáme životnú múdrosť, ktorý nám pomáha správne zvládať život.

Avšak, z toho, čo sme počuli v pašijách, v histórii Ježišovho umučenia, sa zdá, že Ježiš nie je  nejakým lákavým učiteľom pre dnešného človeka a zvlášť pre mladého. Veď kto by chcel trpieť, kto by chcel, aby ho zatkli a vypočúvali, kto by chcel stáť pred súdom a vypočuť si rozsudok smrti, kto by chcel zomrieť v bolestiach na kríži... Potiaľ vyzerá Ježišov príbeh skôr ako odstrašujúci príklad. Pokiaľ by toto bolo všetko, čomu nás Ježiš vie naučiť, platilo by o Jeho nasledovníkoch to, čo napísal už apoštol Pavol: „ sme najúbohejší zo všetkých ľudí“. Vieme však, že Ježišov príbeh takto nekončí. Pravdivosť Jeho postojov a slov potvrdil Bo tým, že ho na tretí deň vzkriesil z mŕtvych a dal mu aj ako človeku účasť na svojej moci a vláde nad celým vesmírom.

Mohli by sme položiť otázku, načo bola tá okľuka cez utrpenie a kríž, či nebolo možné, aby Boh svojho vteleného Syna priviedol k plnému životu priamo a aby aj nám ukázal takúto cestu? Veď kto rád trpí, každý sa snaží vyhnúť bolesti a nepríjemnostiam.

To všetko bolo potrebné preto, aby nás Ježiš naučil brať vážne vzťah k Bohu. Ako ľudia sme slobodnými bytosťami a svoju slobodu prejavujeme našimi rozhodnutiami v rozličných situáciách. Všeobecne sa chápe sloboda ako svojvoľnosť: robím si, čo chcem. Vieme, že celkom takto to nefunguje ani v ľudskej spoločnosti. Naším rozhodovaním ukazujeme náš vzťah k niekomu alebo k niečomu, prejavujeme, čo je pre nás dôležité, na čom nám záleží. obyčajne tým najdôležitejším pre čo sa rozhodujeme, sme my sami. Nový Svätý Otec František, ešte ako kardinál v jednom interviu povedal, že najväčším nebezpečenstvom je tzv. sekulárna špiritualita, spočívajúca v tom, že človek považuje za stredobod, za najdôležitejšiu hodnotu  seba samého. A to je základný omyl. Ak aspoň trochu dôsledne uvažujeme, musí nám byť jasné, že ani svet ani my sami nie sme sami od seba. sme časovými, náhodnými bytosťami. Naším pôvodcom a udržiavateľom je neviditeľná, mocná, múdra a milujúca Bytosť, ktorú voláme Boh. Boh je stredobodom, od ktorého všetko závisí a s ktorým keď zlaďujeme svoje postoje a rozhodnutia, tak On vedie a rozvíja náš život podľa svojho plánu pre naše skutočné a trvalé dobro.

Z tohto vyplývalo celé Ježišovo utrpenie, Jeho konflikt s náboženskými a politickými predstaviteľmi – lebo uprostred ľudí, ktorí mali za centrum seba samých a ak boli veriaci, tak chceli aj Boha podriadiť svojim predstavám a záujmom, Ježiš – ktorý ako Boží večný Syn aj pravdivo Boha poznal – sa rozhodoval, hovoril a konal v zhode s Bohom, s Jeho vôľou, čím zviditeľňoval Boha, robil dobro druhým a umožňoval Bou, aby na Ňom prejavil svoju životodarnú lásku. Zdalo sa, že takáto vernosť Bohu, takáto absolútna priorita Božej vôle vedie k utrpeniu a k záhube. Tým však, že Ježiš aj napriek ťažkostiam, bolesti a smrti, ktoré z toho vyplývali, bol dôsledne verný nebeskému Otcovi, dokázal nezištnosť svojej vernosti a lásky voči Bohu. Boh Otec chcel, aby nám Ježiš dal príklad takejto absolútnej vernosti a dôvery v Neho, takéhoto zrieknutia sa seba samého a slobodného rozhodnutia sa pre nezištné plnenie Božej vôle. Keď táto vernosť dosiahla svoj najhlbší bod smrťou a hrobom – potom sa prejavuje Božia zachraňujúca a životodarná moc – Ježišovým vzkriesením, novým a večným životom v plnom spoločenstve s Bohom.

Tomuto sa máme učiť od Ježiša, v tomto ho máme nasledovať a v tomto zmysle máme pomáhať ľuďom, aby sa stávali Jeho učeníkmi.  Ako mladí ľudia už zrejme dobre vidíte, že aj v dnešnom svete bezbrehý a bezohľadný egoizmus nevedie k opravdivému a šťastnému životu, lež život komplikuje, sťažuje a napokon ničí – najprv druhým a potom aj sebe.

Kristus nám nie je nejakým ďalekým učiteľom z hĺbky histórie, lež ako vzkriesený, živý Boh je nám blízky, prítomný, aby nás sprevádzal v našom živote, dával nám silu k vernosti Bohu ale i tým i k láske voči ľuďom. Najväčším prejavom našej lásky k blížnym bude práve to, že ich – svojím príkladom a vplyvom privedieme ku vzťahu s Ježišom a budeme im pomáhať, aby sa stali a stávali Jeho učeníkmi.