Homília ordinára na IV. veľkonočnú nedeľu
IV. Veľkonočná, B – nedeľa Dobrého pastiera, 7. V. 2006, Katedrála
„Krásny“ Pastier
Drahí bratia a sestry!
Pápežská rada pre kultúru v Ríme mala v marci svoje pracovné zasadanie, ktorého témou bolo: „Cesta krásy – cesta evanjelizácie a dialógu“. Jeden z prednášateľov, arcibiskup Bruno Forte, poukázal vo svojom príspevku aj na to, že v pôvodine evanjelia, teda v gréčtine znie názov „Dobrý pastier“ trochu inak: ho poimén ho kalós, čo doslova znamená: pekný, krásny pastier. Čiže, Kristus sa predstavuje, hovorí o sebe ako o peknom Pastierovi. Z textu evanjelia vidíme, že Ježiš nemyslí na vonkajšiu krásu – aký je urastený, akú má peknú tvár alebo krásne oblečenie – ale na krásu svojho počínania. Čo je vlastne skutočná, opravdivá krása? Ona je dôsledkom uskutočňovania pravdy a lásky. Je to krása dobra. A práve o tom hovorí Ježiš v ďalšom texte evanjelia o Dobrom pastierovi: Dobrý pastier dá aj život za svoje ovce, neopúšťa ich, keď sú ohrozené, neuteká pred vlkom, lež ich bráni aj za cenu obety svojho života. Medzi týmto dobrým Pastierom a jeho ovcami je vzájomné poznanie: Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa. To však nie je hocijaké poznanie. Ježiš skonkrétňuje: Ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Otcovo poznanie Syna je také, že Otec sa mu plne darúva, dáva mu život, miluje ho. Takto pozná aj Ježiš svoje ovce, je to poznanie v starostlivej , životodarnej láske. A my sme povolaní takto poznať Krista, ako toho, ktorý nás nezištne miluje, prostredníctvom ktorého máme každé dobro.
My, žiaľ, tohto nášho dobrého Pastiera ešte dosť nepoznáme a preto ani dosť neobdivujeme a tým ani dosť nemilujeme. Ale Ježiš sa tým nenechá mýliť. Hovorí: Otec ma preto miluje, že dávam svoj život a zasa si ho vezmem. Čiže, Ježiš sa veľkodušne obetuje za záchranu nás, ľudí, a tým plní zámer nebeského Otca. Táto krása Kristovej obetavej lásky, dobrovoľné plnenie záujmu nebeského Otca o našu záchranu – to vzbudzuje obdiv a lásku nebeského Otca, ktorého zaľúbenie spočíva na Ježišovi a pre Neho samého je najväčšou útechou a istotou i oporou.
V rámci predvolebnej kampane sa objavujú v stále väčšej hustote plagáty s tvárami politikov, ktorí sa uchádzajú o to, aby sme si ich zvolili za svojich „pastierov“, čiže za tých, ktorí nám pomôžu k lepšiemu životu, budú nás viesť k väčšiemu šťastiu – aspoň tak to sľubujú. Snažia sa, aby na fotografiách boli čo najkrajší – a koľko do toho investujú, aby ich sympatickú tvár, príjemný zovňajšok, mohlo vidieť čo najviac ľudí, aby týmto na ľudí zapôsobili....
Kristovým obrazom sa stal kríž. Na ňom je Ježiš ako zohavený, zmučený, mŕtvy, s prebodnutým srdcom. Už Izaiáš o Ňom predpovedal, že nemá podoby ani krásy aby sme naň hľadeli, je ako človek, pred ktorým si ľudia zakrývajú tvár...Teda, nie vonkajšia príťažlivosť a sympatia. Lež krása lásky Boha, ktorý šiel až tak ďaleko vo svojej zachraňujúcej láske voči nám . Iste, po zmŕtvychvstaní je Ježiš aj ako človek preniknutý božským jasom a iste je nepredstaviteľne krásny. Stretnutia s Ním boli pre apoštolov prameňom sily k neúnavnej službe a k obete života, pre Šavla takéto stretnutie znamenalo obrátenie, Štefan pri kameňovaní videl „otvorené nebo a Syna človeka po Božej pravici“ – a tento pohľad na osláveného Krista mu dal silu položiť svoj mladý život a odpustiť svojim mučiteľom. Avšak, pravdivý obraz zmŕtvychvstalého a osláveného Krista nemáme k dispozícii. Máme iba svedectvá apoštolov o skutočnosti Kristovho zmŕtvychvstania, o tom, že „ iba v Jeho mene je spása“. Máme k dispozícii krásu Jeho pozemského života, krásu Jeho pravdy a Jeho skutkov, krásu Jeho lásky, ktorá vyvrcholila na kríži. To všetko by nám malo stačiť k tomu, aby sme šli za týmto dobrým, krásnym Pastierom. Aby sme pod Jeho vedením aj my prenášali pravdu a lásku do skutkov a stávali sa tak krásnymi pred Bohom i pred ľuďmi – nie tou vonkajšou, často umelou krásou, ale krásou, ktorá je vyžarovaním lásky z nášho srdca a z našich skutkov.
Apoštol Ján v dnešnom druhom čítaní hovorí zvláštne slová: „Vieme, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“. Osláveného Krista budeme vidieť takého aký naozaj je, v celej jeho nádhere a v božskom jase, keď sa nám On dá vidieť, keď sa nám zjaví – a to bude na konci nášho pozemského života a na konci sveta. Skutočnosť, že ho budeme pravdivo vidieť znamená, že sme sa mu stali podobnými, že nás urobil podobnými sebe samému. To však má jeden predpoklad, o ktorom hovorí svätý Pavol: „Ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“(Rim
Podobnosť v smrti znamená uskutočňovanie Kristovej veľkodušnej a obetavej lásky i za cenu odumierania sebe samým, nášmu egoizmu, nášmu hriechu. Teda, v tomto živote máme obdivovať a nasledovať krásu Kristovho pozemského života, s tým, že účasť na Jeho nebeskej kráse dostaneme potom do daru. Spolupracujme preto s Kristom – dobrým, krásnym Pastierom – a stávajme sa aj my pastiermi našich blížnych, najmä tých, ktorých nám Pán Boh zveril – v rodine, na pracovisku, v spoločnosti. Nevnucujme sa druhým svojou vonkajšou, často umelo pestovanou krásou, ale uskutočňujme múdru a obetavú lásku voči ním, ktorá by bola krásna najmä v Božích očiach. Dôsledkom bude, že Boh sám nám dá vidieť krásu svojej lásky, ktorej súčasťou bude aj spoločenstvo so šťastnými ľuďmi, z ktorých niektorým sme k tomuto šťastiu mohli aj my pomôcť...