Homília ordinára na festivale Musica Sacra

Drahí bratia a sestry, milí účastníci festivalu „Musica sacra“, vážení poslucháči rádia Lumen! Všetci túžime po radosti, po šťastí. Problém je iba v tom, kde to šťastie vidíme, v čom chceme nájsť radosť.
V prvom čítaní dnešnej svätodušnej vigílie sme počuli o ľuďoch v predhistorickej dobe, ktorí hľadali úspech a radosť v uskutočnení spoločného diela, postavením vysokej veže, pomocou ktorej by sa – podľa ich predstáv – dostali až k Bohu a súčasne by bola akýmsi majákom, ktorý by bol zďaleka viditeľný a zabezpečoval by ich spoločnú jednotu na celej zemi. Z nášho hľadiska to boli iste naivné predstavy, odsúdené na neúspech. Ale princíp tejto ich snahy zostáva v ľuďoch stále, až po naše časy: svojou technikou dosiahnuť trvalo šťastný život, vlastným úsilím si zabezpečiť jednotu. Na vytvorenie akých veľkých diel sa ľudia počas dejín spájali a spájajú sa doteraz – a koľké takéto diela zostali torzom, ich stavitelia sa s neporozumením rozišli, alebo vo vzájomných vojnových konfliktoch zničili to, čo predtým stavali.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Pán Boh je na tieto snahy ľudí žiarlivý a nechcel by im dopriať úspech v ich veľkých podujatiach. Dôvod Božieho zásahu, ktorým znemožňuje znova a znova dobudovanie našich „babylonských veží“ je však iný: je práve v tej naivnosti staviteľov babylonskej veže, nad ktorou sa dnes usmievame, ale v podstate aj najmodernejšie pokusy o zabezpečenie si prameňa šťastia a jednoty, pokoja a radosti vlastnými silami, bez vzťahu k Bohu, je aj v dnešnej dobe rovnako naivný. Iste, môžeme a máme sa starať o to, čo nazývame „spoločným dobrom“, o pozemské dobro občanov. To si vyžaduje aj spoločnú prácu, budovanie, vedu a techniku. Vyžaduje si to i politiku, ktorá sa snaží o zabezpečenie mierového spolunažívania v blízkom či ďalekom svete. No, ako ďaleko sú výsledky týchto snáh od zabezpečenia plného a trvalého šťastia človeka, to všetci dobre vieme.
Musíme preto priznať týmto snahám iba čiastkový význam pre dočasné, pozemské zabezpečenie čo najlepších podmienok pre život človeka a ľudskej spoločnosti – ale nesmieme ich preceňovať, akoby sme dokázali nimi vyriešiť všetko natrvalo, bez ohľadu na Boha.
Veľmi realisticky nám to povedal svätý  Pavol v dnešnom druhom čítaní: „Stvorenie vzdychá a zvíja sa v bolestiach až doteraz...“ Ak myslíme na súčasnú zdevastovanú prírodu, ohrozenie životného prostredia, množstvo chorých a trpiacich ľudí, musíme priznať týmto slovám hlbokú pravdivosť. Avšak, Apoštol poukazuje na to, že tieto nedostatky a trápenia nie sú akýmsi prejavom zúfalstva, beznádeje. Práve naopak, sú akoby pôrodnými bolesťami, oznamujú zrodenie sa niečoho nového. „Očakávame vykúpenie svojho tela, adoptívne synovstvo. Stvorenie očakáva ľudí, ktorí budú Božími synmi a dcérami...“.
Aby sme sa stali prijatými Božími synmi a dcérami, aby naše telo, vystavené chorobám,  utrpeniu a smrti mohlo byť vykúpené, natrvalo zbavené každej bolesti, aby cez obnoveného človeka sa mohla obnoviť aj celá príroda, aby sa ľudstvo natrvalo stalo jednou rodinou – to presahuje naše ľudské možnosti.
Ježiš Kristus sa tomuto nášmu smädu po trvalom šťastí, radosti nevysmieva, ale naopak: prináša nám Boha, ktorý je prameňom života, celkom blízko, takže nemusíme stavať veže ani vypúšťať kozmické rakety, aby sme sa ku Nemu priblížili. On sám sa stáva prameňom Božieho Ducha a vyzýva nás – ako sme počuli v evanjeliu, aby sme prichádzali k Nemu a zadarmo čerpali vodu života, ktorá symbolizuje samého Ducha Svätého, Boží život.
Prichádzať ku Kristovi, to si vyžaduje čas, ktorý venujeme počúvaniu Jeho slova, rozhovoru s Ním v modlitbe, stretnutiu s Ním pri svätej omši v spoločenstve ostatných kresťanov. Čerpať od Krista Ducha Svätého ako „vodu života“, to si vyžaduje s vierou prijímať sviatosti, chrániť sa hriechu, dbať o život podľa Božej vôle vždy a všade.
Počas nedávnej návštevy v Brazílskej Aparecide Svätý Otec položil otázku, či sa nezdá, akoby sme takýmto náboženským životom utekali od reality. A odpovedá takto: Čo je skutočná realita? Tento náš svet, naša práca, naša politika? Nie je skutočnou realitou v prvom rade Boh? Veď On je stvoriteľom a udržiavateľom všetkého ostatného. Vytvárať predpoklady pre rozvíjanie vzťahu k Bohu, pre prijímanie Jeho Ducha, pre spoluprácu s Duchom Svätým -    to nie je únik od reality, lež je to dávanie vecí na správnu mieru: otvárať sa na prvom mieste pre vzťah Boha ku nám a rozvíjať náš vzťah k Nemu – a v zhode s Bohom, s Jeho vôľou správne uplatňovať aj svoj vzťah k svetu, k ľuďom.
Ak sa o túto správnu rovnováhu snažíme, tak nebudeme sklamaní z toho, že nám pozemský život neuspokojuje naše túžby po trvalom šťastí a dokonalej jednote s ľuďmi. Budeme však vedieť, že Boh nám cez svojho Syna už dal  záruku nášho vykúpenia a vykúpenia celého ľudstva i celého sveta a že táto obnova je tu už prítomná v osobe Ducha Svätého, ktorý pôsobí v nás i cez nás –ak ho prijímame pomocou svojej viery v Ježiša Krista.
Nie je už táto nádej, táto istota, dôvodom k radosti a k vďačnosti za túto Božiu zachraňujúcu lásku? A nie je správne vyjadrovať túto radostnú vďačnosť aj naším spevom? Čím lepšie poznáme Božiu zachraňujúcu lásku, čím viac sa otvárame pôsobeniu Ducha Svätého v našom živote – tým viac máme dôvod na radostnú vďačnosť, ktorú vyjadrujeme aj svojím spevom. A tak „Musica sacra – Posvätná hudba“, hudba a spev určené na bohoslužbu, čiže na oslavu Trojjediného Boha, to je niečo veľmi správne a hodné človeka, vykúpeného Kristom. Váš spev je vlastne radostnou a povznášajúcou modlitbou vďaky a chvály Bohu za Jeho lásku.
Ale váš pekný spev by mal plniť ešte jednu úlohu: všeobecne sa pri našich bohoslužbách zapája málo ľudí do spevu. Príčiny sú rôzne. Jednou z nich je aj to, že stále myslíme na svoje babylonské veže a málo si uvedomujeme, že všetko čo sme a čo máme je darom od Boha  a že On nám chce dať ešte oveľa viac. Náboženský spev je najvyššou formou modlitby. A modlitba je dýchaním duše. Kto nemá chuť pri bohoslužbe spievať, ten sa podobá človeku, ktorý pri nehode upadol do bezvedomia a prestal dýchať. Ak ho chce niekto zachrániť, tak sa snaží dať mu umelé dýchanie. Je však dôležité, aby po takejto pomoci pokračoval v dýchaní už sám. Aj  krásny spev chórov môže byť pre nás takýmto „umelým dýchaním“, ktoré nám otvorí zmysel pre chápanie radostného vzťahu k Bohu. Ale nemáme zostať len pri vypočutí si nádherného podania týchto prejavov oslavy Boha. Lež je potrebné, aby sme sa ku ním aj my pridali. Možno nemáme schopnosti na takýto hudobný prejav. Ale podstatné je, aby sme sa chceli srdcom zapojiť do bohoslužby a tam, kde môžeme, aby sme aj spievali, nie nejako mdlo, akoby len z povinnosti, lež hlavne zo srdca, plného vďaky a oslavy všemohúceho Boha, ktorý je nekonečným prameňom života a šťastia a ktorý nám dáva v Duchu Svätom záruku vykúpenia a obnovy celého nášho sveta i nás samých.