Homília ordinára na 7. veľkonočnú nedeľu 2007
Drahí bratia a sestry! Okolo roku 1989 bola na Slovensku v jednom rekreačnom zariadení skupina černošských detí z Namíbie, kde bola vtedy vojna a deti boli sirotami. Niektoré zdravotné sestry si brávali deti na sobotu a nedeľu domov, starali sa o ne, chodievali s nimi aj do kostola a vytvoril sa medzi nimi hlboký vzájomný vzťah. Po roku 1990 , v zmysle medzinárodného práva sa mali deti vrátiť do svojej vlasti. Pre niektoré sa však už vlasťou stalo Slovensko, rodina opatrovateľky, do ktorej chodievali a kde našli láskavé prijatie. Aj deti chceli zostať – aj ošetrovateľky si ich chceli adoptovať. Zákony to však neumožňovali. Niektoré ošetrovateľky vyvinuli obrovské úsilie, aby dosiahli možnosť adopcie siroty z Afriky, ktorá tým nadobudla novú rodinu, novú vlasť, nové možnosti života...
Tento príbeh nám môže trochu pomôcť lepšie porozumieť o čo išlo Ježišovi Kristovi v jeho modlitbe k nebeskému Otcovi, ktorú predniesol v predvečer svojej smrti a ktorej časť sme počuli v dnešnom evanjeliu. Počas svojho pozemského života si vyvolil skupinu ľudí, ktorí ho s vierou nasledovali. Vie, že cez ich pôsobenie sa otvoria pre vzťah viery a lásky k Nemu mnohí ďalší ľudia. – Na druhej strane však On, ktorý je pre nich istotou, nádejou, prameňom života, odchádza cez kríž a zmŕtvychvstanie do plného spoločenstva s Bohom Otcom. Skôr však, než prestane Jeho viditeľná prítomnosť, prosí svojho Otca za tých, čo uveria v Jeho meno: prosí pre nás dar jednoty vo viere a v láske. Táto jednota Jeho nasledovníkov bude podmienkou pre nadobudnutie vzťahu viery v neho mnohých ďalších ľudí, ba celých generácií.
Vzájomná jednota kresťanov sa teda nezakladá na nejakom vzájomnom dohovore ani na silnej štruktúre, ktorá by držala všetkých spolu. Táto jednota je Božím darom. Túto hlbokú jednotu napriek rôznosti v nás spôsobuje Duch Svätý. On je jednotou Otca a Syna v najsvätejšej Trojici. Avšak, predpokladom pre prijatie tohto daru jednoty je naša viera v Ježiša ako Božieho Syna, viera, prejavujúca sa v snahe žiť podľa Jeho evanjelia a veriť Jeho prísľubom.
Keď sa však pozeráme na minulosť i prítomnosť kresťanov a vidíme mnohé rozdelenia, prejavy nejednoty a nelásky, môžeme sa pýtať, ako je to možné, či Ježišova modlitba nebola vypočutá...Dar jednoty, dar Ducha Svätého však Ježiš vyprosuje pre tých, čo uverili v Neho. Ak sme však prestali v Neho veriť, ak sme sa prestali správať podľa evanjelia, ak sme prestali zjednocovať naše rozhodnutia s Kristovou vôľou – môžeme sa čudovať, že v nás nemôže pôsobiť Duch jednoty?
Cestou z vojenskej púte v Lurdoch sme sa zastavili v kláštore cistercitov v Heiligenkreuzi v Rakúsku. Jeden mních mních nám ukázal aj kostol a kláštor. O štvrť na šesť ráno sa stretávajú na spoločnej modlitbe, po ktorej nasleduje svätá omša. V kláštore žije vyše tridsať mníchov. Náš sprievodca k tomu podotkol: To, že celé desaťročia dokážeme žiť spolu, hoci sme takí rôzni, je dôkazom sily modlitby. Modlitba ich zjednocuje s Kristom a majú potom dar Ducha, aby vytvárali úprimnú jednotu.
Žujeme v dobe, keď sa na jednej strane prejavujú silné snahy o ekumenizmus. Akoby už nebolo moderné povedať: ja som katolík, evanjelik... ale ja som ekumenický kresťan. „Ekumenický“ znamená v gréčtine celosvetový, zjednotený so všetkými kresťanmi na svete. Je to pekné, ale zodpovedá to pravde? Nie je to často upustenie od vernosti kresťanskej viere v duchu evanjelia a snaha vytvárať nejaké povrchne zjednotené kresťanstvo?
Na druhej strane vo svete sú prejavy individualizmu, človek sa izoluje od človeka, každý sa stará o seba. Tento štýl života preniká i do rodín a ničí život. Veď aký môže byť život dieťaťa, obklopeného hračkami, videom a internetom – ale ktoré je ponechané samo na seba. Na ktoré rodičia nemajú čas? Život manželov, ktorí si väčšinou žijú každý svoj vlastný život? A o starých ľuďoch, ponechaných na seba ani nehovoriac...
Ježiš sa modlí za svojich nasledovníkov: „Otče,...aby bola v nich láska, ktorou ma miluješ a ja aby som bol v nich“. Láska, ktorou Boh Otec miluje svojho Syna je živá Božská osoba, je to Duch Svätý. Slová: „Aby som ja bol v nich“ neznamenajú, že by Ježiš bol kdesi v našom vnútri ukrytý, ale aby bol v nás Jeho Duch, aby tento Jeho Duch stvárňoval nášho ducha, naše zmýšľanie i konanie a tak vlastne aby sa v každom z nás mohol prejavovať sám Ježiš.
Na túto Ježišovu prosbu odpovedal nebeský Otec darom Ducha na Turíce. Odpovedá na ňu aj dnes darom sviatosti birmovania.
Z prijatia tejto sviatosti vyplývajú pre nás aj závažné úlohy: Udržiavať si dar Ducha, dar jednoty s Bohom i s bratmi a sestrami vo viere. Duch Svätý je živá skutočnosť – preto treba stále z neho čerpať. Krásnym obrazom sú slová z Apokalypsy: „Kto chce nech príde a zdarma pije , čerpá, vodu života...“.
Dar Ducha treba aj odovzdávať, treba pozývať k jednote – a to privádzaním ľudí k pravde, k nasledovaniu Krista , k viere v Neho. Nie je to však vždy jednoduché. Počuli sme v prvom čítaní o Štefanovi: plný Ducha dosvedčoval, že Ježiš je Mesiáš. Vyslúžil si nenávisť a ukameňovanie. No, jeho obeta priniesla veľké ovocie...