Homília ordinára na 4. adventnú nedeľu C-2006

Drahí bratia a sestry! V tomto roku je štvrtá adventná nedeľa súčasne i Štedrým dňom. Prečo sa  snažíme byť v tento deň štedrí, a zvlášť v dnešný večer? Lebo Boh sám bol a je voči nám  štedrý. Daroval nám to najcennejšie čo má, svojho vlastného, spoluvečného Syna, aby nám cez Neho zjavil svoju lásku. Táto Božia štedrosť nás inšpiruje, aby sme aj my boli veľkodušní, štedrí v obdarovávaní našich blížnych. Snažme sa počas tejto bohoslužby hlbšie pochopiť túto Božiu veľkorysú lásku, stretnime sa v živej viere s Tým, ktorého nám nebeský Otec daroval a čerpajme od Neho ochotu k štedrej láske nielen na Štedrý deň, ale počas celého nášho života... V dnešný deň visí v ovzduší v našich rodinách akési radostné napätie z očakávania. Hádam každý má už pripravený nejaký darček pre svojich blízkych, zvlášť rodičia pre deti. Darčeky sú zabalené a schované. Deti tušia, že darčeky sú už tu, ale ešte ich nevideli, ešte nevedia, čo je v nich... S touto atmosférou radostného vedomia o prítomnom, ale skrytom tajomstve korešpondujú aj texty čítaní sv. Písma dnešnej poslednej nedele. Hovoria o tom Dare, ktorý nám pripravil Boh sám. No, tento dar je ešte zabalený do tajomných slov proroka Micheáša, hoci už naznačuje konkrétne miesto tohto daru: „Ty, Betlehem, najmenší medzi judejskými mestami, z teba vzíde zvrchovaný vládca Izraela. Pôvod jeho je od pradávna, od večnosti...“. Teda z Betlehema, z rodiska najväčšieho Izraelského kráľa Dávida,  vzíde očakávaný Vládca. Ale aký to bude kráľ? Hovorí sa predsa o Ňom, že jeho pôvod je od večnosti. Od večnosti je predsa iba Boh! Aký to bude teda kráľ? A naozaj má tento kráľ účinkovať h hlbokej jednote s Bohom: „ On vystúpi a bude ich pastierom silou Pána, velebou mena Pána, svojho Boha“. Výsledkom Jeho pôsobenia bude trvalé šťastie Jeho ľudu: „Budú žiť v istote...On bude pokoj“. Teda, nielen prinesie a zabezpečí pokoj, lež On bude pokoj! On bude zosobnením pokoja a pôvodcom pokoja. Pre Hebrejov slovo „pokoj“ – „šalom“ znamená oveľa viac, než iba mier. Pokoj je súhrnom všetkých dobier, niečo ako plné šťastie. Prisľúbený Mesiáš je nositeľom tohto plného dobra, ba On sám je tým najväčším dobrom.
Aj v evanjeliu sa stretáme s radosťou z tohto skrytého ale už prítomného daru. K starej príbuznej Alžbete, ktorá prežíva pôsobenie Božej moci vo svojej rodine, pretože napriek starobe, na základe Božieho oznámenia, čakajú dieťa, prichádza jej mladá príbuzná Mária. Na základe svetla Ducha Svätého, čiže vnútorného, Duchom Svätým darovaného poznania, Alžbeta vie, že Mária čaká dieťa a že toto Dieťa je očakávaný Mesiáš, ten, ktorého Boh cez prorokov prisľúbil a ktorému má jej syn – Ján Krstiteľ – pripravovať cestu. Ten, ktorý je najväčším Božím darom pre ľudstvo, ten, ktorého očakávali veky, ten je už tu, ale ešte tajomne skrytý pod srdcom Panny Márie. Na prvú adventnú nedeľu Svätý Otec zdôraznil, že je potrebné, aby sme sa zamerali nie na pripomienku Kristovho prvého príchodu, na Jeho narodenie, ani sa neorientovali len na Jeho druhý príchod na konci sveta, ale najdôležitejšie je, aby sme prežívali skutočnosť Jeho prítomnosti s nami a v nás tu a teraz. Ten Kristus, ktorý sa narodil, ktorý príde na konci čias je tu s nami prítomný. On povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“. Podobne ako Alžbeta vo svetle viery máme aj my identifikovať Kristovu prítomnosť a prežívať vnútornú radosť z nej – v Jeho slove, v spoločenstve Cirkvi, v Eucharistii či ostatných sviatostiach, v našich blížnych, najmä v trpiacich a v tých, čo potrebujú našu pomoc. Ba, mali by sme vytvárať podmienky k tomu, aby Kristus mohol byť – hoci tajomne, ale predsa reálne, prítomný v nás, v našej duši, podobne, ako bol vtedy prítomný pod srdcom Panny Márie.  Keby sme pokračovali v čítaní dnešného evanjelia u sv. Lukáša, tak by sme sa dozvedeli, že na Alžbetinu radosť odpovedala Panna Mária radostným chválospevom, ktorý vytryskol z jej srdca ako mocný gejzír. V ňom vyspievala svoju vďačnosť voči Bohu, že ju povolal, aby sprostredkovala svetu príchod Spasiteľa. Cesta k tejto radosti z tajomnej prítomnosti a pôsobenia Boha v našom živote, je tá istá ako bola Máriina – je to cesta uvažovania, modlitby, vo svetle Božieho slova, ale na začiatku tejto cesty je poslušnosť viery, veľkodušné konanie podľa Božej vôle v našom živote. Aby nás tomuto Boží Syn naučil vzal si telo, stal sa človekom a svojím ľudským životom nám ukazuje ako má vyzerať plnenie Božej vôle. Tak vysvetľuje dôvod Jeho vtelenia dnešný úryvok z listu Hebrejom: „...sme raz navždy posvätení obetou Krista Ježiša“. On nám je nielen  učiteľom a vzorom, ale z Neho môžeme čerpať aj silu Ducha k plneniu Božej vôle v našom živote, pretože v Ňom ako v človeku je prítomná „všetka plnosť Božstva“ – ako hovorí sv. Pavol. Ak dáme aj my svoje telo, svoju ľudskú prirodzenosť do služby Bohu podľa Kristovho príkladu a s Jeho pomocou, stanú sa naše skutky znameniami dobra a lásky voči ľuďom, znameniami, z ktorých môžu vytušiť Božiu blízkosť a dobrotu. Ženevský biskup František Salezský sa pri svojej ceste do Paríža stretol aj s Vincentom z Pauly. (Obaja sú už svätými). Svätý Vincent sa po rozhovore s biskupom Františkom takto vyjadril: „Aký dobrý musí byť Pán Boh, keď je pán zo Ženevy taký dobrý!“. Snažme sa aj my v týchto dňoch čerpať podnety i silu k láske k blížnym od Krista a svojimi prejavmi voči blížnym buďme znameniami blízkosti Boha, ktorý je Láska.