Homília ordinára na 22. nedeľu v roku C 2007
Bratia a sestry, tu v chráme ako aj Vy, čo nás počúvate prostredníctvom Rádia Lumen, najmä Vy, chorí, cestujúci, viazaní povinnosťami. Všetkých Vás srdečne pozdravujem v tento nedeľný večer, v ktorý sa ku nám pripája vzkriesený Pán – ako kedysi k emauzským učeníkom – aby svojím slovom vlial svetlo pravdy a tým aj nádeje a lásky do našich sŕdc, a aby sa nám dal poznať pri lámaní Chleba, ako Ten, ktorý je nám stále blízky a posilňuje nás vo všetkých situáciách nášho života. Súčasne so stretnutím sa s Kristom sa stretávame aj celou Najsvätejšou Trojicou, večným, nesmiernym Bohom. Spoločenstvo s Bohom nás však otvára i pre spoločenstvo so všetkými, čo sú s Bohom spojení – tak v nebi ako aj na zemi. Tak nám to pripomína dnešný úryvok z listu Hebrejom. Prežime teda aj túto svätú omšu s hlbokou úctou aká patrí Bohu a s radosťou z toho, že sme včlenení už teraz do toho nesmierneho spoločenstva, ktoré ešte teraz nevidíme, ale do ktorého raz aj my máme patriť.
Zajtra sa opäť otvárajú brány škôl a tisícky detí a mladých chlapcov a dievčat si sadne do školských lavíc. Už starí Rimania mali heslo: Non scholae sed vitae discimus – Neučíme sa pre školu ale pre život. Škola pripravuje pre život. Ale vie už správne žiť, kto absolvoval desať rokov povinnej školskej dochádzky, alebo vyštudoval aj vysokú školu? Život je náročná záležitosť a nikdy nie sme na všetky úlohy a situácie dosť pripravení. Keď prichádzame na bohoslužbu, sadáme si tiež do lavíc – nie síce školských, ale kostolných –no predsa s postojom ochoty dať sa poučiť a to od samého Boha. Prvá časť sv. omše sa nazýva Bohoslužba slova. Počúvame počas nej to, čo Boh hovorí svojmu ľudu, počúvame slová života, ktoré nás učia správnemu životu. Ochota počúvať Boha, osvojovať si Jeho pravdu, Jeho usmernenia pre náš život a najmä ochota podľa týchto usmernení aj konať v praktickom živote – to je súčasť našej bohoslužby, našej oslavy Boha, našej obety Bohu, pretože najväčšou radosťou Boha je dobro človeka, naše šťastie, pozemské i večné. A to môžeme dosiahnuť práve pomocou počúvania toho, čo nám Boh hovorí. Vráťme sa preto k slovám, ktoré sme počuli v úryvkoch zo svätého Písma, ktoré nám Cirkev vybrala na dnešnú nedeľu.
V tom prvom zo starozákonnej Sirachovej knihy sme počuli povzbudenia k pokore a k tichému pracovitému životu. Súčasná mentalita je opačná: ľudia sa snažia presadiť, hľadáme všetky cesta k tomu, aby sme sa dostali do médií a stali sa známymi a vyhľadávajú sa práce nie z hľadiska užitočnosti pre druhých, lež kde sa dá čo najviac zarobiť. Táto mentalita má však aj svoj rub: ľudia sa vzájomne vytláčajú z miest, ktoré horko-ťažko dosiahli. Každá nová politická garnitúra vymetie všetkých vyšších štátnych úradníkov a dosadí si svojich, médiá dokážu veľmi rýchlo pokaziť dobré meno , stačí, keď sa povie alebo napíše o niekom, že „vraj“, alebo sa o ňom „hovorí“ to či ono. A tí, bohatí sa stávajú predmetom závisti a nenávisti, až po vydieranie alebo úkladné vraždy. Životná rada múdroslovnej knihy ubezpečuje, že človeka, ktorý si v tichosti koná svoje práce, budú ľudia milovať a že ten, kto bude pokorný, nájde milosť u Boha. A čo je viac? Stály nepokoj, pocit ohrozenia, stály zápas o svoje záujmy? Iste, sú ľudia, ktorí majú radi „adrenalínový“ spôsob života. Lenže, o čom je život – o menších či väčších vzrušeniach, po ktorých vyhasne a upadne do zabudnutia? K umeniu správne žiť patrí aj poznanie pravdy o cieli nášho života. Pre aký cieľ Boh stvoril človeka, to nám ukázal na Ježišovi Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu aj ako človekovi účasť na vláde nad celým vesmírom, nad celými dejinami. Ježiš v evanjeliách častejšie hovorí o cieli nášho života ako o pozvaní na svadobnú hostinu, ktorú nám Boh pripravil v nebi. Zárukou tohto pozvania je každá sv. omša, pri ktorej nám Ježiš dáva ako pokrm svoje oslávené Telo a Cirkev nás pozýva na toto stretnutie s Ním slovami kňaza: „Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu“.
To je teda skutočná pravda o smere a cieli nášho života: sme na ceste na radostné stretnutie, kde hostiteľom, darcom všetkého a večného dobra bude sám Boh. A práve o tom, ako si máme počínať na tejto ceste na večnú hostinu v Božom kráľovstve, sme počuli v podobenstve dnešného evanjelia. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Ježiš nás učí malicherným pravidlám slušného správania a dokonca predstieranej skromnosti, keď by sme si vyberali posledné miesto, aby sa nám potom dostalo od hostiteľa pocty pred všetkými spolustolujúcimi... Ak si však uvedomíme, že počas celého nášho pozemského života sme spolu s ostatnými ľuďmi na ceste k večnej hostine v Božom kráľovstve, tak tieto Ježišove slová majú veľký praktický význam. Upozorňujú nás, aby naším životným štýlom nebolo sebaisté zaujímanie prvých miest, nadraďovanie sa nad druhých, pretože nemáme tušenia ako kto vyzerá v Božích očiach. Muž, ktorý cestuje za prácou do zahraničia a namáhavo pracuje, aby uživil svoju rodinu, matka, čo sa obetavo stará o domácnosť a o výchovu detí, chorí človek, čo trpezlivo celé desaťročia znáša svoje postihnutie – môžu byť v Božích očiach oveľa vzácnejšími hrdinami než nejaká mediálna hviezda, či niekto, kto si zakladá na svojom bohatstve či na spoločenskom postavení. Jednoducho nevieme ako nás ohodnotí náš spoločný Hostiteľ a súčasne večný Sudca, Ježiš Kristus. Preto nám On sám radí, aby sme pred Jeho príchodom zaujali radšej posledné miesto. Vieme z iných miest evanjelia, že „posledné miesto“, to nie je miesto niekde vzadu v kostole, kde sa niekedy radi uťahujú najmä muži a mladí. Posledným miestom je postoj služby druhým. A tak aj človek na vysokom mieste v spoločnosti, človek, ktorý má úspechy v podnikaní alebo v umení, môže zaujať posledné miesto, ak svoju prácu chápe a aj uskutočňuje ako úprimnú službu svojim blížnym. Nie je to v takých prípadoch jednoduché, ale ak títo ľudia žijú z viery, môžu to dokázať.
Pred 50 timi rokmi boli podpísané tzv. Rímske dohovory, ktoré dali základ súčasnej európskej únii. Podpísali ich traja vtedajší politici: Francúz Róbert Schuman, Nemec Konrád Adenauer a Talián Alcide de Gasperi. Menej sa už vie o tom, že títo traja politici boli úprimne veriaci katolíci, ktorých viedla snaha vytvoriť také podmienky, aby v Európe nemohlo prísť už viac k vojne. Zišli sa v Ríme v bazilike sv. Vavrinca, boli na svätej omši a po nej podpísali spomínané dohovory. Mal som možnosť počuť svedectvo dcéry Alcide de Gasperiho. Hovorila o svojom otcovi ako o tom, ktorý chápal svoje vysoké politické postavenie ako službu ľuďom, čerpal silu so svojej kresťanskej viery, z modlitby a sviatostí a keď zomieral, jeho posledné slová boli: „Ježiš, Ježiš“.
Pri nedávnej návšteve Varšavy som sa stretol aj so známym poľským režisérom Krzystofom Zanussim. Vedľa jeho domu je zvláštny komplex budov. Je tam kostol, kláštor i škola. Vysvetlil mi, že je to prostredie, v ktorom sa rehoľné sestry i laickí pomocníci venujú deťom, postihnutým slepotou. Jednou z takých laických spolupracovníčok je aj pani, ktorá má už dnes sto tri rokov. Rozprávala mi, že je zo šľachtického rodu, zanechala svoje postavenie, majetok a celkom sa dala do služby týmto slepým deťom. Dodnes ešte zabezpečuje ekonomické podmienky pre fungovanie ústavu tým, že udržuje písomný kontakt s dobrodincami, každému napíše ďakovný list...A Zanussi mi zasa ukázal pri svojom dome priestory, kde ubytováva mladých ľudí, študentov filmového umenia, najmä z chudobnejších krajín, z Ukrajiny, Ruska, ale aj zo Slovenska a umožňuje im zdokonaľovať sa v tejto profesii. Títo ľudia doslova robia to, čo zdôrazňuje Ježiš v závere dnešného evanjelia: „Keď dávaš almužnu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých“. Každý môžeme nachádzať veľa možností na nezištnú službu ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú – a tým si sadať na posledné miesto. Ako inak by vyzerali naše medziľudské vzťahy, o koľko menej utrpenia a biedy by bolo medzi nami, ale aj menej závisti a nenávisti, keby sme sa riadili podľa tejto zásady evanjelia...
Aby sme sa dokázali takto správať, museli by sme byť motivovaný tým, čím sa končí dnešné evanjelium: „“Odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých“. Aby sme brali tento horizont vážne a aby nás motivoval k nezištnej službe voči druhým, na to je potrebná pevná viera. O takúto vieru nám treba aj dnes prosiť, pre seba i pre našich blížnych.
Nie je to ľahká lekcia, ktorú nám dnes cez Cirkev Boh dáva pre správne zvládanie nášho života. Urobme všetko pre to, aby sme ju pochopili a uplatňovali v našom živote – a odovzdávali ju aj druhým – najmä príkladom nášho vlastného života.