Homília ordinára na 21. nedeľu v roku C 2007
Drahí bratia a sestry! Sú určité témy, ktoré sa vytrácajú z našich rozhovorov a slová na ich označenie sa strácajú z nášho slovníka. Napríklad, keby sme sa opýtali nejakého školáka čo je „atrament“, možno by nevedel a tváril by sa, že toto slovo ani nepočul. Dnes sa už perá na atrament takmer nepoužívajú . Namiesto nich sú perá s rozličnými náplňami, a potom počítače, ktorým sa deti a mládež tak radi venujú.
Aj v dnešnom evanjeliu sa objavilo slovo a s ním spojená téma, ktorá sa v našich rozhovoroch a v našom slovníku už takmer nevyskytuje. Je to slovo „spása“. Ježišovi vtedy ktosi položil zvedavú otázku: „Pane, bude málo spasených?“. Spása bola teda predmetom záujmu, dôležitou skutočnosťou – asi tak, ako dnes keď robíme prieskumy o tom, ktorý druh dopravy je najbezpečnejší alebo o aký tovar majú ľudia najväčší záujem.
Slovo „spása“ a to čo s ním súvisí, sa nám zdá byť už nezaujímavým archaizmom. Keď sa však nachádza v evanjeliu, keď o spáse hovoril sám Ježiš Kristus a považoval ju za najdôležitejšiu skutočnosť pre človeka, bolo by potrebné objasniť si túto problematiku a vrátiť toto slovo tak do našej mysle ako i do nášho slovníka ako niečo, čo je aj pre nás, dnešných ľudí stále dôležité a aktuálne.
Čo je teda spása? Najľahšie to pochopíme na známom signály „SOS“, ktorý v angličtine znamená: „spaste naše duše“ – čiže: „zachráňte naše životy“. Tento signál SOS vysielajú najmä lode ktoré stroskotali a námorníci i cestujúci sú v ohrození života, sami si nedokážu pomôcť a ak im neprídu na pomoc záchrancovia, tak sú stratení...
V podobnej situácii sa nachádza aj celé ľudstvo, ba každý jeden človek. Sme na „lodi“, ktorá má trhlinu, do ktorej tečie. Život každého z nás je ohrozený a žiadna „životná poistka“ nám nezaručí, že nemôžeme kedykoľvek, za nepredvídateľných okolností zomrieť. A napokon s absolútnou istotou sa jedného dňa náš pozemský život skončí. A tak vyzeráme ako ľudia na poškodenej lodi, ktorí venujú všetku pozornosť tomu, aby mali čo jesť, aby mali dobré bývanie a veselú zábavu a nevenujú pozornosť tomu, že ich loď sa stále hlbšie ponára do vody...Každý človek sa prirodzene bráni pred utopením, pociťuje hrôzu pred záhubou vo vlnách – a keď vidí, že je ohrozený volá o pomoc, prosí o záchranu. Pokiaľ by išlo len o fyzický koniec nášho pozemského života, sú ľudia, ktorí dokážu prijať myšlienku, že jedného dňa zaniknú a robia všetko, aby využili prítomný život. Sú tu však dve závažné otázky: zanikneme smrťou úplne? A – je úroveň života ktorý žijeme skutočne životom dôstojným človeka? Je úplne jasné, že iba človek má vedomie seba samého, duchovný princíp – dušu a že táto „čierna skrinka“ nezaniká aj keď naša telesná schránka stroskotá. Božie zjavenie nám do tejto záležitosti vnáša plné svetlo, keď jasne hovorí o tom, že človek je povolaný k večnému životu s Bohom a že ak svojou vinou stratí a odmietne spojenie s Bohom, po smrti ho čaká večná existencia, ktorá sa nazýva večná smrť alebo peklo. Teda to najväčšie utrpenie, nešťastie, hrôza – pred ktorou by sa mal snažiť uniknúť za každú cenu.
A pokiaľ ide aj o súčasný, momentálny život – je všetko v poriadku, ak sme zdraví, máme čo jesť a môžeme si dopriať to či ono, darí sa nám v našich zámeroch? Na to odpovedá sám Ježiš, keď hovorí: „Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo, za čo vymení človek svoju dušu?“ (Mt 16, 26). Naša duša je zdravá a plne žije – a tým žijeme plne aj my sami – ak sme spojení s Bohom, ak nás oživuje Jeho Duch, ak sa náš život stáva dialógom lásky s Bohom, čiže, ak my Pána Boha počúvame, poznávame Jeho vôľu, výzvy Jeho lásky voči nám a ak mu my odpovedáme – nielen svojimi slovami, ale hlavne svojimi skutkami, svojím životom. Ak to tak nie je, potom môže byť človek navonok aj veľmi úspešný a v skutočnosti je chodiaca mŕtvola, jeho život je v skutočnosti šírením smrtonosnej infekcie... A napokon si musíme ešte povedať, že aj keď sa našťastie nachádzame v stave spojenia s Bohom, v stave Božej milosti a teda v plnom živote – tento život je stále ohrozený a my len s pomocou Božej milosti môžeme obstáť pred nápormi zla a pred našou vlastnou slabosťou... Vzhľadom na takúto realitu našej existencie – nepotrebujeme pomoc, záchranu, spásu? Spása v náboženskom zmysle je plná záchrana človek, ktorú nám môže dať iba všemohúci Boh. Vieme, že Boh hneď po stroskotaní prvých ľudí začal dielo spásy človeka a ľudstva, ktoré vyvrcholilo príchodom Božieho Syna Ježiša Krista, Jeho životom, obetou na kríži a zmŕtvychvstaním. Kristus nám týmto svojím dielom spásy získal dar Ducha Svätého, Božieho Ducha, ktorý pôsobí v srdci každého človeka a povzbudzuje ho k tomu, aby sa otvoril pre prijatie Božej spásy a aby s touto spásou spolupracoval. K tomu vyzval Ježiš aj svojich súčasníkov, k tomu vyzýva aj nás, dnešných kresťanov. Na otázku, či bude málo spasených neodpovedá štatistikami, ale vyzýva: Usilujte sa vojsť tesnou bránou. To znamená, neodkladajte spoluprácu s Bohom, s Jeho láskou, s Jeho životom na potom, keď už bude zle – v našom prípade na penziu, na starobu, na chvíle choroby či umierania. Nespoliehajte sa na to, že ste ma poznali – v našom prípade, že sme boli pokrstení, že sme chodili do kostola, poznali sme sa s tým či iným kňazom alebo biskupom...To všetko sú predpoklady, to je ponúknutý záchranný čln. Ak sa však niekto uspokojí s tým, že sa pozná so záchranárom, no pošle ho preč, lebo podľa jeho názoru to nie je ešte také nebezpečné, zostáva na vraku, lebo tu má svoje pohodlie, svoj majetok atď. – napokon môže byť už neskoro a príležitosť ponuky spásy, záchrany sa nemusí opakovať. O dar spásy sa nám treba modliť. Zvlášť Východná cirkev vo svojich modlitbách často používa prosbu: spas nás, spas naše duše – Je to akoby časté vysielanie SOS k Bohu, pretože sme stále v situácii ohrozenia. Nemáme však myslieť iba na svoju záchranu. V dnešnom I. čítaní sme počuli, ako Bohu záleží na záchrane ľudí zo všetkých národov. Ak sme my dostali dar záchrany, dar poznania Spasiteľa, potom je povinnosťou našej lásky k blížnym, aby sme im toto poznanie Spasiteľa a Jeho záchrany sprostredkovávali. To nazývame misijnou činnosťou.. Misijná činnosť je nielen úlohou kňazov a rehoľníkov, ale každého pokrsteného a pobirmovaného kresťana. Je to záležitosť nielen ďalekých národov, ale aj prostredia v ktorom žijeme. Veď koľko ľudí aj v našom okolí, v našich rodinách, na pracovisku, medzi našimi priateľmi a známymi je duchovne mŕtvych, v ohrození večnej spásy. Najmä príkladom nášho života v duchu nasledovania Krista ale aj svojim vhodným slovom, povzbudením nám treba robiť všetko pre spásu našich bratov a sestier.
V II. čítaní sme počuli o prísnej Božej výchove. Spása, záchrana človeka zo strany Boha, to je aj proces, ktorý môže byť spočiatku namáhavý. Podobne ako pri záchrane človeka z horiaceho domu, či z horskej priepasti alebo z topiacej sa lode záchranár si ohrozeného naviaže na seba, šplhá sa s ním po lane, alebo ho preváža na člne či na helikoptére, často vo veľmi nepohodlných a nebezpečných polohách – ale ak ten človek chce byť zachránený, neostáva mu nič iné, ako toto nepohodlie prijať a podľa možnosti aj s aktivitou záchrancu spolupracovať. Aj nás Kristus pri krste naviazal na seba, vyzýva nás, aby sme ho nasledovali, žili podľa Neho. To môže byť v konkrétnych okolnostiach aj veľmi náročné – no v skutočnosti je to stvárňovanie nášho ducha a nášho života zo strany Boha, ktorý takto vytvára v nás podmienky pre to, aby sme mohli mať plnú účasť na Jeho živote, aby nás mohol plne zachrániť, spasiť a tak urobiť večne šťastnými.