Homília ordinára na 2. veľkonočnú nedeľu 2007

Drahí bratia a sestry! Keď niekto odíde do ďalekej krajiny a tam má úspech, pri návrate domov, ku svojim, im obyčajne prinesie nejaký dar. Snaží sa, aby to bolo  niečo užitočné, pekné, primerané jeho postaveniu, ktoré získal... V dnešnom evanjeliu sme počuli, že aj Ježiš Kristus, ktorý pred svojou smrťou vo večeradle hovoril apoštolom o tom, že odchádza k svojmu nebeskému Otcovi, sa vrátil po svojej smrti na kríži a pochovaní, po dosiahnutí účasti na živote Boha aj ako človek, ku svojim apoštolom. Čo im, čo nám všetkým, prináša z tejto oblasti poza smrťou, z ktorej sa doteraz žiaden človek ešte nevrátil?
Počuli sme čo im povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané“. Čakali by sme, že Ten, ktorý povedal po zmŕtvychvstaní, že mu je daná všetka moc na nebi i na zemi, prinesie svojim niečo vzácnejšie a zaujímavejšie. On na nich dýchol a oznámil im, aby prijali Ducha Svätého... Čo nám však toto dýchnutie pripomína? Opis stvorenia človeka z prvých stránok Starého zákona, kde sa hovorí, že Boh stvoril z hliny zeme človeka  vdýchol do neho dych života. Kristus je predsa ten istý Boh ako Otec a Duch . V Ňom sa odohráva nové stvorenie človeka: človek dostáva nový životný princíp  a ním je život samého Boha: Duch Svätý!  Človek však pri tom nie je celkom pasívny. Má dať najavo, či chce, aby ho Duch Boží naplnil novým životom a to tým, že uznáva a ľutuje svoje hriechy. Hriech je totiž osobným prejavom človeka, prejavom slobodnej vôle, ktorou sa rozhoduje pre niečo, čo je v rozpore s Božou vôľou, s Jeho pravdou a láskou. Ak má prijať tento veľkonočný dar vzkrieseného Krista, ktorý ho povyšuje k účasti na Božom živote, musí sa zrieknuť svojho hriechu, musí vyjadriť dôveru v Božiu milosrdnú a zachraňujúcu lásku, ktorej najväčším dôkazom je ukrižovaný Boží Syn a cez apoštolov a neskôr cez ich nástupcov, ktorým bola kňazskou vysviackou odovzdaná tá istá moc, ktorú dal vzkriesený Pán apoštolom, prijať dar odpustenia. Slová, ktoré povedal Ježiš: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané“ – neznamenajú, že udeľovanie odpustenia a tým aj daru Ducha Svätého je ponechané na dobrú vôľu, alebo dokonca na náladu nositeľov tohto daru. Aby mohol biskup alebo kňaz udeliť dar odpustenia, musí vedieť, že dotyčný človek vytvára podmienky na jeho prijatie. To je najhlavnejší dôvod osobnej spovede. Na základe vyznania hriechov a prípadného rozhovoru s kajúcnikom – v prípade udeľovania krstu katechumenom na základe ich krstného sľubu – poznáva, či môže udeliť žiadateľovi Božie odpustenie vyslúžením sviatosti krstu alebo po krste sviatosti pokánia. Ak by niekto vyznával síce svoje hriechy, ale nebol by ochotný sa ich úprimne zrieknuť a napraviť, ak by chcel ďalej žiť v hriechu, takému kňaz nemôže udeliť rozhrešenie. Nie preto, že mu je dotyčný nesympatický, alebo, že má spovedník zlú náladu, ale jednoducho preto, že žiadateľ kladie prekážku.
Mohli by sme však položiť otázku, či o tento veľkonočný dar vzkrieseného Pána máme záujem, či ho považujeme naozaj za ten najvzácnejší dar? Podľa toho, aká je prax asi veľmi nie. Vo väčšine prípadov prijímame túto sviatosť horko-ťažko raz, dva razy do roka. Vari preto, že by sme nemali hriech? Kiež by. V skutočnosti bude však príčina asi inde. Nevážime si dar účasti na Božom živote, dar Ducha Svätého, svojim hriechom nepripisujeme zvláštnu dôležitosť, chápeme ich skôr z hľadiska sociologického a spoločenského: všetci tak robia, zákon to pripúšťa, spoločensky sa to toleruje (napríklad spolužitie bez sobáša, rozvod, interupcia a pod.). Necítime výčitky svedomia, psychologicky nás nič nenúti hľadať vnútorný  pokoj. A tu je základný omyl. Náš hriech nie je v prvom rade psychologickou či spoločenskou záležitosťou, lež je v prvom rade záležitosťou nášho vzťahu k Bohu. Ak je raz niečo v našom živote, v našom konaní vo vážnom  rozpore s Božou vôľou, vyjadrenou Jeho prikázaniami, Jeho pravdou, vtedy strácame účasť na Božom živote, strácame prítomnosť Ducha Svätého v nás a stávame sa ratolesťami odrezanými od viniča, ktoré začínajú usychať a ak takto zostane človek až do konca života oddelený od Boha, čaká  ho síce večná existencia, ale bez účasti na Božom živote, ktorú sám Kristus nazýva večnou smrťou. Možno sa nezdá vhodným v túto II. veľkonočnú nedeľu, v nedeľu Božieho milosrdenstva, hovoriť na túto tému. Ale bez pravdy o hriechu by sme nepochopili ani pravdu o Božej milosrdnej a zachraňujúcej láske, pravdu o tom najväčšom dare, ktorý nám Kristus získal za cenu svojej smrti a zmŕtvychvstania. Po prijatí krstu alebo rozhrešenia sa naše životné podmienky, prirodzené následky našich hriechov, nemusia zmeniť. Keď som vo väznici udeľoval sviatosť krstu mužovi, odsúdenému na dlhé roky, povedal som mu, že týmto sa zdanlivo na jeho osude nič nezmení. A predsa, zmení sa veľmi veľa, zmení sa on sám, zmení sa jeho prístup k trestu, k podmienkam, v ktorých sa nachádza. A to platí aj o nás na slobode.