Homília ordinára k nespravodlivo stíhaným
Sv. omša pre členov Konfederácie politických väzňov na Slovensku – v rámci Dňa nespravodlivo stíhaných, Pezinok, 2. IV. 2005 – spomienka na rehoľných bohoslovcov z roku 1950.
Milí bratia a sestry, schádzame sa v rámci Veľkonočnej oktávy v tomto kostole, aby sme si spomenuli na rehoľných bohoslovcov, ktorí boli internovaní v roku 1950 vo vedľajšom kláštore, aby sme ďakovali za tých, čo s pomocou Božej milosti zvládli statočne aj toto ťažké obdobie a stali sa svedkami viery, chceme prosiť za všetkých, ktorým tento nespravodlivý zásah narušil ich život a spôsobil im veľa utrpenia. Chceme tiež prosiť o Božie milosrdenstvo pre všetkých, ktorí boli pôvodcami a vykonávateľmi týchto krívd.
Hovorí sa, že história sa niekedy opakuje. V dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov sme počuli, na aké prekážky narážali apoštoli pri šírení radostnej zvesti o Kristovom zmŕtvychvstaní a tým aj radostnej zvesti o Božej zachraňujúcej láske voči ľuďom. Normálne by bolo, aby ľudia s ochotou a radosťou prijímali toto posolstvo. Naviac, keď bolo ešte doložené zázračným uzdravením chromého človeka, odvolávaním sa na vzkrieseného Ježiša. Avšak zámery náboženských a politických predstaviteľov národa boli iné. Pravda o Ježišovom zmŕtvychvstaní im prekážala, usvedčovala ich z nespravodlivosti, z toho najťažšieho previnenia voči Bohu a voči ním poslanému Mesiášovi. Robili preto všetko možné, aby túto pravdu udusili v zárodku. Zamerali sa preto na zastrašenie a umlčanie jej šíriteľov. Prvým krokom bolo krátke uväznenie, zastrašovanie a dôrazný zákaz učiť v Ježišovom mene. Vieme, že nezostalo len pri tom. Prišli aj oveľa krutejšie formy prenasledovania a umlčovania pravdy evanjelia...Apoštoli si však boli vedomí svojho poslania, ktoré im dal vzkriesený Pán: „Iďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu!“. Preto vyhlasujú pred veľradou: Ne je spravodlivé pred Bohom poslúchať vás viac ako Boha!. Jednoducho, nie je v kompetencii verejnej moci rozhodovať o tom, čo môže byť a čo nemôže byť pravda. Verejná moc nemá právo obmedzovať náboženskú slobodu, to znamená slobodu vyjadrovania náboženského presvedčenia. Ak si niekto dovolil nerešpektovať toto jej prekračovanie hraníc a kompetencie, tak predstavitelia verejnej moci sa cítili oprávnení použiť tie najtvrdšie zastrašovacie a donucovacie prostriedky...
Vieme, že táto história zo Skutkov apoštolov sa až príliš často opakovala v dejinách. U nás to bolo najmä v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď si totalitná moc nárokovala určovať aj to, čo si ľudia môžu a nesmú myslieť, čo je a čo nie je pravda. A keďže ich krédom bol ateizmus, každý, kto vyznával a šíril vieru v Boha bol ich nepriateľom a tak s ním aj zaobchádzali. Časť z tejto smutnej histórie sa odohrala aj na týchto miestach a niektorí z Vás ju osobne prežili. Vtedajší mocipáni si mysleli, že môžu umlčať svedkov Kristovej pravdy, keď ich uzatvoria akoby do hrobu, keď na nich privalia kameň zámkov a postavia stráž. Toto pochovanie za živa trvalo u nás nie tri dni, lež štyridsať rokov. Ale podobne, ako vtedy Ježišovo telo nepodľahlo rozkladu, lebo ho udržiavala Jeho Božská osoba, ktorá zostávala stále spojená so svojím, i keď mŕtvym telom; tak aj život a svedectvo viery týchto našich bratov nevyhaslo ani počas tých dlhých desaťročí. Duchu Kristovmu nebolo možné zabrániť, aby pôsobil v srdciach týchto mladých mužov. Mnohí z nich sa stali tajne kňazmi a pôsobili v skrytosti, mnohí sa preto dostali do väzení, tí, čo nemohli realizovať svoje rehoľné povolanie si však zachovali vieru a žili statočne ako kresťanskí laici.
Moc vzkrieseného Krista sa však prejavila aj u nás. Keď v roku 1990 prišiel na Slovensko pápež Ján Pavol II., bolo to takto po Veľkej noci, na Vajnorskom letisku, pred státisícmi veriacich, ktorí doslova vyšli z katakomb, vyhlásil, že sme prežili veľkonočné odvalenie kameňa a že sa s nami stretáva ten istý Kristus, ktorý prišiel medzi apoštolov a priniesol im svoj pokoj. My – a zvlášť Vy, čo ste osobne znášali krivdy totalitného režimu – sme prežili túto veľkonočnú skúsenosť: Krista nemožno umlčať, nemožno ho uzavrieť do hrobu mlčania. On prelomil aj také silné putá, akými disponoval ateistický systém a tých, čo mu verili a kvôli Nemu trpeli, vyviedol na slobodu ako víťazov.
Táto skúsenosť nás však zaväzuje k tomu, aby sme o nej vydávali svedectvo najmä pred súčasníkmi a zvlášť pred mladými. Veľmi ľahko totiž ľudia zabúdajú na vernosť pravde, na svoje kresťanské povolanie a v bezbrehej slobode mnohí strácajú smer svojho života a hrozí im, že ho premárnia nie preto, že im ktosi nedovolí uskutočniť svoj ideál, ale preto, že ho nemajú a nechajú si vnútiť život konzumný, bez pravdy, najmä bez tej osobnej, ktorou je Kristus a Jeho Cirkev.
Prežime teda túto Eucharistiu ako radostné stretnutie so vzkrieseným Pánom, ďakujme mu za silu s vierou znášať roky neslobody, za dar vytrvalosti, za skúsenosť víťazstva jeho pravdy a lásky. Prosme ho o dar Jeho Ducha, aby sme v tejto dobe, ktorá sa vyznačuje ľahostajnosťou voči pravde, voči Cirkvi, oči jej poslaniu, vedeli pokračovať v našom svedectve a aby Duch Svätý zapálil v srdciach súčasných mladých ľudí ten istý oheň, ktorý horel vo Vašich srdciach, a ktorý nemohlo vyhasiť ani prenasledovanie...