Homília ordinára, II. veľkonočná nedeľa,7. IV. 2013, Želiezovce
Kristova obeta a vzkriesenie – najväčší dar Božieho milosrdenstva
Predstavme si takýto prípad: syn v rodine vážne ochorie na srdce. Otec ho má veľmi rád a chcel by mu pomôcť. Dá si do testamentu, že keby sa mu niečo stalo, nech mu zoberú srdce a transplantujú ho synovi. A naozaj, otec pri nejakom nešťastí zahynul, stihli mu však vybrať srdce a chcú ho transplantovať synovi. Keďže ide o darcu, ktorý je blízkym príbuzným aj šance na úspech transplantácie sú tie najlepšie. No syn to odmietne a od lekárov chce aby mu dali lieky proti bolesti...
Takéto lieky mu môžu pomôcť k tomu, že nejaký čas nebude pociťovať bolesť, ale nevyliečia jeho choré srdce, následkom čoho predčasne zomrie; kým prijatie otcovho srdca by mu odstránilo aj bolesti aj chorobu a mohol by naplno a dlho žiť...
S podobným problémom sa stretáme v súvislosti s dnešnou nedeľou, ktorú nazývame aj nedeľou Božieho milosrdenstva. Slovo „milosrdenstvo“ má vo svojom koreni slovo „srdce“ – milé srdce: milosrdenstvo. Keď hovoríme o Božom milosrdenstve, je jasné, že to milé, dobré srdce má Boh. Vieme, že Pán Boh nemá telo a teda ani srdce, podobné nášmu. A predsa, má srdce, má svoj stredobod, na ktorý sa sústreďuje celá Jeho láska, celý Jeho život – a týmto srdcom Boha je Jeho večný Syn. Z tohto plného života radosti a lásky chcel dať Boh aj bytostiam, ktoré ešte nejestvovali- a preto stvoril svet a do neho ľudí. Ľudia sa však dali nainfikovať vírusom pokušenia, ktorý zasiahol práve ich srdce – vzťah lásky k Bohu, uzavreli sa pred Jeho láskou a to znamenalo začiatok konca. Vtedy Boh prejavil voči nám milosrdnú lásku, čiže dobré, láskavé a zachraňujúce srdce. Začal pripravovať transplantáciu svojho Srdca. Pán Boh nemusel čakať na nejakú udalosť, pri ktorej zomrie a potom by nám dal svoje Srdce, lež On pripravoval nás, aby sme boli schopný prijať Jeho Srdce – a tak aby sme mali vlastne spoločné Srdce: Jeho Syn sa stal človekom a prišiel ku nám ako posol Otcovej lásky: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, čo v neho verí, ale aby mal večný život“. Ježiš nám celým svojím životom, ale najmä svojou smrťou a zmŕtvychvstaním priblížil Otcovu lásku, Jeho Srdce. Po zmŕtvychvstaní prichádza do večeradla – ako sme počuli v evanjeliu – a dáva apoštolom Ducha Svätého, toho ducha, ktorý je láskou Otca a Syna, ktorý je Božím životom. Tým, čo uveria v Božiu lásku, čo prijmú Ježiša Krista ako Otcovo Srdce, tým majú apoštoli a ich nástupcovia dávať Ducha Svätého, ktorý v nás spôsobuje vnútorné uzdravenie – odpustenie hriechov. To znamená, že môžeme žiť so srdcom Syna, s tým najzdravším a najlepším Srdcom!
Takto vyzerá milosrdná láska nebeského Otca voči nám. Toto je Božie milosrdenstvo!
Sme ochotní prijať tento dar, túto duchovnú transplantáciu srdca?
Obyčajne sa správame ako ten syn z úvodného príkladu: prosíme, aby nám Pán Boh prejavil svoje milosrdenstvo tak, aby nás prestali bolieť naše všelijaké ťažkosti a trápenia, často následky našich nesprávnych alebo priamo zlých činov. Chceli by sme sa mať dobre, chceli by sme byť na slobode, chceli by sme byť zdraví, a prosíme o mnoho ďalších prejavov pomoci a záchrany. Iste, veľa je toho, čo nás trápi. Zabúdame však na to, kde je príčina všetkých týchto boľačiek. ak by nám Pán Boh prejavil svoje milosrdenstvo len v tom, že by nás od nich oslobodil – tým by nám veľmi nepomohol. Žili by sme si naďalej spokojne bez Neho, bez vzťahu k Nemu a naša smrť by pokračovala v našej večnej smrti.
Iste, potrebujeme nevyhnutne Božiu zachraňujúcu lásku, Božie milosrdenstvo. Pán Boh nám ho ponúka tým najveľkodušnejším spôsobom: v dare svojho vlastného Syna, v dare svojho Srdca! Verme, že keď toto Srdce prijmeme, keď budeme s Ním spolupracovať, keď začneme podľa neho upravovať naše názory a postoje, ale i naše skutky, keď budeme s pomocou Jeho Ducha rozvíjať nás život, tak sa budú strácať mnohé naše trápenia a tie, ktoré zatiaľ zostanú budeme mať silu znášať a tak sa zmeníme my, zmení sa veľa v našom prostredí i v našom svete a náš život vyústi do plnej účasti na živote Božom, v účasti na jeho láske a šťastí.
Zárukou tejto perspektívy je vzkriesený Ježiš Kristus: Jeho srdce bolo úplne otvorené pre lásku Otca a pre lásku k Otcovi. Vernosť tejto láske v podmienkach sveta, ktorý odmietal Boha, si vyžadovala utrpenie a obetu života. A predsa, táto Otcova láska sa ukázala ako mocnejšia od každého zla i smrti a vzkriesený Pán je dôkazom, že prijať toto Srdce a žiť s ním sa oplatí, že to je skutočná cesta k oslobodeniu od zla a cesta k plnému a trvalému životu.
Ďakujme za túto milosrdnú Božiu lásku a prijímajme ju s vierou, aby sme mali život.