Homília ordinára 2. apríla 2006
V. pôstna B, 2.IV. 2006 – Katedrála
Kristova „reklama“
Drahí bratia a sestry!
V našom svete sa často stretávame s reklamou. Pomocou reklamy sa ľudia snažia upozorniť tých druhých na seba – ako to bude čoskoro pred voľbami, na svoje výrobky a na svoje podujatia. Do reklamy investujú veľké financie a neraz je reklama priamo vnucujúca ľuďom niečo, na čo by ani nemysleli, čo by im nechýbalo, ale reklama ich presviedča, že nemôžu byť šťastní, ak nemajú alebo nevidia to či ono.
Keď si všímame v evanjeliách Ježišovo pôsobenie, tak na jednej strane plní aktívne svoje poslanie: vyučuje, uzdravuje, ale súčasne tlmí každú snahu robiť okolo neho rozruch a pútať na neho pozornosť. Počuli sme aj v dnešnom evanjeliu, že nejakí Gréci prejavili záujem vidieť Ježiša. Čakali by sme, že sa tomu poteší, stretne sa s nimi, umožní im, aby ho poznali a verili v Neho. Urobil však presný opak. Zostal medzi svojimi apoštolmi a začal im rozprávať o pšeničnom zrne, ktoré musí najprv padnúť do zeme a až potom prinesie úrodu.
Tento záujem Grékov je pre Ježiša pripomenutím, že aj ľudia iných národov, nielen vyvoleného židovského ľudu majú o Neho záujem, potrebujú ho. On bol na tomto svete ohraničený možnosťami svojej ľudskej prirodzenosti. Aby sa mohol stretnúť so všetkými ľuďmi, aby sa im mohol úplne darovať a aby im mohol dať svoj Božský život, na to bolo potrebné, aby prešiel podobným úsekom svojho života, akým prechádza obilné zrno, keď sa má rozmnožiť a stať sa obživou pre mnohých. Je nevyhnutné, aby bolo zasiate do zeme, zdanlivo vyjde nazmar, ale v skutočnosti prinesie úrodu, zmnohonásobí sa.
Ježiš je ako obilné zrnko, v Ňom jedinom je klíčok pre nový a večný život, pretože v Ňom ako v človeku je súčasne prítomný Boží Duch. On povedal, že je Chlebom života, ktorý potrebuje každý človek, ak má mať večný život. Záujem cudzincov je pre Ježiša povzbudením k tomu, aby sa dal, ako obilné zrnko, svojou smrťou na kríži a pochovaním zasiať do zeme, aby tak po svojom zmŕtvychvstaní mohol byť prostredníctvom svojej Cirkvi a jej sviatostí prítomný na každom mieste sveta. Takto sa môže stretávať s ľuďmi každej doby a na každom mieste a môže im, každému z nás, dávať ovocie svojho vykúpenia.
Takto sa môže uskutočňovať predpoveď , ktorú oznámil Boh cez proroka Jeremiáša, ako sme to počuli v dnešnom 1. čítaní: Boh uzavrie s ľuďmi novú a večnú zmluvu a vloží do nás svojho Ducha. Nebudeme sa musieť navzájom poúčať ohľadom poznania Boha, pretože ho budeme všetci poznať na základe Jeho prítomnosti v nás a z Jeho prejavov v našom živote.
Aby sa to dialo je nevyhnutné, že by sa s Ježišom Kristom mohli ľudia stretávať v nás, ktorí sme už dostali dar viery, dar Jeho Ducha, účasť na Jeho živote. Pre kresťanstvo sa ľudia nezískávajú nejakou reklamou. Pred pár rokmi Nemecká biskupská konferencia dala vysielať v televízii nejakú reklamu, ktorá mala ľudí povzbudiť k záujmu o vieru. Po zhodnotení výsledkov museli priznať, že to boli nadarmo vyhodené peniaze... teda, nie reklama, ale dôsledný život podľa evanjelia priťahuje k Ježišovi Kristovi. Potvrdzuje to aj nedávny prípad Afgánčana Abdula Rahmana, ktorý prestúpil z mohamedánstva na kresťanstvo. Napriek tomu, že mu hrozil za to trest smrti, chápal svoj vzťah k Ježišovi Kristovi – a hlavne Kristov vzťah k nemu ako veľký dar, ktorého sa nemienil za žiadnu cenu zrieknuť a bol ochotný zaň položiť aj život. Keď sa ho pýtali za akých okolností sa stretol s kresťanskou vierou a čo ho pohlo k prijatiu kresťanstva, odpovedal, že v Pakistane spoznal niekoľkých pracovníkov Charity, ktorí tam zrejme pomáhali obetiam zemetrasenia. Boli to kresťania, na ktorých tento mohamedán videl kresťanskú vieru v praxi. To na neho tak zapôsobilo, že prejavil záujem poznať kresťanstvo, Ježiša Krista a sám sa stal kresťanom napriek možným následkom, ktoré tento krok pre neho v Afganistane mohol mať.
Aj každý z nás dostal pri krste klíčok večného života, dar Kristovho Ducha. Tento nový život sa môže aj cez nás prejavovať a sprostredkovávať druhým stretnutie s Kristom, ak budeme ochotní „padnúť do zeme a odumrieť“. To nemusí znamenať hneď prijatie našej telesnej smrti. Padnúť do zeme znamená aj prijatie toho miesta, na ktoré nás zasiahla mocná Božia ruka cez rozličné okolnosti. Padnúť do zeme znamená aj prijatie služby, odumieranie svojmu egoizmu, kvôli vernosti Bohu a službe blížnemu. Udržiavať v sebe klíčok Božieho života premáhaním hriechu a zbavovaním sa ho prijímaním sviatosti pokánia. Pohľad na súčasný svet, na množstvo ľudí, ktorí hľadajú pravdu, dobro, šťastie, čiže vlastne Krista, pohľad na ľudí trpiacich, blúdiacich, nešťastných, by nás mal pobádať k tomu, aby sme im sprostredkovávali tento dar života, ktorý sme my bez vlastných zásluh dostali a ktorý všetci nevyhnutne potrebujú. Tak, ako v týchto jarných dňoch roľníci vychádzajú na polia a sejú do vlhkej, rozoranej pôdy obilné zrná, aby sme mali všetci chlieb, tak vyjdime aj my do každodenného života s väčším odhodlaním nasledovať Krista a kvôli vernosti Jemu veľkodušne plniť vôľu nebeského Otca, aj keby si to vyžadovalo nejaké odumieranie.
Veľkým príkladom v tomto nám je pred rokom zosnulý Svätý Otec Ján Pavol II. Dal sa úplne do služby Bohu a ľuďom. V tejto službe sa zodieral a trpel. Nevzdával sa jej ani keď prišli roky staroby a chorôb. Aj na jeho postave bolo vidieť, ako sa stále viac nakláňa k zemi, do ktorej mal padnúť ako zrelé obilné zrno. A priniesol naozaj veľkú úrodu! Nie je možné vyčísliť, v koľkých ľuďoch príklad jeho heroickej viery a lásky vzbudil odozvu a pritiahol ich bližšie ku Kristovi a tým aj k ich opravdivému pozemskému i večnému dobru.
V deň jeho pohrebu bolo vidieť po celom Ríme plagáty. Nikam a k ničomu neverbovali. Bola na nich fotografia starého, ohnutého pápeža, ako sa pevne drží svojho misionárskeho kríža a pomaly sa po ňom spúšťa dolu. Na plagáte bolo iba jediné slovo: „Grazie! – Vďaka!“.
Ukázal nám všetkým, že nasledovaním Krista, odumieraním svojmu egoizmu, možno prežiť taký život, ktorý na konci vzbudzuje vďaku...