Homília ordinára 16. júla 2006

Drahí bratia a sestry! Minulú sobotu slávila rehoľa sestier Služobníc Ducha Svätého 75. výročie svojho príchodu na Slovensko. Je to rehoľa, zameraná na misie, ženská vetva misionárov Božieho Slova. Preto pozvali na slávnosť ako hlavného celebranta bývalého prefekta Kongregácie pre hlásanie evanjelia národom, kardinála Jozefa Tomku. Vo svojom príhovore sa otec Kardinál zastavil pri otázke významu misií. Zdá sa totiž, akoby to bola zbytočná práca. Na čo vynakladať také úsilia a obete, keď mnohí ľudia nemajú ani záujem o to, čo im prinášame, na čo ich znepokojovať, keď oni majú svoje náboženstvá, svoju životnú filozofiu. A napokon, ak nekresťania žijú podľa svedomia, aj tak môžu byť spasení...
Na túto otázku odpovedal už pápež Pavol VI. takto: „Oni môžu byť spasení, ak budú žiť podľa svedomia, je však otázka, či budeme spasení my, ak im zanedbáme odovzdať Božie evanjelium“. Totiž, kresťanská misia nie je propagovanie nejakej filozofie, šírenie svojej kultúry, nejaký druh kolonializmu – ale vyplýva z Kristovho poverenia. Prvým misionárom bol totiž sám Ježiš Kristus. On prišiel od nebeského Otca a priniesol nám od neho posolstvo pravdy a lásky: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul  nik, čo v neho verí, ale aby mal večný život“; „Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je priateľom pravdy, počúva môj hlas“. K tomu, aby mohol byť človek šťastný, aby sa mohol dobre rozvíjať náš život – a to natrvalo, až do večnosti, na to potrebujeme prijať vzťah k Bohu, otvoriť sa pre Jeho lásku k nám a zosúlaďovať svoj život s pravdou, ktorá presahuje naše poznanie a ktorej zárukou je Boh. Ježiš Kristus – ako sme počuli aj v dnešnom evanjeliu – zasa posiela svojich apoštolov: najprv do prostredia vyvoleného židovského národa a potom, pred svojím nanebovstúpením do celého sveta: „Iďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu!“. Tak sa zdá, že súčasní ľudia sú zameraní iba na svoje záujmy a starosti, na svoje radosti a užívanie života a majú pomerne malý, ak nie žiadny záujem o pravdu evanjelia, ktorú prináša Cirkev z Kristovho poverenia. Je to niečo podobné, ako môžeme sledovať u narkomanov: prežívať momentálny pocit šťastia a blaženosti, aj keď to bude stáť veľa, ba i predčasný koniec života. Aj my chceme mať svoju drogu: svoj zhon, svoje starosti, svoje záujmy a potešenia, alebo jednoducho nás každodenný zápas o prežitie núti zameriavať sa na to, čo nevyhnutne potrebujeme pre seba či našu rodinu, zdravotné a iné starosti v nás ubíjajú ducha , takže na nejaké vyššie a hlbšie záujmy a myslenie nezostáva čas ani sily...
A predsa, ak človek stretne niekoho, kto ho má úprimne rád, možno sa nezmení hneď jeho položenie ekonomické alebo spoločenské – a predsa sa úplne zmení jeho prežívanie a úplne inak pristupuje k svojim problémom. V oveľa väčšej miere to platí o Božej láske ku nám. Ak sa človek stretne s posolstvom, nie ľuďmi vymysleným, ale tým, ktoré nám Boh posiela cez svojho Syna, s posolstvom pravdy a lásky, ak sa pre túto Božiu lásku otvorí – neznamená to, že sa hneď zmení jeho situácia, ale hneď sa zmení jej prežívanie, neraz to, čo sme považovali za dôležité a pre čo sme sa trápili, sa javí ako bezvýznamné alebo nie podstatné, nie sme na život sami – Boh, ktorý je všemohúca láska, je s nami a On má v rukách náš život. Hymnus, ktorý sme počuli z pera apoštola Pavla v dnešnom II. čítaní, vyjadruje tento veriaci pohľad na skutočnosť, na život. Preto sa oplatí vrátiť k jeho obsahu a aspoň krátko sa zamyslieť nad jednotlivými jeho časťami: Začína radostnou vďakou Bohu a Otcovi nášho Pána Ježiša Krista, pretože cez Neho nás obdaroval nebeskými dobrodeniami. Aj pozemské dobrodenia sú Božím darom, no Boh nám dáva ešte viac. Vyvolil si nás už pred stvorením sveta. Nie sme teda nejakým náhodným produktom vývoja. Práve naopak – celý svet je tu kvôli nám. Boh si nás však vyvolil nielen preto, aby sme žili, lež aby sme žili pred jeho tvárou sväto a nepoškvrnení v láske. To je plnohodnotný ľudský život, ktorý prežívame zodpovedne pred Bohom a napĺňame ho skutkami lásky. Ďalším veľkým darom je naše povýšenie : Boh nás predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými deťmi. Vieme čo je adopcia: prijatie osirelého, opusteného dieťaťa do rodiny, v ktorej dostáva účasť na láske rodičov a z právneho hľadiska všetko čo patrí im, patrí aj jemu. Boh nám touto adopciou, ktorú v prípade každého z nás uskutočnil pri krste, dáva účasť na svojom trojičnom živote a zaručuje nám účasť na Jeho moci, na Jeho kráľovstve. Táto adopcia nebola len jednoduchým právnym úkonom, lež bola vykúpená Kristovou obetou na kríži, darom odpustenia hriechov. Týmito duchovnými darmi Boh súčasne rozšíril a prehĺbil aj náš obzor poznania: keď poznáme Boží zámer so svetom i s ľudstvom, ktorý smeruje k tomu, aby  všetko, celý vesmír a všetci ľudia, vytvorili jednotu, ktorej stredobodom a prameňom bude Kristus, tak sa máme aj my stať múdrymi a rozumnými, z tejto perspektívy máme chápať život i jeho rozličné stránky, môžeme sa múdro rozhodovať so zreteľom na tento veľký cieľ. Pre nás je toto všetko nielen nejaká vznešená teória, lež keď sme tejto radostnej zvesti uverili, dostali sme akoby pečať Ducha Svätého, ktorý v nás pôsobí a vedie nás k účasti na tomto veľkom cieli. Dosiahnutie nášho  večného šťastia je Božou slávou, Jeho úspechom a radosťou. Bratia a sestry, všetci sme povolaní hlbšie poznávať tieto skutočnosti a prežívať ich vo vzťahu k Bohu, aby sa z hľadiska týchto právd menil aj náš pohľad na život.
Jezuitský kňaz Walter Cziszek odišiel počas II. svetovej vojny do Ruska ako misionár. Po čase ho zatkli a odsúdili na 15 rokov otrockých prác na Sibíri. Hovorí o tom vo svojich pamätiach. Konštatuje, že mnohí tieto hrozné trápenia neprežili. A dodáva: Ja som prežil, pretože som veril v Boha. Život bol aj pre neho veľmi ťažký. No, pozeral sa naň nielen z toho hľadiska, čo musí trpieť, lež predovšetkým z hľadiska viery. Bol presvedčený, že na to všetko nie je sám. A tak prinášal aj v tom hroznom prostredí mnohým posilu a novú nádej.
Ďakujme aj my radostne Bohu Otcovi za dar vykúpenia a prosme o svetlo Ducha Svätého, aby sme prijímali pravdu evanjelia, žili v jej svetle a aby sme ju prinášali aj ostatným ľuďom, lebo ju potrebujú všetci, či sa nachádzajú v ťažkých podmienkach, alebo sú obklopení blahobytom a klamným zdaním, že nepotrebujú Boha.