Homíia Mons. Rábeka - IV. veľkonočná nedeľa, 21. IV. 2013 - Katedrála

Kristus – vodca k večnému cieľu
 
 
Keď si turista v horách vyberie náročný cieľ, v Tatrách napríklad Gerlach, vie, že ak tento cieľ chce bez ujmy zvládnuť, potrebuje skúseného horského vodcu. Dá sa naviazať na lano, kráča za ním, vodca mu ukazuje spoľahlivú cestu uprostred bludiska skál, na nebezpečných miestach ho istí, pomáha mu zvládnuť náročnejšie výstupy. Vo chvíľach odpočinku sa aj rozprávajú, vodca oboznamuje turistu s krásami a tajomstvami okolitej prírody a neraz sa stáva, že počas túry sa zrodí medzi nimi trvalé priateľstvo. Po šťastnej túre ochotne vodcovi aj zaplatí a je u vďačný, že vďaka jeho pomoci mohol dosiahnuť a šťastne zvládnuť krásny cieľ...
Aj náš život je cestou k nejakému cieľu. A tu sa stretáme hneď s prvým problémom: aký cieľ chcem dosiahnuť, čo má byť cieľom nášho života? Ponúka sa nám veľa rozličných a často aj lákavých cieľov. V dnešnej dobe máme záujem najmä o tie blízke ciele, ktoré sľubujú šťastie a spokojnosť a nevyžadujú si prílišnú námahu. Všeobecná skúsenosť je však taká, že keď tieto ciele dosiahneme, nie sme spokojní, niečo nám chýba. Veľa ľudí prežíva tento nepokoj, no nevidia pred sebou ďalší cieľ, nevedia, o čo by sa mali snažiť. Je to niečo podobné, ako keď sú hory ponorené do mrakov a turista nevidí krásne štíty. Tak je aj skutočný cieľ života pred nami skrytý a pomocou našich poznávacích schopností ho nedokážeme vidieť a veľa ľudí zostáva akoby blúdiť v hmle, ponárajú sa do virtuálneho sveta, ktorý je nereálny alebo do sveta rozličných drog a skôr-neskôr stroskotávajú.
Kto nám môže povedať spoľahlivo niečo o tom, aký je definitívny cieľ ľudského života, ako ho dosiahnuť, kto nás môže k tomuto cieľu viesť a sprevádzať?
Jedna povesť hovorí, že v stredoveku prišli k normandským kmeňom kresťanskí misionári a náčelníci kmeňov sa zišli na poradu, či ich majú prijať alebo nie. Sedeli večer vo veľkej dvorane, uprostred horel oheň, vonku bola tma. Zrazu cez okno vletel vták, prilákaný svetlom, chvíľu poletoval po miestnosti a potom druhým oknom vyletel. Vtedy jeden z náčelníkov povedal: „Nepodobá sa aj náš život tomuto vtákovi? Nevieme, skadiaľ sme prišli, chvíľu sme na tomto svete a potom mizneme v tme. Ak nám títo ľudia vedia niečo povedať o tom, skadiaľ sme a kam ideme, myslím, že ich treba vypočuť...“.
V tejto záležitosti nám nepomôže žiadna filozofia ani žiadna ideológia, čiže to, čo by sme si my predstavovali. Jediné o čo sa môžeme oprieť je spoľahlivá pravda o skutočnosti. O tejto skutočnosti nám môže dať informáciu iba Ten, ktorý tento najvyšší cieľ dosiahol a vrátil sa spoza hranice smrti. Je to vzkriesený Boží Syn Ježiš Kristus. On umožnil svojim učeníkom, aby nadobudli pevnú istotu o Ňom ako vzkriesenom, On im hovoril o tom, že nebeský Otec nás všetkých povoláva do svojho nebeského domova, svoj život a svoje učenie nám dáva ako spoľahlivú cestu k tomuto cieľu, vo sviatostných znakoch nám Ježiš zostáva blízky a je pre nás zdrojom pomoci a sily pri zvládaní životnej cesty k tomuto večnému cieľu.
Pred svojím viditeľným odchodom z tohto sveta dáva týmto svedkom svojho života, smrti a zmŕtvychvstania poverenie: „Iďte do celého sveta, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený...“ Toto oboznamovanie s pravdou o našom živote, o našom cieli, o Bohu a Jeho láske je prejavom starostlivosti Krista – dobrého pastiera o nás. Po svojom nanebovstúpení túto pastiersku starostlivosť uskutočňuje prostredníctvom svojich apoštolov a ich nástupcov, prostredníctvom svojej Cirkvi.
Je tu však aj náš diel spoluúčasti a zodpovednosti za to, či a ako prijmeme Jeho orientujúce a usmerňujúce slová, Jeho službu dobrého pastiera. Tak sme to počuli v dnešnom evanjeliu z Jeho úst: „Moje ovce počúvajú môj hlas a idú za mnou a ja im dávam večný život...“ O tom, či spoznávame v jeho hlase, v hlase Jeho Cirkvi hlas nášho dobrého a starostlivého Pastiera rozhodujeme aj my tým, ako sme vnímavý na Boží hlas v našom svedomí, ako zodpovedne uvažujeme o svojom živote, ako nám záleží na pravde, dobre a spravodlivosti, ako hľadáme pravdu o našom živote, ako uplatňujeme lásku k našim blížnym.
Človek, ktorý si ničí tento vnútorný sluch pre pravdu a dobro, ktorý kladie za stredobod svojho života seba samého a správa sa sebecky, sa stáva neschopným vnímať pravdu, ktorú nám Ježiš Kristus prináša. Tak slová Dobrého pastiera vnášajú medzi ľudí aj rozdelenie, protichodné postoje – ako sme o tom počuli aj v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov: reakcia poslucháčov apoštolov Pavla a Barnabáša bola rozdielna: jedni s radosťou uverili a druhí nielenže odmietli, lež sa stavali voči apoštolom nepriateľský a prenasledovali ich.
Treba mať na zreteli, že aj my sami rozhodujeme o tom, ako prijímame alebo neprijímame starostlivú lásku Dobrého pastiera a Jeho spolupracovníkov.
Napokon sme počuli v druhom čítaní o tých, čo šťastne dosiahli večný cieľ: apoštol Ján videl veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov... Stáli pred Božím trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha a s palmami v rukách – symbolmi víťazstva. Ján dostáva vysvetlenie, že to sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia, oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.
Nasledovať Krista – Dobrého pastiera v podmienkach pozemského života, vo svete, v ktorom je aj veľa takých, čo nielen nepočúvajú Krista, lež odmietajú Jeho pravdu a nenávidia Jeho nasledovníkov, znamená vernosť Jemu aj utrpenie a súženie. Prvý však trpel pre vernosť Bohu a Jeho pravde práve Kristus. On nám dáva účasť na svojej vernosti, na svojej obete, sýti nás svojím telom a krvou a s účasťou na Jeho utrpení sa stávame čistými pred Bohom, čo je znázornené vybielením rúcha. Tak to vyjadril aj náš Pater Rupnik, keď mučenicu, bl. Zdenku, znázornil v bielom odeve a s palmou v ruke.
Táto vernosť sa však oplatí: Boží Syn, ktorý sa za nás obetoval, sa stáva i vo večnosti pastierom tých, čo zvíťazili. Tých, čo vytrvalo počúvali Jeho hlas a nasledovali ho, vedie k prameňom vôd života. Vieme, že týmto prameňom života je sám večný Boh. Z Neho môžu víťazi čerpať život bez konca.
V tejto súvislosti nám treba pamätať na mnohých našich bratov a sestry vo viere, čo aj v týchto dňoch znášajú ťažké utrpenia a smrť pre svoju vernosť Kristovi – Dobrému pastierovi. Sú to kresťania v Sýrii a ďalších moslimských krajinách, ale aj v Európe, kde má prenasledovanie kresťanov zdanlivo jemnejšie podoby, ale s tým istým zámerom: ničiť Krista – Dobrého pastiera v Jeho Cirkvi, ničiť vieru v Neho v ľuďoch, zvlášť v mladých.
Zomknime sa preto pevnejšie okolo Neho, najmä v osobe jeho súčasného zástupcu na zemi, Svätého Otca Františka, okolo našich biskupov a kňazov, v našich farských spoločenstvách, najmä pri slávení Eucharistie a odtiaľto čerpajme silu k vernosti Jeho hlasu i v každodenných okolnostiach života, aby sme takýmto svojím príkladom pomáhali orientovať sa správne aj našim súčasníkom, z ktorých mnohí majú predpoklady, aby prijali pravdu a podľa nej žili.