MOSR
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Kutuzovova 8
832 47 Bratislava

www.mosr.sk
tlacove@mod.gov.sk

Katechézy k roku viery


KKC 2803-2865

Obrázok k článku
Sedem dotykov Božej lásky - Otčenáš 
 
„Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1)
Apoštoli mnohokrát videli Ježiša v sústredení modlitby. Pri pozornom vnímaní  evanjelií Ježiš vystupuje pred našim duchovným zrakom aj ako modlitebník, adorátor i skutkový konateľ. Často je opisovaný ako muž pohrúžený  a sústredený v modlitbe (štyridsaťdňový pôst, osamelé miesta, na vrchu, ..., Getsemanská záhrada). Modlí sa aj v chráme a pri rôznych udalostiach (rozmnoženie chleba,  zázračný rybolov, zázraky, synagógy, chrám ..., posledná večera).
Ježišova katechéza je na prvý pohľad jednoduchá (je sformulovaná do siedmich prosieb), súčasne však otvára priestor pre poznanie výšin Božích i hĺbku milosti a pravdy, ktorú nám ňou Spasiteľ zjavuje. Otčenáš je prístupný pre všetkých ľudí – jednoduchých i intelektuálov. Dáva možnosť uspokojenia všetkým a zároveň nás jemne vťahuje do úžasného duchovného rozmeru otvárajúc pred nami nekonečný priestor dobroty Božej v jej „... šírke, dĺžke, výške i hĺbke“ (Ef 3,18 ). Môžeme povedať, že je nevyčerpateľná a duši chutí tak, ako telu dobrý chlieb.
„Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno“
(Mt 6,9)                                       
V tejto prosbe
môžeme vidieť a cítiť paralelu s Dekalógom - v jeho prvých troch prosbách.                                                                                                        
Posväť sa meno tvoje – nesie v sebe rozmer ľudský – v klaňaní a službe Bohu, v našom osobnom posväcovaní po ceste jeho príkazov a lásky. Duša otvorená pre vanutie Ducha svätého môže potom velebiť svojho Tvorcu aj v rozmere Božskom, keď si uvedomuje šťastie, že je v objatí jeho nekonečnej lásky, že je súčasťou tejto nepochopiteľnej a neustálej metamorfózy Božskej kreativity a harmónie, v ktorej večná Trojica žije a obohacuje všetko Tvorstvo.
Celý náš život, naše myslenie, reč i konanie, celý náš duch i telo majú byť zamerané na Boha, majú byť vyjadrením Božskej oslavy v nás, v celej prírode a vesmíre, v celom svete viditeľnom i duchovnom.
Príď tvoje kráľovstvo“ (Mt 6,10)
Harmónia stvoreného človeka so svojím Tvorcom bola v slobode človeka narušená. Dobrovoľný hriech uzavrel dušu človeka pred prúdom životodarnej milosti, oddelil ho od Boha – ba priviedol ho k smrti: Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ (Gen 2,17))
Celé veky človek cítil svoju bezmocnosť, ale aj dotyk Božej lásky, ktorou ho Stvoriteľ udržiaval v nádeji cez prísľub Spasiteľa. Celý starý zákon hovorí o ľudskej túžbe po Božom kráľovstve. Ono bolo síce mnohokrát vnímané v predstavách človeka veľmi úzkoprso a materiálne – cez vzťahy a sociálne usporiadanie dobových politických štruktúr.
Ježiš viackrát upriamuje myseľ svojich poslucháčov na vyšší cieľ. Neprišiel rúcať spoločenské systémy. Ježiš chce zmeniť najskôr vnútro človeka. Potom sa bude meniť aj celý sociálny a vzťahový systém ľudskej spoločnosti. Upozorňuje a hlása:  „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde."(Jn 4,24)
Príď kráľovstvo Tvoje - je predovšetkým výzvou po vnútornom nasmerovaní človeka a jeho otvorenosti pre prítomnosť Boha v duši. Zanechať a znenávidieť hriech a žiť v stave milosti Božej: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali."(Lk 5,31-32)
„Buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi“(Mt 6,5)Ježiš nás upriamuje k správnej hierarchickej orientácii v životných záujmoch a postojoch.
Človeku aj napriek hriechu ostalo užívanie rozumu a vôle. Vôľa je práve tou, ktorá priviedla ku konečnému rezultátu konanie človeka  rajskej záhrade – ktoré nazývame hriech. Je to ona, čo i teraz mení pokušenie v hriech alebo ho odmieta. Tým, že poznanie človeka nie je vždy jasné a dôsledné, môže aj vôľa podliehať nesprávnemu rozhodovaniu. Ježiš nás upozorňuje, aby sme sa pred každým rozhodovaním pýtali na Božiu vôľu. Aby sme svoje rozhodovanie najskôr konfrontovali s Božími príkazmi a jeho láskou. Kladie nám na srdce otázku i pravidlo. „Hľadajte teda najskôr Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. (Mt 6,33)
Ježiš nám ukazuje cestu k spôsobu života, ktorý naplňuje človeka pokojom a šťastím a rešpektuje jeho dôstojnosť.„Ja som cesta, pravda a život.(Jn 14,6)
Chlieb náš každodenný daj nám dnes (Mt 6,11)Už v rajskej záhrade človek požíva pokrm : Zo všetkých stromov raja môžeš jesť.  Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“(Gen 2,16-17)a po vyhnaní z nej dostáva imperatív obstarávania pokrmu: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb.“( Gen 3,19)
Nedostatok a absencia chleba boli a aj sú príčinou mnohých ťažkostí, ba aj vojen. Hlad nabáda človeka aj k zlému konaniu (krádeže, násilie, vraždy). Nadbytok  – na strane druhej -akoby uspával vôľu a svedomie človeka a necháva ho ľahostajným k potrebám a biede iných.
Chlieb v sebe zhmotňuje nielen dobrodenie prírody ale i ľudskú prácu. Človek je vyzvaný k dorábaniu svojho chleba. Je v ňom stelesnená i zásluhovosť. Je potrebné sa oň pričiniť. Ak niekto inému znemožňuje dorábať si chlieb alebo mu ukradne prostriedky, ktorými so ho môže zadovážiť, pácha hriech.Ak však niekto je zdravý a má vytvorené všetky podmienky na zadováženie si pokrmu, ale sa mu nechce (čaká len na almužnu od iných), tento taktiež pácha hriech. Sv. Pavol k tomu hovorí: „Kto nechce pracovať nech ani neje.“ (2 Sol 3,10)Solidarita a lenivosť nie sú sestry!
Celé Kristovo učenie a pôsobenie je ako životodarná rieka, v ktorej sú uzdravované naše ľudské nedokonalosti a bôle. Vznešeným darom jeho evanjelizácie, ktorý pomáha človeku - je Svätá Eucharistia, ktorú ponúka ako zdroj večného života. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,54) Cirkev toto tajomstvo viery chráni a ponúka ho ako vzácny Chlieb - daný nám úkonom obety spásy, z poverenia Krista Spasiteľa.Nezabúdajme na toto tajomstvo viery a posilňujme si týmto „nebeským chlebom“ svoju dušu!
A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom (Mt 6,12)Odpustenie v živote človeka - túžbou tak veľmi očakávané a s radosťou prijímané, avšak ako dar pre druhých - tak veľmi zanedbávané či odopierané.
Ježiš pozná deštrukciu hriechu, ktorý tlačí na našu pýchu a ješitnosť (ktoré sa bránia v mene akejsi osobnej hrdosti, cti, urazenosti,..., či dokonca spravodlivosti) a bráni nám vyrovnávať narušené vzťahy s inými a budovať mosty obnovenej nádeje a dôvery s inými.Celé dejiny rozprávajú aj o tomto. Narúšanie noriem vlastníctva, vzťahov, dôstojnosti, hodnoty života... - to všetko vytváralo tlak na ľudí a ich symbiózu v určitých rámcových pravidlách, ktoré bolo a je potrebné rešpektovať, aby každý dostal priestor pre existenciu. Etické, morálne i právne kódexy sú výrazom túžby ľudí usporiadať sociálne a existenčné vzťahy, v ktorých majú žiť. Prax nás presviedča, že nie vždy sa v týchto opatreniach hľadalo dobro všetkých. Mnohokrát sú kodifikovaním rôznych deformít a neprávostí voči určitým skupinám jednotlivcov, národnostných menšín, národov, proti základným ľudským hodnotám i životu samotnému.
Aj Boh dáva človeku pravidlá, ktoré má rešpektovať, a dáva mu citlivý barometer pre spravodlivosť a neprávosť, pravdu a klamstvo, dobro a zlo. Človek poznáva vo svojom svedomí čo je dobré a čo je zlé. Svedomie je záväzné pre každého človeka a podľa zhody života s ním budeme i posudzovaní v čase, keď sa predstavíme pred Boží majestát v hodine smrti.Desatoro Božích prikázaní je podrobnou špecifikáciou príkazu„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!"( Lk 10,27), ktorý sme povinní akceptovať, ctiť a žiť po celú pozemskú existenciu.
Boh dobre vie o slabostiach človeka a preto ho povzbudzuje a pozýva na cesty pokoja a lásky. Jednou z nich je i odpustenie tým, ktorí nám voľajako ublížili, či ubližujú.Boh nás predchádza svojim príkladom. V jeho láske sa zrodilo odpustenie urážky človekom. V jeho láske vyrástlo milosrdenstvo k človeku, ktoré prijalo meno Kristus a prišlo na svet ako Spasiteľ človeka. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa  a sme.“(Sk 17,27)
Ježiš vysvetľuje svojim učením vážnosť a veľkosť odpustenia.Svojim konaním, uzdravovaním a prístupom k ľuďom potvrdzuje svoje učenie. Miluje hriešnikov, pozýva ich k pokániu a náprave života, hľadá cesty k ním, neodmieta nikoho. V láske ide do krajnosti - až na kríž a svojich katov ospravedlňuje. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." (Lk 23,34)I nás pozýva k podobnému konaniu. V odpustení sa rodí nová láska a nový život.
A neuveď nás do pokušenia(Mt 6.13)Pokušenie sa predstavuje človeku v podobe mnohých tvári. Vystupuje v habite vzbudzujúcom podľa okolností – zvedavosť, - vášnivosť,  - túžbu po akejsi spravodlivosti, odplate, pomste, - majetku, vlastníctve, peniazoch, - po uznaní,  - dokonca po svätosti (zamilovanej do seba samej).Nabáda človeka k mysleniu i konaniu v rôznych podobách a útočí na vôľu v podobe rôznej argumentácie, aby sa rozhodol pre súhlas s niečím čo zjavne, alebo v skrytosti, nesie v sebe podobu hriechu. Človeku je zväčša predostierané v lákavej podobe a snaží sa zakrývať pravú podstatu a tvár vecí a skutočností.
Ovocie pokušenia smerujúce k hriechu má po čase zväčša veľmi trpkú chuť – okráda človeka o vnútorný pokoj, napĺňa jeho dušu sklamaním a mnohokrát vlhčí oči slzami. Ježiš nás dôrazne varuje pred pokušením zla. V pokušení na púšti dáva diablovi jasnú odpoveď:                 „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“(Mt 4,4)„Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“ (Mt 4,7)„Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4,10)
Vyzýva nás k ostražitosti  - k bdeniu a modlitbe „Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“(Lk 22,40)Ježiš nás tiež varuje pred tým, aby sme neboli pôvodcami hriechu iných. „Beda tomu z koho pohoršenia pochádzajú.“(Lk 17,1)  Pohoršenie – vedie k pokušeniu – šíreniu hriechu v živote iných. Každý kto je prameňom hriechu, bude niesť za to i náležitú zodpovednosť. Nepokúšajme svojou nezodpovednosťou Božiu trpezlivosť – spravodlivosť!
Ale zbav nás Zlého. (Mt 6.13)Zlo predstavuje absenciu dobra vo všetkých podobách. Je to deštrukcia pozitívnych hodnôt materiálnej i duchovnej povahy.
Sme smutní zo zničenia alebo odcudzenia materiálnych vecí potrebných pre náš život. Bolí nás, keď nám pošpinia česť. Sme smutní z neúspechu. Ťažký je pocit sklamania z vierolomnosti priateľa. Neopätovaná láska je bolestivá. Strata zdravia mení charakter ba i zmysel života. Zlo vie zanechať i veľmi hlboké rany – hlavne na duši. Sú zlá spôsobené činnosťou prírody. Je zlo plynúce z interakcií ľudí - spôsobené ich nedôslednosťou či nevedomosťou. Je však i zlo plynúce z vedomého rozhodnutia ľudí, ktoré sa premieta do materiálnej i nemateriálnej sféry. Zdá sa, že sú jednotlivci, ktorí majú v zle záľubu a sú mu takpovediac oddaní. Prameň takéhoto stavu určite vyviera z pôvodcu – otca zla. Pred týmto nás Ježiš varuje. Zároveň nám však dáva istotu víťazstva. Nebojte sa, „ ja som premohol svet“ (Jn 16,33).
Veľkonočný kánon zmŕtvychvstania východnej liturgie je veľkou výzvou pre človeka milujúceho Boha: „Kristus slávne vstal z mŕtvych - smrť smrťou premohol - a zosnulým v hroboch - život daroval.“
Áno, dôvera v moc a dobrotu Boha nás činí schopnými požívať Kristovo víťazstvo nad zlom aj v našom vlastnom živote.
ZáverZ Boha všetko tvorstvo plynie, v ňom existuje a nachádza svoj zmysel a k nemu smeruje. Aj život človeka je Božím dielom a jeho úplne dovŕšenie sa môže uskutočniť len v ňom. Počas pozemskej existencie smerujeme k večnému horizontu – k Tebe Bože lásky – lebo: Tvoje je kráľovstvo, moc i sláva naveky!

Autor: mjr.PaedDr. ThLic. Emil Turiak, PhD. , - Dátum: 05.04.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 657

KKC 1113 – 1209

Obrázok k článku

Na hodine katechizmu sme iste počuli vetu: sviatosti sú viditeľné znaky, skrze ktoré prijímam neviditeľnú Božiu milosť.

Ľudská komunikácia sa nezaobíde bez znamení a symbolov. Slovo nie je len zvuk, ale je znamením toho čo si myslím. Gesto, ktoré uskotočňujem, je znamením toho, čo cítim a čo chcem. Znamenia vytvárajú komunikáciu. Ak sa napríklad chcem zoznamiť s človekom, vyhľadám ho, oslovím ho, podám mu ruku. Aj opätovaný stisk ruky, prináša odpoveď, že medzi sebou komunikujeme.

Aj komunikácia medzi Bohom a človekom využíva znamenia a symboly, ktoré nám umožňujú vytvárať dialóg a spoločenstvo s Bohom. A práve sviatosti sá znamenia, ktoré näm umožňujú a sprostredkúvajú stretnutie s Božím tajomstvom.

Katechizmus nám definuje sviatosti ako viditeľné znaky neviditeľných – Božích milosti.
 

A práve cez sviatosti sa Ježiš stáva symbolický prítomný tu a teraz. Sviatosti ako znaky našej spásy nám nielen naznačujú, ale zároveň aj uskutočňujú skutočné stretnutie s Bohom a jeho tajomstvom.

Kdesi som raz čítal prirovnanie Cirkvi a sviatosti k lodi, ktorá ma s istotou privezie do prístavu. Je to len prirovnanie lepšie pochopiť to, čo nevidíme a čo presahuje naše rozumové chápanie. Predstav si, že si  niekde ďaleko od brehu, uprostred veľkého mora. K záchrane máš dve možnosti. Prvou je kus dosky, plávajúci peň pripadne jednoduchú lodičku. Druhou možnosťou je vybrať si veľkú, moderne vybavenú loď. Prvá možnosť v sebe zahŕňa istú pomoc, ale nebezpečenstvo búrky, žralokov a hlavne  smeru plavby a dostatok  síl. Druhou možnosťou, je že ta moderne vybavená loď, ktorá  ma s istotou dovedie do prístavu. Kristus nám vo sviatosti hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“  (Jn 6,54).

Kristus vo sviatostiach  nám dáva  prísľub nádeje a istotu Božej lásky.

Ako nás učí Sväté písmo a tradícia vyznávame, že všetky sviatosti Nového zákona ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus, aby privádzali do duše človeka neviditeľnú Božiu milosť. Sviatosti sú prostriedky spojenia medzi Bohom a človekom. Tieto sviatosti vysluhuje sám Kristus cez kňazov, ktorí nám sprostredkujú tieto milosti.

Kristus však, vďaka svojmu životu, je základom všetkých sviatostí. Každá sviatosť čerpá svoju originalitu z tohto zdroja. Preto mnohí cirkevní otcovia videli prameň sviatostí v prebodnutom Kristom boku, z ktorého vytiekla krv a voda. V tomto zmysle môžeme tvrdiť, že sviatosti boli ustanovené Ježišom Kristom.

„Tajomstva Kristovho života sú základom toho, čo Kristus, teraz už prostredníctvom vysvätených služobníkov svojej Cirkvi udeľuje vo sviatostiach“.

Služobné kňazstvo je v službe krstného kňazstva. Krstom sme sa stali  ratolesťami Krista, kde on je vinič a my sme jeho  ratolesti.

Nebeský Otec zveril posolstvo spásy svojmu vtelenému Synovi. On zveril apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostavajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe.

Z katechizmu vieme, že tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú znak prostredníctvom ktorého ma kresťan účasť na Kristovom kňazstve. To zostáva navždy a preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.

Vďaka Cirkvi  a  „skrze ňu“, prijímame sviatosti, lebo ona je sviatosťou Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého.

Ježiš  poslal svojich apoštolov, aby v „jeho mene“ hlásali všetkým národom: „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19).

Hlásanie Božieho slova vytvára vieru a viera pripravuje prijímať Božie slovo. Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a na vzdanie kultu Bohu.

Ak sviatosti slávime vo viere, udeľujú nám milosť, ktorú naznačujú. Sám Kristus v nich pôsobí: Kristus krstí, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Sviatosti pôsobia ex opere operata - to je vykonávaním úkonu sa sviatosť uskutočňuje mocou Boha a nie spravodlivosťou človeka. Daroval nám ich preto, aby nám cez ne vlieval Boží život a Božiu pomoc.

Pri vysluhovaní sviatostí platí zásada:  Nehodnosť vysluhovateľa neznamená neplatnosť sviatosti. Sviatosti sú vysluhované platne aj vtedy, keď je vysluhovateľ v stave ťažkého hriechu. Pre platnosť sviatosti sa však vyžaduje úmysel robiť to, čo týmto obradom robí Cirkev.  Nezávisí teda od osobne svätosti vysluhovateľa. Účinnosť ovocia sviatosti závisí aj od dispozície toho ,kto ich prijíma. Cirkev nás učí, že tieto sviatosti Novej zmluvy sú pre veriacich nevyhnutne potrebne na spásu. Tento dar sviatostnej milosti je milosťou Ducha Svätého udelená Kristom: Boží Duch uzdravuje tých, čo ho prijímajú.

Cirkev ako spoločenstvo veriacich slávi toto tajomstvo svojho Pána „kým nepríde“ (1Kor 11,26). Prosba Cirkvi „Marana tha“! – „Pane, príď! (1Kor 16,22).

Tento deň  –„Pánov deň, deň zmŕtvychvstania, deň kresťanov, to je náš deň.. Pánov sa volá aj preto, lebo v ten deň Pán vystúpil ako víťaz k Otcovi. Ak ho pohania volajú deň slnka, aj my to veľmi radi vyznávame: veď dnes vyšlo svetlo sveta, dnes vyšlo slnko spravodlivosti, v ktorého lúčoch je spása“. Svätý Hieronym

Deň Kristovho zmŕtvychvstania, je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom odpočinku cez Bielu sobotu začína deň, porazil smrť, deň „ktorý učinil Pán“ (Ž 118,24), „deň, ktorý nemá večera“.

Preto je pre nás nedeľa  v najplnšom zmysle slová dňom liturgického zhromaždenia, strenutie spoločenstva veriacich s oslaveným  Kristom.

Sviatosti sú znamenia, ktorých cieľom je niečo komunikovať. Ako sme už spomínali, sviatosti sú viditeľné znaky neviditeľných Božích milostí. Komunikujú nám teda Božiu milosť.

Čo je to Božia milosť, ako ju máme chápať?

Pre cirkevných otcov (napr. svätý Augustín) Božia milosť je v prvom rade samotný Boh. On sám sa nám ponúka – komunikuje, aby sme my mohli mať účasť na Božom živote (gratia increata).

Ale aby sa nás Božia láska skutočne dotkla, aby medzi nami a medzi Bohom mohol vzniknúť vzťah – spoločenstvo (communio), Boh musí premeniť, pretvoriť naše vnútro. Musí nás urobiť schopnými prijať Božiu lásku, aby sme mohli podľa nej žiť. Tento účinok Božej milosti sa v oblasti teológie nazýva milosť stvorená - gratia creata alebo milosť posväcujúca - gratia santificante, pretože vďaka jej účinku sa človek stáva svätý, spasený a slobodný.

Láska vo všeobecnosti má tvorivú silu. Dá sa to pozorovať aj na láske medzi ľuďmi. Vedomie, že som milovaný, vytvára vo mne silu a energiu, ktoré pred tým neboli prítomné. Láska vytvára radosť, nádej, schopnosť riskovať, dôveru a zároveň nás robí aj slobodnými. Mohli by sme povedať, že láska je sila, ktorá prechádza z milujúcej osoby na osobu milovanú a pretvára ich životy.

To, čo pozorujeme na medziľudských vzťahoch, je len slabým odrazom toho, čo spôsobuje tvorivá Božia láska v nás. Augustín to vyjadril slovami: „Qui amasti me, fecisti me amabile“ – „Pretože si ma miloval, urobil si ma hodného byť milovaným.“ Zároveň by sme mohli dodať, urobil si nás schopných milovať.

Svätý Augustín konštatuje, že človek, v ktorom nepôsobí Božia milosť, teda hriešny človek, sa nachádza v stave totálnej neslobody. Je otrokom seba samého, uzavretý do seba, nie je schopný konať dobro. Hriešny človek nie je schopný dostať sa sám z takéhoto stavu. Potrebuje Božiu milosť. Božia milosť v človeku pôsobí ako vnútorná sila, ktorá mu daruje vnútornú slobodu, teda pravú lásku.

Účinok Božej milosti je dvojaký: vďaka Božej milosti človek sa stáva slobodný od hriechu a zároveň schopný konať dobro. Naše dobré skutky sú teda ovocím pôsobenia Božej milosti v nás. V tomto duchu môžeme Božiu milosť definovať ako dar slobody od hriechu pre dobro.

Úlohou sviatostí je teda komunikovať Božiu milosť. Bolo by však mylné tvrdiť, že človek, ktorý nepristupuje k sviatostiam, nemá šancu byť spasený. Pôsobenie Božej milosti sa neviaže len na sviatosti. Tohto si v dejinách boli vedomí všetci veľkí teológovia. Aj II. vatikánsky koncil potvrdil tento fakt slovami: „Boh neodopiera potrebné prostriedky na spasenie ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti správne žiť.“ (LG 15).

Naše dobré skutky sú teda ovocím pôsobenia Božej milosti v nás. V tomto duchu môžeme Božiu milosť definovať ako dar slobody od hriechu pre dobro.

Vieme, že sviatosť pochádza z lat. "sacramentum" a znamená svätá vec alebo vec posväcujúca. Sviatosti Nového zákona  ustanovil sám  Ježiš Kristus. Je ich sedem.

Tridentský koncil r. 1547 slávnostne vyhlásil, že sviatostí je sedem (krst, birmovanie, eucharistia, sviatosť zmierenia, pomazanie chorých, sviatosť posvätného stavu a manželstvo.

a) iniciačné sviatosti (sviatosti uvedenia do kresťanského života)

 krst

 birmovanie

 sviatosť oltárna

b) sviatosti uzdravenia

 sviatosť zmierenia

 pomazanie chorých

c) sviatosti služby kresťanskému spoločenstvu

 sviatosť posvätného stavu a manželstvo

A preto, že sviatosť je Boží dar, ktorý si vyžaduje odpoveď viery. Božia ponuka spásy nie je len čistou informáciou, ale výzvou, ktorá si vyžaduje aj našu odpoveď.

Domnievať sa, že sviatosti môžeme sláviť bez vnútornej pripravenosti, bez ochoty k úprimnému obráteniu, znamená chápať sviatosti ako mágiu. Sviatosti nie sú automat, do ktorého stačí vhodiť mincu, aby fungoval. Vyžadujú slobodnú vnútornú otvorenosť voči Bohu.

Čo sa stane, keď človek pristupuje k sviatostiam, ale vo svojom vnútri nie je disponovaný prijať ich? Kristus prichádza, ale prichádza akoby ku zatvoreným dverám a opakuje sa situácia, keď „prišiel do svojho a vlastní ho neprijali“ (Jn1,11).

Ku sviatostiam nie je možné pristupovať ľahostajne, alebo ako neveriaci, pretože sviatosti sú sviatosťami viery. Čo to znamená? Znamená to, že vieru nie len predpokladajú, ale ju aj živia! Len vo viere môžeme sláviť sviatosti ako osobné stretnutie sa s Kristom. Zároveň prostredníctvom sviatostí naša viera rastie. Prehlbuje sa tak náš vzťah s Bohom, ale zároveň aj náš vzťah s ostatnými ľuďmi. Sviatosti teda prispievajú aj k budovaniu Cirkvi ako spoločenstva.  


Autor: kpt. Mgr. Luboš Kaščák, Foto: Archív - Dátum: 27.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 608

KKC 325-384

Obrázok k článku
Neviditeľný svet a anjeli
Kresťania od svojho počiatku verili v existenciu sveta viditeľného i neviditeľného, tak ako ho uvádza Nicejsko-carihradské vyznanie viery. O Bohu vyznávame, že je stvoriteľom celého stvorenia, teda sveta viditeľného aj neviditeľného. Cirkev sa na Štvrtom lateránskom koncile vyjadrila, že Boh je stvoriteľov telesných i duchovných bytostí, teda pozemských i anjelských.
Jestvovanie anjelov je pravdou viery. Anjel je názvom služby, nie prirodzenosti. Anjel je svojou prirodzenosťou duch, nemá hmotné telo. Ale svojou službou je poslom, ktorý plní vôľu Boha. Anjeli majú rozum a vôľu. Teda sami zhodnocujú povahu vecí, spoznávajú a rozhodujú sa. Keďže ich poznanie je podstatne dokonalejšie ako poznanie človeka, aj ich rozhodnutie má väčšiu váhu. Rozhodujú sa raz a dokonale. Anjeli sú nesmrteľné bytosti. Dokonalosťou prevyšujú všetky viditeľné stvorenia. Ich vlastnému svetu vládne Kristus, ktorému je podriadené celé stvorenie.
Anjeli sú teda duchovné stvorenia, ktoré neprestajne oslavujú Boha. Obklopujú svojho Pána, Ježiša Krista a slúžia mu pri jeho poslaní spasiť ľudí.
Sväté písmo uvádza na mnohých miestach ako Boh poslal anjelov aby chránili ľudí a pomáhali im pri hľadaní spásy. Cirkev si pomáhajúcich anjelov uctieva.
Viditeľný svet a človek
Viditeľný svet je dobrý. Všetko, čo je stvorené vďačí za svoju existenciu Bohu. Všetky stvorené veci od seba určitým spôsobom závisia. Sú rozdielne a potrebujú sa navzájom k úspešnej existencii. Túto rozdielnosť a vzájomnú prepojenosť chcel od počiatku Boh.
Všetky tieto vzťahy závislosti človek len postupne objavuje. A každý z nových objavov uvádza vedcov do nemého úžasu a obdivu.
Boh miluje každé svoje stvorenie. Ale zároveň v ňom vytvoril určitý hierarchický poriadok. Najcennejším stvorením je človek. Je vrcholom stvorenia. Podľa inšpirovaného opisu stvorenia v knihe Genezis sme ľudia jasne odlíšení od všetkého ostatného stvoreného sveta. Písmo o nás hovorí, že sme stvorení na obraz Boha.
Pri stvorení sveta dáva Boh do sveta zákony, ktoré zostávajú platné a nemeniteľné. Veriaci človek sa môže o ne s dôverou oprieť. A musí im zostať verný a rešpektovať ich. Všetko čo jestvuje bolo stvorené na to, aby svojou existenciou a konaním oslavovalo Boha. Rešpektovanie týchto vzťahov je počiatkom múdrosti a základom mravnosti.
Aj samotný siedmi deň – symbolické vyjadrenie odpočinku Boha po stvorení sveta – je vyjadrením toho, že si má človek nájsť čas a priestor na oslavu svojho stvoriteľa.
Človek
Boh stvoril človeka na svoj obraz. Má v stvorení jedinečné miesto. Je duchovný a zároveň hmotný. Je stvorený ako muž a žena. Boh ho ustanovil vo svojom priateľstve. Zo všetkých viditeľných stvorení je jedine človek schopný spoznať a milovať Boha. Je to jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého a jediný je povolaný aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote.
Človek má svoju dôstojnosť. Nie je len niečím, ale je niekým. Je schopný poznať seba samého a byť sám sebe pánom. Dokáže sa slobodne dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami. 
Boh všetko stvoril pre človeka, ale človek bol stvorený aby Bohu slúžil a miloval ho. Vďaka tomu, že v Bohu máme všetci spoločný pôvod, tvorí ľudstvo jednotu. Z tadiaľ pramení solidarita aj láska, ktorej nás učil Kristus a ktorej nás učí aj Sväté písmo. Ide o lásku pri rozmanitosti osôb, kultúr a národov. Všetci sme si naozaj bratmi a sestrami.
Človek pozostáva z tela a duše. Symbolicky o tom hovorí kniha Genezis v druhej kapitole: „Pán Boh utvoril z hliny človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“
Vo Svätom písme znamená duša život, a tiež ľudskú osobu. Ale označuje aj to čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie. Je to duchovný princíp človeka. Telo je ľudským telo práve preto, že ho oživuje ľudská duša. A celá ľudská osoba je určená na to, aby bola chrámom Ducha Svätého.
Duša je formou tela. To znamená, že vďaka duchovnej duši je telesne, hmotné telo živým a ľudským telom. Duch a hmota nie sú v človeku dve spojené samostatné prirodzenosti. Ale ich spojenie vytvára jedinú prirodzenosť. Cirkev učí, že každú dušu stvoril bezprostredne Boh. Nevytvorili ju rodičia.
Duša je nesmrteľná. Nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení.
Boh chcel rovnosť ah rozdielnosť. A preto človeka, ktorý si je rovný na úrovni všetkých ľudí, stvoril ako muža a ženu. Obaja sú si dokonale rovní no majú špecifické vlastnosti. Muž  a žena majú neodňateľnú dôstojnosť danú Bohom. Boh nie je ani mužom ani ženou. Je čistý duch ale dokonalosti muža a ženy odzrkadľujú čosi z nekonečnej dokonalosti Boha. Sú to dokonalosti otca, matky a manžela.
Obaja sú stvorení jeden pre druhého a Boh chce, aby obaja žili spolu. Boh ich neurobil neúplných, ale ako spoločenstvo osôb. Jeden je pomocníkom druhého a v manželstve ich spája v jedno telo. Dokonca môžu spoločne odovzdávať ľudský život. Jedinečným spôsobom tak spolupracujú na diele Stvoriteľa.
Jedným z poslaní, ktoré človek dostal, je podmaniť si svet. Nejde ale o deštrukciu ale naopak, o starostlivé spravovanie sveta tak, aby prekvital.
Prvý človek bol stvorený ako dobrý a žil v úplnom priateľstve so svojím stvoriteľom a v súlade s celým stvorením, ktoré ho obklopovalo. Tento stav prevýšila iba sláva nového stvorenia v Kristovi. Tento vzťah s Bohom vytváral stav prvotnej spravodlivosti. Celá bytosť človeka bola neporušená a usporiadaná. Nebol opantaný žiadostivosťou tela, mysle a očí. Nebol podrobený zmyselným rozkošiam, nedychtil po pozemských dobrách a netúžil sa presadzovať  proti príkazom rozumu. Sväté písmo ako dôkaz priateľského vzťahu medzi človekom a Stvoriteľom uvádza to, že Boh vsadil človeka do rajskej záhrady, aby ju obrábal a strážil. Práca teda nebola trestom, ale spoluprácou muža a ženy s Bohom na zdokonaľovaní viditeľného stvorenia. No celý tento súlad prvotnej spravodlivosti sa stratil s hriechom našich prarodičov. Boh teda človeka stvoril na svoj obraz a dal mu na starosť celý svet. Človek je predurčený stať sa obrazom Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a je obrazom neviditeľného Boha.
 

Autor: por. Mgr. Ľuboslav Farkaš, Foto: Archív - Dátum: 12.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 718

KKC 2598-2649

Obrázok k článku

O modlitbe

Modlitba - povznesenie duše k Bohu,  skrze vieru a lásku.

Je to podstatný akt kresťanského života! Mnoho ľudí nemá presnú a správnu predstavu o modlitbe. Niektorí si myslia, že stačí len recitovať formulky, naučené texty. Áno, niekedy aj to pomôže nasmerovať dušu k Bohu, ale nemôže sa to robiť mechanicky a roztržite.

Jeden spôsob modlitby je tiež meditácia, v ktorej sa vynárajú obrazy a myšlienky o Bohu, o Božích tajomstvách. Je dobré takto v meditácii zostávať niekedy v Božej prítomnosti.

Je dôležité pochopiť, že modlitba je vnútorná snaha a ochota duše s vierou a láskou obracať sa na Boha. Preto je dôležité pochopiť a uveriť, že modlitba je nutný a jedinečný prostriedok na prežívanie kresťanského života. Svätá Terézia Avilská to potvrdzuje: „Existuje iba jedna cesta, ktorá vedie k Bohu a to je modlitba.“

Čo je modlitba?

Jedného dňa sa Ježiš modlil na určitom mieste. Keď skončil, jeho učeníci mu povedali: „Pane, nauč nás modliť tak, ako Ján to naučil svojich učeníkov.“ (Lk 11,1)

Najjednoduchšia definícia modlitby sa môže vyjadriť takto: je to činnosť, hovorené rozprávanie sa s Bohom.

Modlitba nemôže byť monológ. Treba trochu ešte rozšíriť skrátenú definíciu:

- Modliť sa znamená adresovať sa na Boha, hľadať ho, utiekať sa k nemu.

- Modliť sa, to tiež je volanie Boha o pomoc.

- Modliť sa, to znamená, prosiť vrúcne a úpenlivo.

- Modliť sa, čiže prihovárať sa za niekoho, žiadať pre neho dobro.

- Modliť sa znamená angažovať sa v prospech niekoho.

Modlitba často znamená akoby duchovnú zbraň kresťana.

Skutočne správna modlitba dojíma srdce Boha a pohýna jeho otcovskú ruku k činu.

Modlitba je prostriedok, ktorý napája človeka na priamu komunikáciu a kontakt so Stvoriteľom sveta.

„Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu otcovi, ktorý je v skrytosti“.(Mt 6,6)

V dnešnej dobe ľudia sú preťažení prácou, starosťami o rodinu, zábavkami atď.  To je veľké nebezpečenstvo aktivizmu a to sa tiež týka aj kňazov a rehoľníkov... Zabúda sa na to, čo má byť podstatné pre veriaceho kresťana. „Využite čas, lebo dni sú zlé.“ (Ef 5,16) Bez modlitby všetko je márne.

Rozlišujeme:

  1/ modlitbu v Cirkvi a s Cirkvou

 2/ modlitbu osobnú v tajnosti, v skrytosti svojej izby.

Obidva tieto póly sú potrebné a nerozlučiteľné , vzájomne sa doplňujúce. Modlitbou sa stávame opravdivými Božími deťmi. Nech Boh žehná tých, ktorí sa zaraďujú do úlohy prosebníkov.

Jednoduchosť modlitby a v modlitbe

Tak ako je normálne, že vieme hovoriť, tak má byť normálne a samozrejmé, že sa vieme modliť.

Slepý na okraji cesty kričal: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ (Mk 10,48) A Pán mu hneď odpovedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ ( Mk 10,52 )

Jednoduchá modlitba vytryskuje zo srdca a čaká s vierou na Božiu pomoc. Nepotrebuje azda ani napísané príručky.  Všetko čo prosíte, proste s vierou. „Vtedy k nemu priviedli posadnutého zlým duchom, ktorý bol slepý a nemý. On ho uzdravil a nemý rozprával a videl“. (Mt 12,22) O tom hovorí aj list Židom: „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo, kto prichádza k Bohu musí veriť, že on je a že odmieňa tých, čo hľadajú.“ ( Hebr. 11,6)

Modlitba je náš prejav viery, priame vyznanie viery, ktorou sa človek obracia priamo na Boha: „Modlitba s  vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“. (Jak 5,15)

V prvom rade modlitbou sa obraciame k Bohu,  ako hovorí apoštol Ján : „Veru, veru hovorím Vám. Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“(Jn 16,23)  Teda v mene Ježiša Krista, ktorý zomrel a bol vzkriesený, je po Božej pravici a prihovára sa za nás.

Učeníci žiadajú Ježiša: „Nauč nás modliť sa...!“ On odpovedá: „Keď sa modlíte hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo...!“ (Mt 6,10 )  Na otca sa obracajú, k otcovi sa utiekajú jeho deti. Dôležité je teda mať osobný vzťah k Bohu.

Na vyslyšanie  modlitby je potrebné tiež srdce očistené od hriechov skrze krv spasiteľa Ježiša Krista. Teda účinok modlitby závisí od viery kresťana. Modlitba bez viery nie je účinná. Boh však nie je ľahostajný ani na modlitbu neveriacich. On miluje všetkých ľudí, a chce sa dotknúť všetkých ľudí a chce sa dotknúť každého človeka svojou láskou.

Boh chce: „aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu“. (Tim 2,4)

Svätý Ján píše: „Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší, ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu.“ (Jn 9,31) Ak aj hriešny človek dosiahne vyslyšanie, to znamená, že Boh mu chce preukázať milosrdenstvo, svoju veľkodušnú lásku a tým ho chce priviesť k viere.

Ľudia sa modlili a modlia sa v každej civilizácii a kultúre a obracali sa však k rôznym božstvám. Žiaľ také modlitby boli a sú pomýlené dodnes. Mnohé žalmy predstavujú silné modlitby. Napr.: „Pane, počuj moje slová, všimni si moje vzdychanie...“ (Ž 5,2),

„Pane vyslyš moju modlitbu, nakloň svoj sluch k môjmu volaniu...“ (Ž39,13 ) „Boh mojej spásy, dňom a nocou volám k tebe.“ (Ž 88,2)

Boh je hodný našej modlitby a chvály. V modlitbe ho uznávame za otca a sprievodcu života. Obraciame sa na neho skrze Ježiša a v mene Ježiša Krista.

“Pretože ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.“ (Fl 2,9) Štefan sa modlil pri kameňovaní. „Ježišu prijmi môjho ducha...“ (Sk. 7,59)

Obracať sa v modlitbe na Ježiša vyžaduje uznávať ho za Spasiteľa, Božieho Syna, ktorý je súčasťou Božej moci. Pán Ježiš uisťuje kresťanov: „A urobím vám všetko, čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Boh oslávený.“ (Jn 14,13) Modliť sa, prosiť v mene Ježiša znamená dôverovať mu: „Kristus Ježiš, ktorý zomrel a bol vzkriesený je po pravici Boha a prihovára sa za nás.“ (Rim 8,34)

V ťažkej situácii môžeme a máme prosiť Boha skrze Ducha svätého. Svätý Pavol v liste Rimanom to zdôrazňuje: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba, sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ (Rim 8,26) Duch svätý vie, čo potrebujeme, pozná naše srdce, naše potreby a usmerňuje našu modlitbu do súladu s Božou vôľou. „A ten, ktorý skúša srdcia, vie po čom Duch túži, že sa prihovára za svätých ako sa páči Bohu.“ (Rim.8,27) Modlitbu nemožno adresovať priamo na svätých, ktorí sú len naši sprostredkovatelia u Boha, naši prímluvníci. Apoštol Pavol dáva všetkým kresťanom pomenovanie „svätí“. Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých.“ (Ef 6,18) Pavol podobne aj na iných miestach Písma súčasných kresťanov nazýva svätými. Pannu Máriu, jednoduchú ženu, si Pán Boh vybral za matku svojho syna, ale aj ona potrebovala spásu, očistu od dedičného hriechu. Svätý Lukáš uvádza nádherný chválospev, ktorým Mária ďakuje za udelené milosti: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi, lebo vzhliadol na poníženosť svojej služobnice.“ (Lk. 1,46-49) Mnohých kresťanov, mužov, ženy ba i deti, ktorí dali príklad kresťanského života alebo ktorí boli verní vyznávači viery aj za cenu smrti, Cirkev kanonizovala a tak potvrdila, že môžu byť vzorom. Počas tisícročnej kresťanskej tradícii sú povzbudením v ťažkostiach a skúškach života. Svätcom patrí naša úcta! Treba nasledovať ich život. Musíme si dať veľký pozor, aby sme nepodľahli rôznym poverám, ktoré sa šíria, napr. mágia, astrológia, vyvolávanie duchov... Na to zvlášť upozorňuje kniha Deuteronomium. „Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére  prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia. Nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa nepáčia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí.“ (Dt18,10,12)

Kde sa máme modliť?

Po nanebovstúpení Pána, učeníci Peter a Ján šli do chrámu sa modliť. (Sk. 3,1)

V Novom zákone sa píše, že kresťania sa modlili spoločne vo svojich domoch. (Sk. 1,4) Títo všetci jednomyseľne zotrvávali v modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi. To isté tvrdia aj ďalšie verše Písma. (Sk 12,12, 12,5, 16,13 )

Veľmi dôležitá je aj modlitba v súkromí, v izbe, čo pripomína evanjelista Matúš :„Ale, keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6,6) Boh vníma aj náš vzdych: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, ...Duch sa prihovára za nás...“ (Rím 8,26) Je isté, že žiadna modlitba nie je účinná, keď nie je do nej zapojené srdce. Preto platí: Modli sa radšej srdcom, t. j. bez slov, ako iba ústami, ale bez srdca! Dôležité je tiež modliť sa nahlas, to je samozrejmé pre každý dialóg teda aj pre rozhovor s nebeským otcom. Boh nám dal jazyk, dôležitý nástroj pre život, preto volajme: „K tebe Bože volám, lebo ty ma vyslyšíš. Nakloň ku mne sluch a vypočuj moje slová.“ (Ž 17,6) Modlíme sa v rôznom postoji: stojačky, na kolenách, sediačky či ležiačky. Dôležité je naše sústredenie, pozornosť a zapojenie srdca. „Na svojom lôžku myslím na Teba, o tebe rozjímam hneď za rána.“ (Ž 63,7) V liturgii sa predpisujú tri postoje: státie, sedenie a kľačanie.  Modliť sa na kolenách ráno a večer pri posteli je dojemný obraz človeka. Je to prejav viery, pokory, poddanosti a úcty Stvoriteľovi sveta. „Pavol, keď povedal, kľakol si a modlil sa s nimi všetkými.“ (Sk 20,36)  Pri modlitbe možno mať oči tak otvorené, ako i zatvorené. Aj sklopenie viečok môže uchrániť pred roztržitosťou.

Svätý Pavol zdôrazňuje to, čo je v modlitbe aj v liturgii najviac dôležité: “Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok. Podobne aj ženy nech sa krášlia skromnosťou... i dobrými skutkami.“ (1 Tim 2,8-9)

Ježiš povedal: „Lebo každý kto prosí, dostane a kto hľadá nájde, a kto klope tomu otvoria. (Lk 11,10) Podľa tohto Božieho slova úprimne modliaci sa človek má právo na vyslyšanie, na odpoveď Boha. Stáva sa však, že nedostáva žiadnu odpoveď od Boha, a preto sa pýta. Prečo ma Boh nevyslyší, či ma nemá rád? Tomu susedovi sa darí lepšie, či ja som horší ako on? Prečo, prečo... V prvom prípade hľadajme príčinu v sebe, a nájdeme prekážku. Uznajme si svoje nedostatky. Svätý Ján píše: „Ale ak vyznáme svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ (1 Jn. 1,9)

Vo sv. písme nájdeme veľmi veľa dôvodov a príčin prečo nás Boh nevyslyší hneď. „Prosíte a nedostávate, lebo zle prosíte, chcete to využiť pre svoje náruživosti.“ (Jak 4,3)

Sebectvo býva príčinou nevyslyšania ako aj ďalšie naše neresti. „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá... Choď sa najprv zmieriť so svojim bratom.“ (Mt. 5,25-26) A to sa zdôrazňuje aj v našej najčastejšej modlitbe: „Otče náš, odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt. 6,12) Veľkou prekážkou vyslyšania modlitby je pýcha: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť. Priblížte sa Bohu a on sa priblíži k vám...“ (Jk. 4,6,8)  Svätý Pavol neprestáva zdôrazňovať kresťanom: „Nech každý skúma svoje skutky...“ (Gal.6,4) Aby mohol ticho meditovať v ústraní, vyhnúť sa roztržitosti, udržať sa v Božej prítomnosti. Mnohí duchovní vodcovia radia pri meditácii mať pri sebe zápisník, svoj denník, farebné ceruzky, zapisovať si myšlienky, podčiarknuť si texty Božieho slova, ktoré sa ma dotkli, predsavzatia, atď.  Osvedčuje sa aj náhodne si otvoriť Písmo a tak sa dozvedieť to, čo práve Boh chce mi povedať. Mnohé duchovné osobnosti zanechali svoju Bibliu úplne farebnými túžbami podčiarknutú.. Vidieť, že  plne venovali čas Bohu v meditácii. Vzácna je aj príležitosť: adorácie pred Eucharistiou, kde môžeme vyznávať lásku k Pánovi

- čas súkromia pri spovedi

- a iné chvíle a mimoriadne príležitosti ( sviatky, narodeniny, atď.)

Keď Peter kráčal po vode, vo chvíli nebezpečenstva, že sa utopí, zvolal s vierou a dôverou : „Pane zachráň ma.“ (Mt 14,28-31) Pán ho hneď vyslyšal. Veľa takýchto náhlych vyslyšaní uvádza Písmo. „...a modlil sa k Nemu a (On) sa dal uprosiť, vypočul jeho modlitbu.“ (2 Krn 33,13) Žalm hovorí: „ aj Samuel, ctiteľ jeho mena, vzýval Pána a On ich vypočul.“ (Ž 99,6)  Svätý Pavol nás vyzýva: „Modlite sa bez prestania.“ (1 Sol 5,17)

Boh však môže povedať aj svoje nie. Aj napriek tomu nestrácajme vieru a dôveru v Neho.

„... veď  váš otec vie, čo potrebujete, prv ako ste ho prosili.“ (Mt 6,8) Boh nám chce dať vždy to najlepšie. Predstavme si dieťa 5-6 ročné, ktoré si žiada ostrý nôž alebo sekeru na hranie. Určite mu ju nedáme, pretože je to pre neho nebezpečné.  Pán Boh môže povedať aj : „Čakaj trpezlivo, vytrvaj vo viere a dôveruj!“ V evanjeliu čítame, že Mária a Marta prosili, aby Ježiš prišiel liečiť ich chorého brata, ale Ježiš neprišiel, meškal a Lazar zomrel. Potom ho však vzkriesil a jeho moc a sláva bola tým väčšia, ako radosť Lazara a jeho sestier. Boh skúša našu vieru a trpezlivosť. „...teraz sa tiež skúša ohňom.“ (1 Pt. 1,6-7)

Záver

 Musíme veriť, že Boh odpovedá na naše prosby a modlitby, ale nie iba podľa nášho priania, ale vždy podľa Jeho múdrosti. Zachovajme istotu, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.


Autor: mjr. Tussia Umba Dimbi, Foto: Archív - Dátum: 08.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 655

KKC 1716-1761

Obrázok k článku

Škola blahoslavenstiev

"...Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna. (...) Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila."(Hebr 12,4-7.11-15) Slová Listu Hebrejom poukazujú na bytostný postoj ľudí vzťahujúc sa na bohatstvo poznania, ktoré človek cez pozitívnych učiteľov života získava. Spomenutý postoj je najviac vnímateľný v dvoch rovinách – rovina prijímateľa poznačená odporom a znechutením a rovina užívateľa poznačená upokojením, naplnením a radosťou zo získaného. Osobitne sa daný postoj dá vnímať vo vzťahu Boh a človek – Boh najvyšší a najväčší učiteľ a človek celoživotný žiak. Prijímajúc skutočnosť, že Boh sa k človeku neustále prihovára, teda ho aj učí skrze svoje slovo zjavené v Písme Svätom, neupierajúc vážnosť a posvätnosť každého slova dajú sa predsa nájsť miesta, kde Boh skrze svojho Syna doslova zhrňuje veľkosť svojho učenia v pochopiteľných bodoch a výzvach medzi ktoré bez pochybnosti patrí "Kázeň na hore" respektíve Kristove blahoslavenstvá. Ako hovoria mnohí autori zaoberajúci sa daným miestom Kristovho ohlasovania, Kristove blahoslavenstvá sú podstatou jeho evanjelia sú cestou ku šťastiu bez konca. Blahoslavenstvá sú hlavné pravidlá predovšetkým kresťanského života, ale koniec koncov života každého človeka hľadajúceho vyššie šťastie a naplnenie. Sú to mravné normy pre život v spoločenstve lásky. Voláme ich aj Ústava Cirkvi, lebo na nich budujeme celý náš mravný poriadok. Sú ozvenou a spresnením prikázania lásky. Pomáhajú nám naplno rozvinúť lásku k Bohu a ku všetkým ľuďom. Blahoslavenstvá nevyjadrujú iné požiadavky ako Desatoro Božích prikázaní. Božie zákony vyhlásené na Sinaji sú v nich obsiahnuté a plnšie rozvinuté. V blahoslavenstvách nám Boh zjavuje svoju večnú a nemeniteľnú vôľu, ako ju vyjadril v Desatoro. Všetko ostatné, čo Kristus učil, gravituje okolo nich.

Predstava byť blahoslavený je lákavá, keď však počujeme Kristove požiadavky, zapíname v sebe obranné mechanizmy. Je možné v našej dobe žiť podľa tohto návodu? Čo získame, keď sa budeme nadchýnať chudobou, spravodlivosťou, milosrdenstvom, čistotou srdca, keď prijímame utrpenie? Na prvý pohľad je Boh veľmi prísny učiteľ, ktorého požiadavky sú až nezlučiteľné s akoukoľvek pozemskou predstavou šťastného života, no v celom kontexte Kristovho života vidíme ten najláskavejší postoj učiteľa voči žiakovi a to je postoj vlastného príkladu. Aby sme nemali pocit, že Ježiš na nás kladie bremeno, ktoré on nemusel niesť, tak on sám nám ukázal, že Blahoslavenstvá sú predovšetkým vyjadrením jeho pozemského správania. On bol tým chudobným v duchu, ktorý plače nad Jeruzalemom a nad smrťou priateľa Lazára. On sa vo svojej misii správal ticho a nenásilne. Aj vtedy, keď ho bili a súdili. Preto nám odkázal: ”Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom”. On sa usiluje každým svojím slovom o spravodlivosť medzi ľuďmi. Je tým, ktorý nám zjavuje a sám ukazuje milosrdenstvo Otca, ktorého neustále vidí svojím čistým srdcom. On je, ako hovorí sv. Pavol ”náš pokoj”, ktorý svojou smrťou ”zabil nepriateľstvo” (porov.: Ef 2, 14 - 17). On je ten, ktorého prenasledujú a potupujú, lebo je vtelením Božej spravodlivosti. On je ten, ktorý je prvý na tejto zemi blahoslavený, lebo splnil svoju misiu a vrátil sa k Otcovi, aby sa radoval vo večnosti. Aj preto  je Ježiš najvyšším a najlepším učiteľom života, každého človeka, ktorý má právo od nás žiadať, aby sme ho nasledovali aj cestou utrpenia, lebo o čom učil, o tom svedčil. Cez ťažké výzvy Blahoslavenstiev vnímame nekonečne milujúcu tvár Otca, práve vo chvíľach, keď prijímame ovocie a čerpáme naplnenie a radosť zo života riadiaceho sa podľa nich. O to väčšia radosť a naplnenie čaká človeka pri osobnom stretnutí s Bohom vo večnosti – "radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi"(Mt 5,12). S vierou vo Všemohúceho môžeme považovať osem blahoslavenstiev za návod na získanie pravého šťastia na zemi a na zabezpečenie večného života v nebi. Ježiš nám v nich načrtol cestu k láske a smernice radostného a plnohodnotného života. Máme v nich záruku a najistejší spôsob ako sa stať a zostať opravdivými ľuďmi. Blahoslavenstvá – princípy, pravidlá vedúce ku šťastiu - majú teda svoje uplatnenie vo všetkých dimenziách ľudského života. Sú návodom pre život tak jednotlivcov ako aj pre celé ľudské spoločenstvo. Buduje sa na nich život Cirkvi po celom svete a v každej jej jednotlivej čiastke, najmä vo farnostiach. Výsadné uplatnenie týchto princípov života je v kresťanskej rodine, ktorá je základnou bunkou veľkej Cirkvi.

Prvým pravidlom, ktoré nám ponúka Ježiš v reči na hore je zákon o chudobe v duchu: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3) Je to Boží zákon, ktorý hlása, že najvyšším dobrom a šťastím pre človeka, rodinu a celé ľudské spoločenstvo je Boh sám.

Evanjeliovú chudobu nemožno chápať ako nemať, nevlastniť nič, ale naopak, ako nadobúdať, vlastniť a užívať veci tohto sveta podľa vôle Božej. Podstatou evanjeliovej chudoby je prekonávať lakomstvo a vedieť užívať veci na sprítomnenie lásky. V perspektíve tejto náuky v matérii a pseudohodnotách tohto sveta nevidíme najvyššie dobro. Pred všetkými vecami a hodnotami prvé miesto patrí Bohu a jeho záujmom. Morálno-mravné dobro a svoju duchovnú spásu uprednostňujeme pred každým pominuteľným pozemským dobrom. Za najvyššie bohatstvo považujeme lásku k Bohu a zásluhy pre nebo podľa Ježišových slov: "Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich ničia moľ a hrdza a kde sa zlodeji dobývajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady(...) lebo kde je tvoj poklad, tam bude i tvoje srdce." (Mt 6,21).

Opozitum chudoby podľa prvého blahoslavenstva je hriech bohatstva v zmysle Matúšovho boháča, ktorý "ťažko vojde do nebeského kráľovstva" (Mt 19,23). Týmto boháčom je každý, kto sa dal natoľko zaslepiť majetkom, že už cezeň nevidí svojho blížneho a Boha. Pritom nezáleží na tom, koľko majetku má, ale aký má k nemu postoj srdca.

Druhé pravidlo vyjadrené v blahoslavenstve je plač, smútok: "Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení."(Mt 5,4). Toto pravidlo, alebo zákon môže vyvoláva v našom vnútri istý zmätok. Čo je to za šťastie, ktoré sa má zrodiť z plaču a sĺz?! A predsa je v ňom vyjadrená veľká božská múdrosť! Ide o plač, ktorý oslobodzuje a je zdrojom radosti, alebo je to plač, ktorý vyjadruje neprekonateľný zármutok a rozmnožuje ľudské trápenie? Treba nám pochopiť, aký plač odporúčal Kristus, aby sme našli šťastie. V živote sa dopúšťame aj hriechov a chýb. Pochádzajú z našej ľudskej nedokonalosti a slabosti. Často si vieme ublížiť a vzájomne si raniť srdcia. Preto sú potrebné slzy pokánia a ľútosti, aby sme vedeli napraviť, čo pokazíme. Tento požehnaný plač je kľúčom k radostnému a šťastnému životu. To je naozaj plač, ktorý lieči dušu.

Tretie pravidlo Kristových blahoslavenstiev je ticho: "Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme." (Mt 5,5). Toto  blahoslavenstvo je Kristovým návodom na riešenie nezhôd a napätí tak vo vnútornom živote človeka ako aj v živote spoločenstva. Pán Ježiš vložil do tohto blahoslavenstva mravnú zásadu riešenia všetkých ľudských konfliktov – doslova riešiť zlo a nepokoj s pokorou a pokojným a láskavým srdcom. Kristova metóda je metóda nenásilia a trpezlivosti. Ak cítime ublíženie a nespravodlivosť prejavené voči nám, naša snaha spočíva v úsilí trpezlivo znášať a hľadať cesty spravodlivého a pokojného riešenia problému. Týmto postojom odmietame každú formu násilia, hnev a jeho rôzne prejavy, či už v srdci, v reči alebo v konaní. Tichosť, ktorej nás Kristus učí, nie je slabosť, ale veľká mravná a duchovná sila. Túto schopnosť si treba postupne nadobúdať, ako nás k tomu vedie slovami: "Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom." (Mt 11,29). Čnosti tichosti predchádza cesta sebaovláda¬nia, ktorá nás k nej vedie. Čím viac sa učíme ovládať, tým viac vieme použiť Kristovu metódu tichosti pri riešení našich nedorozumení, predovšetkým vo svojom srdci, ale aj v rodine i v spoločnosti.

Štvrté pravidlo Kristových blahoslavenstiev, respektíve v tomto prípade pravidlá, sú – hlad a smäd po hodnote spravodlivosti: "Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení."(Mt 5,6). Spomenutý hlad a smäd, ktorý Kristus uvádza v nás vzbudzuje obraz v podobe túžby po chlebe a vode. Týmto obrazom je vyjadrená primárna existenciálna túžba človeka po niečom bez čoho nemôže žiť. Týmto spôsobom hlad a smäd po spravodlivosti nadobúda status nutnej potreby pre duchovný život lásky. Ako pod pojmom chlieb a voda vnímame široký rozmer pokrmov a nápojov, tak pod  pojmom spravodlivosť môžeme rozumieť spoločné meno pre všetky duchovné hodnoty, ktorými sa môže človek stať milý Bohu a svojím blížnym.

Piate blahoslavenstvo nás učí pravidlu milosrdenstva: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5,7) Milujúce srdce, asi takto môžeme rozobrať slovo milosrdenstvo. V konkrétnom pohľade na kríž a prebodnuté milujúce srdce Ježiša Krista môžeme povedať, že práve On - Učiteľ milosrdenstva prišiel naučiť milosrdenstvu všetkých ľudí. V Kázni na hore ho predstavil ako základný zákon života v Božom kráľovstve, a tým aj ako nevyhnutnú podmienku obsiahnuť Božie milosrdenstvo od nebeského Otca. Nádej na Božie milosrdenstvo môže mať len ten, kto vie byť milosrdný k iným ľuďom. Samotné milosrdenstvo k blížnym je nevyčerpateľným prameňom nevýslovnej útechy a radosti nielen pre tých, ktorí ho prijímajú, ale aj pre tých, čo ho dávajú. Ak človek hľadá odpoveď, čo môže byť hlavnou podmienkou blaženosti v nebi, tak najpravejšou odpoveďou je milosrdenstvo. Nič iné, od Boha pri stretnutí s ním nebudeme prosiť, ako práve milosrdenstvo voči nám, a nič iné od nás Boh nechce, ako milosrdenstvo voči naším blížnym. To od nás žiada aj cez  podobenstvo o poslednom súde: „Lebo som bol hladný a nedali ste mi jesť... Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25,31-45)

V šiestom blahoslavenstve nás Boh učí pravidlu čistého srdca: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8) Pravidlo čistého srdca je základom pre videnie samotného Boha. Hoci z biologického pohľadu srdce ako orgán nemá nič dočinenia z videním (aspoň nie priamo), predsa z pohľadu duchovného vnímania jeho čistota je podmienkou pre možnosť vidieť Boha. Pohľad na čistotu srdca v tomto rozmere nám poskytuje dva významy. Prvý význam (srdce ako telo) čistoty srdca sa vzťahuje na úctu k telu samotnému, tak svojmu, ako aj k telu svojich blížnych lebo je chrámom Ducha Svätého, ako hovorí apoštol Pavol: „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.“ (1Kor 6,19-20) Druhý význam čistoty srdca (srdce ako svedomie) spočíva v tom, že nemáme zaťažené srdce žiadnym ťažkým hriechom a že sme posväcujúcou milosťou vnútorne spojení s Bohom. V tomto zmysle volá po čistote srdca žalmista: „Zmiluj sa, Bože nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu....Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.“ (Ž 51,3-4,12)

Siedme blahoslavenstvo nás pozýva k synovstvu s Bohom cez pravidlo šírenia pokoja: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt 5,9) Dalo by sa povedať, že siedme a tretie pravidlo resp. blahoslavenstvá sú podobné. Veď v oboch ide o pokoj ku ktorému je človek Bohom pozvaný. Blahoslavenstvá všeobecne, hoc sú na prvý pohľad podávané ako výzvy alebo oslovenia pre jednotlivcov reprezentujúcich dané pravidlo, človeka oslovujú ako celok, teda pre dosiahnutie blaženosti sú v živote človeka potrebné nevynímajúc žiadne z nich. Podobne aj v tomto prípade – pokoj vyšpecifikovaný v treťom blahoslavenstve je predpokladom a súčasťou pokoja siedmeho blahoslavenstva. Veď len ten človek, ktorý nosí pokoj vo svojom srdci dokáže pokoj prinášať aj do svojho okolia. Takto sme Ježišom Kristom pozvaní šíriť pokoj a mier medzi ľuďmi a vstúpiť do rodinného spoločenstva s ním. "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam – a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja." (Jn 14, 27-28)

Škola ôsmeho blahoslavenstva nám ponúka pravidlo ktoré sa dá zhrnúť do slov - kto hľadá a túži po spravodlivosti, môže čakať nepriateľstvo a odpor v podobe prenasledovania: "Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,10) Toto blahoslavenstvo nás učí a vychováva k trpezlivosti a obetavosti. Spravodlivosť, pre ktorú z pravidla je možné čakať útlak a prenasledovanie je po¬menovanie dobra ako takého. Duchovné i hmotné dobro vyžaduje od jednotlivých členov Božieho spoločenstva veľa odriekania a obe¬tavosti. Žiť s Kristom v jeho spoločenstve, znamená reprezentovať ustanovizeň dobra na zemi a tú prenasledujú rôzne ťažkosti a nepríjemnosti. Prichádzajú tak zvonku, ako aj zvnútra. Zvonku sú to obyčajne prenasledovanie cez ľudí vyznávajúcich pseudohodnoty materiálneho sveta, pre ktorých sa človek, spoločenstvo hľadajúce Krista stáva nepriateľom. Zvnútra zasa pôsobia na Božiu rodinu nepríjemnosti a súženia v podobe duchovných chorôb, nedorozumenia a príkoria, ktoré spôsobuje mravný i morálny úpadok, zloba, či slabosť niektorých bratov a sestier.

Zaiste, že rozhodnúť sa vstúpiť do školy Kristových blahoslavenstiev, vyžaduje aj odvahu a súhlas k prinášaniu nemalých obetí.

Ako píše vo svojom románe ”Podivný život Ivana Osokina” ruský spisovateľ P.D. Ouspenský: rozpráva príbeh o mladom mužovi, ktorý bol v ťažkej duchovnej depresii, že pomýšľa na samovraždu. Zdá sa, že sa na každej križovatke svojho života vydal zlým smerom a prežíval preto veľkú beznádej. Prišiel za jedným múdrym starcom, kúzelníkom a prosil ho, aby s ním urobil nejaké kúzlo. Poprosil kúzelníka, aby ho znova vrátil do času narodenia, aby mohol začať žiť odznova. Starec to odmietal s tým, že jemu žiadne kúzlo nepomôže. Ale mladík neodbytne prosil a prosil, až mu múdry starec vyhovel. Tak bol mladý muž vrátený na začiatok svojho života. Hoc poznal, čo ho na každej životnej križovatke čaká, predsa nebol schopný vyvarovať sa tých istých omylov ako predtým. Keď svoj život prežil, po druhý krát znova prišiel v ťažkej úzkosti k starcovi. A on mu hovorí: ” Ty nechápeš jednu vec a pokiaľ ju nepochopíš nedá sa s tebou nič robiť. Milý synu, nič sa nedá získať bez obetí. Mladík sa opýtal: A iné cesty neexistujú? Kúzelník odpovedal: ”Myslíš tým cesty, pri ktorých by žiadna obeť nebola potrebná? Nie, také cesty neexistujú”.

A môžeme doplniť, že ani my bez obetí, ktoré prináša život podľa Božích blahoslavenstiev, nedokážeme žiť tak, aby sme sa nevyhli úzkosti, blúdeniu a znechuteniu zo života. Naozaj môžeme povedať, že Kristove blahoslavenstvá sa rovnajú šťastnému a pokojnému životu nielen v prítomnosti pominuteľného sveta, ale predovšetkým nazerajúc na život večný v spoločenstve s Bohom. 


Autor: npor. Pavel Mikoláš, Foto: Archív - Dátum: 08.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 643

KKC 571-623

Obrázok k článku
Jedno z období liturgického roka je aj obdobie Veľkej noci ako jeden z najväčších Cirkevných sviatkov ako nato poukazuje aj Sväté písmo, katechizmus katolíckej Cirkvi. Stredobodom tohto liturgického obdobia je práve Ježišovo utrpenie, ukrižovanie a pochovanie v hrobe. Je stredobodom Dobrej zvesti, ktorú apoštoli musia ohlasovať celému svetu, vždy tam kde sú poslaní. V prvom rade to bola úloha samotného Ježiša aby splnil „raz navždy“ Boží plán svojou vykupiteľskou smrťou na dreve kríža. „Či nemal toto všetko Mesiáš vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26-27.4-45). Učenie o Kríži je kresťanským „manifestom“ o vykúpení rovnako v živote spoločenskom ako aj u každého individuálne. Ježiš Boží Syn zomiera na kríži len pre našu spásu. Jeho dielo začína vtelením sa Slova do ľudskej prirodzenosti, následným narodením sa do ľudskej spoločnosti ako Bohočlovek, verejným trojročným učinovaním a dokonalo sa to na Veľký piatok smrťou na kríži kde podľa Jn 19,30 zvolal : Je dokonané. Po smrti si vyžiadali od Piláta jeho telo jeho učeníci aby ho dôstojným spôsobom pochovali na určené miesto do skalného hrobu, v ktorom ešte nikto nikdy neležal.
Ježiš vyslovuje slávnostným spôsobom v Reči na Hore upozornenie o Zákone, ktorý slúži ako podklad pri príležitosti uzatvorenia Zmluvy medzi samotným Bohom a jeho ľudom. Vysvetľuje ľudu jeho povinnosť ako Božieho Syna plniť Zákon a zachovávať ho  v celistvosti od najmenších prikázaní až po tie najväčšie je dokonca jediný, ktorý to mohol uskutočniť dokonalým spôsobom. Samozrejme tu nastal spor so židmi, lebo oni vždy na výročný sviatok pokánia odprosovali Boha o odpustenie svojich prehreškov proti zákonu. Samotný Ježiš poukazuje v tejto problematike zákona práve na jeho vzťah ku chrámu, kde prebýva jeho Otec. Môžeme si to všimnúť aj na skutočnosti, ktorá sa odohrala pri návrate Márie a Jozefa z Jeruzalema, kde sa im malý Ježiš stratil a následne ho išli hľadať a nakoniec ho nachádzajú v chráme, kde im On sám vysvetľuje slovo o svojom Nebeskom Otcovi, a že má byť tam, kde ide práve o Neho, čo samozrejme jeho rodičia Mária  Jozef hneď nepochopili. Poukazuje tu na úctu k Nebeskému Otcovi, ktorú môžeme v našom živote realizovať práve v chráme kde sa nachádza pod spôsobom chleba a vína pri slávení eucharistie, kde ho môžeme odprosovať za všetko zlé čo v našom živote vykonávame a aj prosiť o milosti potrebné pre náš každodenný život. Na konci pred svojim umučením Ježiš ohlasuje zbúranie tejto nádhernej stavby z ktorej nezostane kameň na kameni. Ohlasuje sa to ako znamenie posledného času, ktorý sa otvorí Jeho vlastnou Veľkou nocou. Ježiš bol aj zato, aby zaplatil chrámovú daň a spojil sa s Petrom, ktorého ustanovil ako základ svojej budúcej Cirkvi. Ba viac, On sa stotožnil s chrámom, keď predstavil seba ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto jeho telesné odsúdenie a smrť ohlasuje zborenie chrámu, čo poukazuje na vstup do nového veku dejín spásy: „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme.“ Jn 4,21.
Samotný proces s Ježišom
Skutočnosť ukrižovania Ježiša, ktorá bola vykonaná rozsudkom rímskeho  prokurátora Poncia Piláta, patrí k historickým udalostiam Ježiša a nevyvoláva žiadne pochybnosti. Niektorí predstavitelia liberálnej strany teológie hovoria o Ježišovej smrti z rôznych príčin, že tento jeho priebeh bol ako jeden z iných príbehov, tak krutého ukončenia života človeka tej doby prostredníctvom politických príčin, nedorozumenia, intríg a emócií. Od začiatku jestvovania kresťanstva až po súčasnosť to boli veľké množstva teórii a hypotéz, ktoré sa stavali do pozície proti alebo totálne znehodnotili apoštolskú interpretáciu Ježišovho zmŕtvychvstania. napr. v časoch osvietenstva prevládali hypotézy, ktoré hovorili očividné klamstvá o smrti „len na oko“ a snažili sa akýmkoľvek spôsobom odpútať pozornosť veriaceho od skutočného zmŕtvychvstania  alebo zmŕtvychvstanie bolo chápane ako subjektívna vízia – ako to videl jednotlivec poľa svojho uváženia a názoru.
Zomrel pre našu spásu, tak hovorí aj sväté písmo, ktorá sa dosahuje práve v kríži, čo je vrcholom spásonosného Božieho zámeru. Ježiš vo svojom plnom vedomí prijal „vôľu Otca“ ako zadosťučinenie za hriechy nás všetkých ľudí, žijúcich pred nami, za nás aj tí, ktorí prídu po nás. Toto učenie o Ježišovom zmŕtvychvstaní je vo svetle zjavenia úplne jasne čitateľné a mohli by sme si ho dať do troch odrážok a to:
- Ježišovo zmŕtvychvstanie bolo skutočnou udalosťou, ktorej vierohodnosť sa opiera o potvrdené historické skutočnosti
- zmŕtvychvstanie bolo udalosťou transcendentálnou (nadprirodzenou), ktorá prekračuje hranice dejín. Je tajomstvom viery.
- Telo zmŕtvychvstalého Ježiša  je tým istým telom, ktoré bolo umučené a ukrižované, hoci po samotnom zmŕtvychvstaní ma nové vlastnosti osláveného tela (keď Ježiš prichádza medzi svojich učeníkov s pozdravom „ Pokoj Vám“ tak prichádza cez zatvorené dvere a vstáva si doprostred nich.
Ježiš prijal smrť podľa presného Božieho zámeru a predvídania ako hovoria Skutky apoštolov 2,23, to znamená, že sám Boh vybral takúto cestu spásy človeka a jeho návrat do hodnosti Božieho dieťaťa. V predpovediach svojho umučenia nám Ježiš ukázal smrť ako pripravenú skrze Božie prozreteľnosť. Podobne aj pri poslednej večeri pri ustanovení Eucharistie povedal tieto slová: „toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva na všetkých“ (Mk 14,24). V tomto je vyjadrená celá pravda o smrti Pána na Kríži ako aj všeobecné spásonosné zámery tejto smrti.
Ježiša na smrť odsúdil Pilát. Samotné jednanie Ježiša s Pilátom na veľrade nie je jasné a nedá sa to nijakým spôsobom overiť celý ten priebeh tohto procesu. No nemôžeme sa stotožniť s tým, že zodpovednosť za jeho smrť ma celý židovský národ. Veď v tomto židovskom národe vystupujú aj členovia veľrady, ktorými boli Nikodém a Jozef z Arimatie, ktorých tiež by sme mali počítať za Ježišových učeníkov. Vzhľadom k tomuto nám hovorí evanjelista sv. Ján tieto slová: „Mnohí popredný muži u verili v neho, ale pre farizejov sa nepriznali k tomu, aby ich nevylúčili zo synagógy“ (Jn12,42). A preto bezprostredne po zoslaní Ducha Svätého a samotného hlásania Evanjelia prostredníctvom apoštolov sa aj veľa kňazov a farizejov obrátilo a prijalo vieru ako to hovorí list so skutkov apoštolov.
Expanzívny charakter svojej smrti a vedomú pohotovosť pri plnení spásonosných zámerov Otca, deklaroval Ježiš mnohorakým spôsobom. Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo Jn 4,34. Vedome sa vybral na poslednú cestu do Jeruzalema, hoci sám poznal riziko tohto rozhodnutia. Dnes, zajtra a pozajtra musím ísť ďalej, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema Lk 13,33. Obetu kríža Ježiš započal už pri poslednej večeri; prežil a prijal ju počas agónie v Getsemanskej záhrade a naplnil na Veľký piatok – je dokonané. Naklonil hlavu a odovzdal ducha (Jn19,30).
Ježišova smrť sa stala najdokonalejšou obetou Novej zmluvy. Určuje dar lásky samotného Boha Otca a súčasné udržiava v sebe  vedomé a dobrovoľné rozhodnutie Božieho  Syna tým, že ju prijal a pre jej uskutočnenie sa stal človekom. Vďaka Ježišovej obeti boli vykúpení všetci ľudia, lebo všetkým bolo vrátene to, čo stratili dedičným  hriechom. Je jedinou obetou Novej zmluvy, ktorá výzvou Ježiša : toto robte na moju pamiatku – sprítomňuje na každom mieste a v každom čase.
Po smrti Ježiša bolo jeho telo sňaté z kríža a uložené v hrobe, ktorý bol pre neho pripravený a v ktorom ešte nikto nikdy neležal. Tento kamenný hrob, do ktorého bolo na veľký piatok uložené telo  sa v nedeľné ráno ukázal prázdny – lebo na tretí deň vstal z mŕtvych.
 

Autor: por. Miroslav Gális, Foto: Archív - Dátum: 08.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 621

KKC 484-570

Obrázok k článku

Keď Boh stvoril ľudstvo, povedal: „Panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1,28) Keď sme zjednotení s Bohom, naším Stvoriteľom, zvieratá sú nám podriadené. Skutočné udalosti zo života svätého Františka z Assisi, ktorý sa prihováral vtákom, priatelil sa s líškou a zhováral sa so zajacmi a rybami, boli jasným dôkazom toho, že človek, koruna Božieho stvorenstva, môže nažívať v mieri so zvieratami.
Keď apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“, Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ,Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás.“ (Lk 17,5-6). Každý kresťan pri krste dostal vieru. Keďže horčičné zrnko je veľmi malé, môžeme predpokladať, že naša viera je aspoň taká, ako horčičné zrnko. Náš problém však spočíva v tom, že často nežijeme podľa tejto viery. Ak máme živú vieru v Boha a jeho Slovo, potom môžeme rozkázať moruši alebo hore, aby sa premiestnili, a príroda by nás poslúchla, pretože Boh nám dal nad ňou moc.
Musíme si tiež uvedomiť, že Pán často hovorí obrazne. „Moruša“ alebo „hora“ môže predstavovať „každú rastlinu, ktorú nezasadil môj nebeský Otec,“ a treba ju vytrhnúť aj s koreňom (Mt 15,13). Nestačí len mať vieru ako horčičné zrnko (ktorú sme prijali pri krste), ale musíme ju uviesť do života a používať ju, a zrieknuť sa a zbaviť sa všetkých negatívnych názorov a pocitov, ktoré z nás často robia nečinných a vlažných kresťanov. Je škoda, že veľakrát máme len „driemajúcu vieru“. Svätý Pavol hovorí: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5,14) Ale ak nemáme živú vieru, ako nám môže svietiť Kristus? Duch Svätý nám ústami svätého Jána pripomína: „A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1 Jn 5,4) Ak je však naša viera len formálna a povrchná, potom nemôžeme zakúsiť toto víťazstvo.
Náš Boh Emanuel je stále s nami, aby nás poučoval, posilňoval, viedol a utešoval. Prihovára sa nám cez svoje Slovo. Pre každú situáciu, s ktorou sa v živote stretneme, existuje Slovo, ktoré nám ju pomáha zvládnuť, Slovo, podľa ktorého máme žiť. Keď máme strach, Pán hovorí: „Neboj sa, veď som s tebou ja.“ (Iz 41,10) „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa! Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!“ (Joz 1,9) Spolu so žalmistom môžeme mať v srdci víťaznú pieseň dôvery: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ (Ž 27,1) Keď sme znepokojení, Pán hovorí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.“ (Jn 14,1) „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.“ (1 Pt 5,7). Keď strácame odvahu, Boh nás uisťuje: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4,13) Tí, ktorí žijú z ruky do úst, môžu mať istotu: „Môj Boh splní každú vašu túžbu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 4,19) Tí, ktorí zažili odmietnutie, dokonca od vlastných rodičov, nachádzajú útechu v Slove: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.“ (Ž 27,10) „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15) Keď nám dochádza trpezlivosť a sme skľúčení, Slovo nás pozdvihuje: „Očakávaj Pána a buď statočný; srdce maj silné a drž sa Pána.“ (Ž 27,14) „Ja som Pán, v ktorom sa nesklamú tí, čo v neho dúfajú.“ (Iz 49,23) Keď je otrasená naša viera a dôvera v Pána, pravda Slova nám pomáha znovu získať dôveru: „Synovia, pozrite na dávne pokolenia a vedzte, že nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána. Ktože bol opustený, ak vytrval pri jeho prikázaniach? Kýmže opovrhol, ak ho niekto vzýval (o pomoc)?“ (Sir 2,11-12) Keď stojíme na križovatke života, Pán nás ubezpečuje: „Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš kráčať; poradím ti a budem ťa mať stále na očiach.“ (Ž 32,8) „Ušami počuješ spoza seba slová: ,Toto je cesta, kráčajte po nej!‘ – ak sa odchýlite napravo, či naľavo.“ (Iz 30,21) Tým, ktorých zachváti komplex viny, Pán hovorí: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“ (Lk 5,32) „Nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil. Vráťte, vráťte sa zo svojich zlých ciest, prečože by ste mali zomrieť?!“ (Ez 33,11) „Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).“ (Iz 1,18) Tým, ktorým chýba sebaúcta, Pán hovorí: „Si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem…“ (Iz 43,4) Tí, ktorých desí neradostná a neistá budúcnosť, sa môžu povzbudiť jeho Slovom: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej.“ (Jer 29,11) V našom zápase s temnými silami nemusíme strácať odvahu, lebo „ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete“. (1 Jn 4,4) „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás.“ (Jak 4,7) Keď na nás doliehajú rozličné utrpenia, Pán nás uisťuje: „Na krátku chvíľu som ťa opustil a veľkým zľutovaním si ťa pritiahnem.“ (Iz 54,7) „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10,13)
Existuje v živote pochybnosť, na ktorú by nám Pán nedal odpoveď, alebo problém, na ktorý by nám Pán nedal riešenie? Určite nie. Vo svojom Slove Boh dáva svojim deťom zasľúbenia, aby im uverili a konali podľa nich. Preto dôverujme živému a trvalému Božiemu Slovu a opierajme sa oň v každej situácii. Potom bude náš život ako dom postavený na skale, ktorý sa nezrúti, keď sa privalia vody a strhne víchrica. (porov. Mt 7,24-27) Náš Boh nám nedáva prázdne sľuby, lebo On je verný Boh. „Boh nie je ako človek, že by luhal, ani ako syn človeka, že by ľutoval! Azda by povedal, a nevykonal, hovoril vari, a nesplnil?“ (Num 23,19) Blahoslavení sme, keď staviame svoj život na skale Božieho Slova.
Zvlášť v tomto roku viery, sýťme sa stále viac Božím Slovom, ktoré je sladšie ako med (porov. Ez 3,3; Ž 119,103). Prorok Ezechiel aj žalmista zakúsili sladkosť Božieho Slova, pretože mu uverili a konali podľa neho. Modlime sa k Duchu Svätému, aby sme aj my prejavovali vieru v našich slovách, postojoch, presvedčeniach a skutkoch.

Autor: mjr. Mgr. Miloš Galbavý, Foto: Archív - Dátum: 01.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 778

KKC 1499-1532

Obrázok k článku
Choroba a utrpenie dokážu život človeka zvyčajne dobre preskúšať. Človek spozná svoje obmedzenia a limity. Choroba môže viesť k uzatvoreniu sa do seba, ale môže tiež človeku pomôcť poznávať, čo je v živote dôležité. Vo vzťahu k Bohu nás môže viesť k vzbure, ale aj k hľadaniu Boha a  návratu k nemu.
Aj človek Starého zákona prežíval svoju chorobu pred Bohom a od neho si vyprosuje uzdravenie. Choroba býva často spájaná s hriechom a zlom, naopak vernosť Bohu a jeho Zákonu navracia človeku život „ ... lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15,26).
Evanjeliá vidia problém choroby a uzdravenie rôzne. Každý z nich opisoval Ježišovo uzdravenie na pozadí vlastného chápanie choroby.
Matúš preberá židovské chápanie, kde choroba je následok hriechu a porušenia Božieho Zákona. Preto uzdravenie znamená odpustenie hriechov. Pri uzdravení ochrnutého Ježiš najprv odpúšťa hriechy a potom ho oslobodzuje od ochrnutia. Matúš túto udalosť (Mt 9, 1-8) vkladá uprostred svojich desiatich uzdravení a tak nám ukazuje spojitosť medzi chorobou a hriechom vo všetkých príbehoch uzdravenia.
U Marka býva choroba často prejavom posadnutosti. Tento človek nie je slobodný. Uzdravenie chorého je boj medzi Ježišom a diablom, je oslobodenie človeka v sebe samom.
Lukáš pozná grécku filozofiu a literatúru. U Grékov je obraz človeka určený ideálom kalokagatie – harmóniou krásy a dobra v človeku. Choroba túto dôstojnosť obmedzuje. Typickým pre toto grécke chápanie uzdravenia sa javí uzdravenie zhrbenej ženy, o ktorej hovorí len Lukáš. Ježiš narovnáva ženu a opäť jej vracia dôstojnosť. Symbolom pre vzpriamenú a Boha uzdravenú ženu je číslo osemnásť. Osemnástka je zložená z desiatky a osmičky. Číslo desať je symbolom úplného človeka. V 15. Kapitole Evanjelia podľa Lukáša má jedna žena desať drachiem. Pretože ju stratila, stratila svoje srdce. Uzdravením znovu získala svoju celistvosť. Osmička je symbolom večnosti a transcendentnosti. 6ena sa stáva celistvou a znovu sa spája s Bohom. Uzdravenie vždy neznamená, že naša choroba zmizne. Môže spočívať aj v tom že vo svojej chorobe objavíme dôstojnosť a budeme ju znášať statočne.
Ján má na chorobu a uzdravenie iný pohľad. Pre neho choroba je absenciou vzťahu s Bohom. Uzdravenie sa uskutoční tak, že človek nadobúda spojenie s Božím životom.
Tieto rozličné chápania choroby a uzdravenia poukazujú na to, že neexistuje jediná správna teória o chorobe a uzdravení. V NZ môžeme Božiu blízkosť k človeku v chorobe vidieť v Kristovom súcite s chorými. Jeho súcit s tými ktorí trpia ide tak ďaleko že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36)  „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17). Od chorých často žiada aby verili a pri uzdraveniach používa znaky: slinu a vkladanie rúk, blato a umytie. Uzdravenia sú často spojené s dotykom. Neuzdravil všetkých a nevyliečil všetky choroby, ale jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva a znamenali hlbšie uzdravenie. Svojich učeníkov pozýva k nasledovaniu a dáva im moc uzdravovať. „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali: (Mk 6, 12-13).
Kresťanstvo od počiatku stavia do centra svojej pozornosti starých, chorých a núdznych ľudí. Nemecký spisovateľ Heinrich Boll raz napísal „Uprednostnil by som aj ten najhorší kresťanský svet pred najlepším pohanským svetom, pretože v kresťanskom svete je miesto pre tých, pre ktorých niet miesta v pohanskom svete – pre mrzákov a chorých, starých a slabých, a je tam pre nich ešte oveľa viac ako miesto – láska k tým, ktorí sa v pohanskom svete, tak ako aj vo svete bez Boha, zdajú byť zbytoční“.
Táto uzdravujúca Ježišova moc v ktorej pokračovali ďalej jeho apoštoli dostala svoje zvýraznenie vo sviatostnom pomazaní. Cirkev okrem iného vychádza aj z Jakubovho listu: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších z Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 14-15). O pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posvätným olejom nachádzame svedectvá tak v západnej ako i vo východnej liturgickej tradícii. Názov tejto sviatosti býva predmetom mnohých nedorozumení a to aj preto že v priebehu storočí sa udeľovala výlučne len v posledných chvíľach života. Táto sviatosť však nie je určená len pre tých, ktorí sa nachádzajú v posledných chvíľach života, ale aj tým ktorí sú chorí a starí. Človek túto sviatosť môže prijať aj opakovane. Túto sviatosť môže žiadať aj nepraktizujúci kresťan, ak si to želá vo chvíli smrti, alebo ak na odporučenie svojho okolia sa nestavia proti nej. Vysluhovateľ tejto sviatosti je biskup a kňaz. Je však pastoračne vhodné, aby pri vysluhovaní tejto sviatosti chorému bola prítomná rodina a blízki a aj takto bola človeku Božia blízkosť citeľná. Slávenie tejto sviatosti spočíva vo vkladaní rúk na chorých, v pomazaní chorého posvätným olejom na čelo a ruky (v rímskom obrade), ale aj na iné časti tela (vo východnom obrade) a vo sviatostných slovách, ktoré sprevádzajú pomazania.
Aké účinky má táto sviatosť?
Dáva trpiacemu osobitný dar Ducha Svätého. Milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na pomáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav choroby. Chorého má priviesť k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa. Okrem toho, ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.
Druhým darom je spojenie s Kristovým utrpením. Utrpenie dostáva nový zmysel. Stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele. Nie je to utrpenie, ktoré by bolo zbytočné, ale má to zmysel.
Tretím darom je ekleziálna milosť. Chorí tým, že sa dobrovoľne spájajú s Kristovým utrpením a jeho smrťou prispievajú k dobru Božieho ľudu. Cirkev prosí za chorého a on za posvätenie Cirkvi.
Štvrtým darom je príprava na posledný prechod. Bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ (sviatosť odchádzajúcich). Krstné pomazanie v nás spečatilo nový život, birmovné nás posilnilo na životný boj a „posledné“ pomazanie nás posilňuje na cestu tmavou dolinou smrti pred vstupom do Otcovho domu.
Od sviatosti pomazania chorých treba odlišovať sviatostné zaopatrenie – viatikum (pokrm na cestu). Keďže eucharistia je sviatosťou, ktorú Kristus ustanovil v posledných chvíľach svojho pozemského života, mala by byť zároveň aj poslednou sviatosťou nášho pozemského putovania do nebeskej vlasti.

Autor: mjr. Jozef Meňuš, Foto: Archív - Dátum: 01.02.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 686

KKC 811-870

Obrázok k článku

Kristova Cirkev – jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Štyri neoddeliteľne spojené znaky, ktoré majú svoj pôvod u Boha poznávaný skrze vieru.

Prečo je Cirkev jedna? Je jedna vzhľadom na svojho zakladateľa, Krista, ktorý skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele. Cirkev je jedna vzhľadom na svoj pôvod, veď má prameň a vzor v Najsvätejšej Trojici. V rámci tejto jednoty sa už od začiatku uplatňuje rozmanitosť, ktorá pochádza z rôznosti Božích darov a zároveň z množstva osôb, ktoré ich dostávajú. V jednote božieho ľudu sa zhromažďujú rozdielnosti národov a kultúr. V spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú miestne cirkvi, ktoré majú vlastné tradície. Aj v našom ordinariáte sú katolíci nielen rímskeho, ale aj byzantského obradu.

Rozštiepenia, ktoré zraňujú jednotu Kristovho tela sú rozkoly a bludy, a vznikajú hriechmi ľudí, za čo nenesú dnešní kresťania nijakú vinu. Kristova cirkev je jednotná, lebo má jedno učenie, jedny sviatosti a jednu viditeľnú hlavu. Ostatné cirkvi, náboženské spoločenstvá a sekty, ktoré sa od Cirkvi odštiepili, nie sú jednotné ani v učení, ani vo sviatostiach, ani vo viditeľnej hlave. Rozdelenie kresťanov, ktoré stále pretrváva je pohoršením pre svet a veľkou prekážkou šírenia Kristovho evanjelia. Sám Ježiš v hodine svojho umučenia prosil Otca a ani teraz ho neprestáva prosiť: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17,21) Starosť o obnovu tejto jednoty sa týka celej Cirkvi. A preto k dosiahnutiu jednoty všetkých kresťanov je potrebná spoločná modlitba kresťanov. Ekumenizmus však predpokladá aj ustavičnú obnovu Cirkvi, obrátenie srdca a bezúhonnosť života každého kresťana, vzájomné ich poznávanie a spoluprácu v rozličných oblastiach služby ľuďom. Ekumenizmus však nemá viesť k ľahostajnosti vo viere a k strate vlastnej identity.

Prečo je cirkev svätá? Cirkev je svätá preto, lebo Boh je svätý a celá činnosť Cirkvi smeruje k oslave Boha a k posväcovaniu ľudí. Povolanie v Cirkvi je kresťanské, čo je povolanie všetkých pokrstených ku svätosti. Dušou svätosti, ku ktorej sme povolaní je láska. Svätí sú tí, čo milujú, nie preto že to sami dokážu, ale preto že sa ich dotkol Boh. Cirkev zahŕňa v sebe aj hriešnikov, hoci je svätá, zároveň potrebuje stále očisťovanie, preto ustavične kráča cestou pokánia a obnovy. Príkladom svätosti sú pre nás: mučeníci, vyznávači, pastieri, učitelia Cirkvi, panny a ďalší, ktorí prežívali svätosť v stave posväcujúcej milosti. Boli pre nás prameňom obnovy Cirkvi aj v jej najťažších chvíľach. V Panne Márii Cirkev už dosiahla dokonalosť. Ostatní veriaci sa ešte snažia, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú svoj zrak na Máriu.

Prečo je cirkev katolícka? Katolícky (grécky katholon) – znamená vzťahujúci sa na celok. Cirkev je katolícka, pretože ju Kristus povolal k tomu, aby vyznávala celú vieru, udeľovala všetky sviatosti a poslal ju k všetkým národom. V Katolíckej cirkvi pretrváva plnosť prostriedkov spásy skrze vyznanie pravej viery, úplný sviatostný život a posvätnú službu v apoštolskom nástupníctve. Do Katolíckej cirkvi patria tí pokrstení, ktorí prijímajú celé jej zriadenie a všetky prostriedky spásy, ktorí sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom zväzkami viery, sviatostí, cirkevného vedenia a spoločenstva.

Už sv. Ambróz napísal: „Kde je Peter, tam je Cirkev.“ To isté platí aj o každom katolíckom biskupovi, ktorý žije v jednote a v spoločenstve s Petrovým nástupcom. Katolícku cirkev spravuje Kristus prostredníctvom pápeža a biskupov. Výraz „pápež“ pochádza z gréckeho slova „pappas“, čo znamená „otec“. Pápeža voláme „Svätý Otec“, lebo zastáva svätý úrad a je duchovným otcom všetkých veriacich. Rímsky biskup ako nástupca apoštola Petra je „biskupom Katolíckej cirkvi“ a jej viditeľnou hlavou. „Katolícki biskupi“ sú nástupcami apoštolov, ak žijú v jednote a spoločenstve s Petrovým nástupcom. Benedikt XVI.: „V konkrétnom zmysle je Cirkev katolíckou preto, že ju Kristus zahŕňa do svojho poslania spasiť celé ľudstvo“.

Prečo je cirkev apoštolská? Cirkev sa nazýva apoštolská, lebo je založená na apoštoloch a je vedená ich nástupcami. Cirkev učia, posväcujú a spravujú apoštolovia prostredníctvom tých, čo po nich nasledujú v učiteľskom, kňazskom a pastierskom úrade. Je to kolégium biskupov, zjednotených s Petrovým nástupcom. Apoštolská je však celá Cirkev, lebo prostredníctvom apoštolov zostáva v spoločenstve viery a života, spojená so svojím začiatkom a celá je poslaná do celého sveta. Apoštolovať znamená získavať ľudí pre Krista, ohlasovať jeho evanjelium a budovať Božie kráľovstvo na zemi. Na tomto poslaní Cirkvi majú podiel všetci veriaci, hoci rozličným spôsobom.


Autor: kpt. Dr. Peter Hasara, Foto: Archív - Dátum: 30.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 661

KKC 74 - 100

Obrázok k článku

Ak charakterizujeme vieru ako odpoveď človeka na Božiu výzvu, je potrebné, aby bol Ježiš Kristus ohlasovaný všetkým národom a všetkým ľuďom. Boh urobil krok smerom k človeku a človek môže urobiť krok smerom k Bohu iba vtedy, keď spozná a objaví božiu dobrotu a lásku. Je potrebné ohlasovať, je potrebné správne ohlasovať. Koniec koncov, ohlasovanie je základným poslaním Cirkvi, pretože Ježiš sám povedal apoštolom, aby išli do celého sveta a hlásali evanjelium: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ /Mk 16, 15/.

Cirkev, rozšírená po celom svete až po končiny zeme teda prijala od apoštolov a ich žiakov vieru v jedného Boha, Otca všemohúceho, „ktorý stvoril nebo i zem i more a všetko, čo je v nich“, i v jedného Ježiša Krista, Božieho Syna, vteleného pre našu spásu, i v Ducha Svätého, ktorý skrze prorokov oznamoval Božie plány: príchod i narodenie z Panny, umučenie, zmŕtvychvstanie a telesné nanebovstúpenie nášho milovaného Pána Ježiša Krista i jeho príchod z neba v Otcovej sláve, aby „zjednotil v sebe, ako v hlave, všetko“ a aby vzkriesil každé ľudské telo, aby sa pred Kristom Ježišom, naším Pánom a Bohom, Spasiteľom a Kráľom, podľa vôle neviditeľného Otca, „zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby ho vyznával každý jazyk“ a on aby vykonal spravodlivý súd nad všetkými.

Odvtedy, čo Cirkev prijala toto ohlasovanie a túto vieru, starostlivo si ich chráni, akoby bývala v jednom dome, hoci je rozptýlená po celom svete. Verí tak, ako by mala jednu dušu a jedno srdce, a jednomyseľne túto vieru ohlasuje, učí a podáva ďalej, akoby mala iba jedny ústa. Napriek tomu, že je vo svete veľa rozličných jazykov, sila podania je jedná a tá istá. Ako je slnko, Božie stvorenie, na celom svete jedno a to isté, tak aj hlásanie pravdy žiari všade a osvecuje všetkých ľudí, ktorí chcú poznať pravdu. V každej dobe je však potrebné nájsť vhodný spôsob ohlasovania.

Pápež Benedikt XVI. uvažuje nad ohlasovaním evanjelia v súčasnosti: „Musíme sa vážne zamyslieť nad tým, akým spôsobom je možné v dnešnej dobe opravdivo evanjelizovať, a nemám na mysli len novú evanjelizáciu, ale často aj prvé ohlasovanie evanjelia. Ľudia nepoznajú Boha, nepoznajú Krista. Vznikol nový typ pohanstva, pri ktorom už nestačí len udržiavať spoločenstvo veriacich, hoci aj to je veľmi dôležité. Musíme nájsť nový spôsob, ako zvestovať evanjelium dnešnému svetu novým ohlasovaním Krista a vzbudzovaním viery.“

Pápež Benedikt XVI. v júli 2007 objasnil, ako by malo vyzerať základné ohlasovanie kresťanského ľudu: „Kresťanstvo nie je prekomplikovaná zbierka toľkých dogiem, že nie je možné, aby sme ich všetky obsiahli; nie je výlučne určené pre akademikov, ktorí ho študujú, ale je niečím jednoduchým: Boh existuje a Boh je blízko v Ježišovi Kristovi. Aby sme to zhrnuli, Ježiš Kristus sám povedal, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Čiže kážeme o jednej jednoduchej veci. Všetky ostatné dimenzie, ktoré sa následne zjavili, sú dimenziami tejto jednej veci a všetci ľudia nemusia poznať všetko, ale musia určite spoznať základ a jeho hĺbku. Týmto spôsobom sa s čoraz väčšou radosťou odkryjú aj ostatné dimenzie.“


Autor: kpt. Štefan Blanár, Foto: Archív - Dátum: 27.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 650

KKC 268-324

Obrázok k článku

Jediný pravý Boh, ktorý hovoril otcom skrze prorokov a naposledy k nám prehovoril v Synovi (Hebr 1,1), sa zjavuje v diele stvorenia i v dejinách spásy ako Mocný, Vševládny, Všemohúci. Tak ho prežívajú ľudia v základnej náboženskej skúsenosti a tak sa s ním stretá biblický človek v osobitných dejinách spásy. Presvedčenie o Božej všemohúcnosti vo Svätom písme nepochádza z filozofických úvah, ale zo životnej skúsenosti s Bohom Stvoriteľom a Záchrancom. Všemohúcnosť označuje pravého Boha oproti bezmocným bôžikom. V Biblii sa chápe najprv ako Božie meno, zjavené v osobnom stretnutí: Boh sám sa tak predstavuje, sám to hovorí o sebe. Meno Všemohúci vyjadruje nielen jednu Božiu vlastnosť, ale samu božskosť Boha. Tak to prijala i prvotná Cirkev, keď vo svojich vyznaniach viery k menu Boha Otca hneď pripája pomenovanie „Všemohúci“.

Boh má rôzne spôsoby, ako môže riadiť tento svet a ako nám môže pomôcť. Môže nám poslať na pomoc anjela, ako svätému Petrovi do väznice, alebo urobiť zázrak ako na Genezaretskom jazere. Obyčajne nám pomáha prirodzenou cestou. Práve v tom sa prejavuje Božia veľkosť. K oslobodeniu Jozefa v Egypte použil sen, k oslobodeniu mesta Betulie použil odvážnu ženu Judit. Lebo „Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 37).

Niekedy máme v živote pocit akoby Boh svojou všemohúcnosťou nezasahoval správne podľa našich predstav by mal odstrániť všetko zlo a vojny . Avšak Boh nás stvoril z lásky , a my sme pozvaní odpovedať mu láskou. No láska bez slobodnej vôle a slobodného rozhodnutia neexistuje. Boh nám daroval slobodnú vôľu je však na nás či ňou  budeme narábať podľa povolania ktoré sa nám dostáva skrze Ježiša Krista.

Preto „nič nemôže tak posilniť našu vieru a nádej, ako keď sme vo svojom srdci pevne presvedčení, že Boh môže všetko. Lebo keď ľudský rozum spozná, že Boh je všemohúci, ľahko a bez zaváhania bude súhlasiť so všetkým, čo treba veriť, aj keby to bolo veľké a obdivuhodné a prevyšovalo by to poriadok a zákony prírody“. Veríme, že Boh stvoril svet svojím chcením a všemohúcnosťou, avšak existujú mnohé mýty a omyly o kresťanskom chápaní stvorenia sveta, zakladajúce sa na Knihe Genezis (jeden zo spisov Starého Zákona), sú najčastejším príkladom dezinformácie a nesprávneho pochopenia starodávneho spisu. Žiaľ, tu je nutné povedať, že veľký podiel na tom majú aj mnohí nekvalifikovaní „učitelia viery“ v podobe rôznych dobrovoľníkov, animátorov, katechétov bez kvalifikácie a pod. Cirkev nikdy netvrdila, že svet bol stvorený za 7 dní jedna sa tu o symbol plnosti ako aj fakt že Boh tvoril postupne čiže slovo 7 dní môžeme definovať aj na 7 etáp.  Ani nikdy nebolo jej cieľom a snahou bojovať proti vedeckému a historickému pohľadu na vznik sveta, o čom jasne hovorí aj posledné vydanie Katechizmu katolíckej cirkvi. Genezis nie je historickou ale teologickou knihou. Rovnako tak ani cieľom Knihy Genezis nebolo podať historický opis stvorenia sveta. Kniha Genezis - v slovenčine nie úplne správne nazývaná ako „historická“ kniha - je v skutočnosti spisom, ktorý je v pôvodnom znení označený ako spis Zákona (TÓRA), teda vieroučný, náboženský spis, a nie historické dielo. Teologický spis Starého Zákona  Genezis vo svojej prvej časti, pojednávajúcej o stvorení sveta, chce svojím textom bojovať proti polyteizmu, ktorý do židovského náboženstva prenikal z okolitých krajín. Tieto náboženstvá uctievali ako božstvá napr. slnko, mesiac, hviezdy, more, zvieratá a pod. Preto kniha Genezis uvádza Boha ako Stvoriteľa týchto materiálnych telies, aby tým dala svojim veriacim najavo, že uctievanie týchto symbolov je uctievaním vecí a nie božstva ako takého. Kniha Genezis je v prvom rade tzv. náučnou knihou zákona (Tóra), preto ju treba chápať a čítať skôr ako teologický resp. náboženský spis, než ako historickú knihu v dnešnom chápaní. Stvorenie sveta, prvý text knihy Genezis, bol v židovskom náboženstve chápaný ako „hymnický spev na oslavu Boha Stvoriteľa“ - pokiaľ by sme čítali knihu Genezis v hebrejčine, videli by sme nielen to, že sa jednotlivé verše vzájomne rýmujú, ale aj celá rytmika opisu Stvorenia sveta má presne danú štruktúru, počet slabík a pod., a pri čítaní vytvára akoby melódiu (preto označenie hymnický spev, hymnus).

Hlavným posolstvom knihy je svedectvo a náuka o Bohu, Stvoriteľovi sveta, materiálnych vecí, života, nebeských telies, a najmä človeka. Opis mal byť priamou konfrontáciou a obranou židovskej monoteistickej viery (t.j. viery v jedného Boha, jedno Božstvo) voči prenikajúcemu vplyvy polyteistických (viacero bohov) náboženstiev najmä z oblasti Perzie, Egypta a Babylónie. Text je bohatý na číselnú symboliku: svet bol stvorený za 7 dní (7 je symbolom plnosti, dokonalosti), hmotný svet bol stvorený za 6 dní (6 je symbolom zeme, hmoty, ako aj človeka), zároveň vieme tento úsek rozdeliť na dve 3-dňové obdobia, ktoré spolu úzko súvisia () (číslo 3 je symbolom božskosti, božieho vplyvu), duchovnej oblasti je zasvätený 1 deň (1 Boh, symbol monoteizmu), a týmto dňom je 7. deň (zavŕšenie dokonalosti, úplnosti sveta, ktorý sa skladá z hmoty a ducha).

Boh je stvoriteľom (Creator) nebeských telies, ktoré iné náboženstvá prezentovali ako božstvo (napr. Boh Slnko, Rá, v Egypte, ...).

Boh je taktiež stvoriteľom zvierat a prírody (príroda ako božstvo najmä v antickej filozofi, prvky panteizmu a pod.).

Boh je stvoriteľom človeka - v protiklade s uctievaním ľudí ako bohov v iných náboženstvách (faraón, cisár, ...).

Stvoriť, tvoriť, vytvoriť vo všeobecnom zmysle znamená činnosť, obyčajne ľudskú. Človek môže tvoriť a vytvoriť rôzne veci. K tomu však potrebuje nejakú látku, podstatu, ktorej dá nový tvar. Napríklad sochár vykreše z mramoru sochu človeka. V teologickom zmysle stvoriť znamená: urobiť niečo celkom z ničoho. To znamená, že nejestvuje nijaký materiál, nijaká látka, z ktorej by vec bola urobená.

O vzniku neba a zeme, celého univerza, existujú početné vedecké poznatky, hypotézy a teórie. Bol na počiatku vesmíru veľký tresk? Treba tu povedať, že správne prírodovedecké poznanie nemôže byť v rozpore s vierou. Žiadna ľudská veda však nemôže vysvetliť základnú otázku myslenia: „Prečo vôbec niečo existuje a prečo skôr neexistuje nič?“ A ďalej: Ako to, že v procese vzniku vesmíru vznikla práve táto planéta, na nej život a nakoniec človek? Ten, kto hovorí, že všetko vzniklo iba slepou hrou náhody a potreby, musí vysvetliť, ako mohlo dôjsť k takému nepochopiteľnému sledu „náhod“, ktoré boli nevyhnutné na to, aby v kozmickom vývoji mohla vzniknúť Zem ako životný priestor človeka. Viera nám hovorí, že tento plán je dielom nekonečného, múdreho a milujúceho rozumu. Je zrejmé, že stvoriteľská činnosť, ktorá je totožná s Božou podstatou, neprináleží jednotlivým božským osobám, ale všetkým trom spolu. Keďže tri božské osoby majú numericky len jednu podstatu, majú preto len jednu stvoriteľskú činnosť. Tak ako všetky tri božské osoby len jediným aktom stvorili svet, tak ho aj jediným aktom udržujú v bytí a riadia k vytýčenému cieľu. Všetky Božie diela v tomto svete, či v poriadku prirodzenom alebo nadprirodzenom, vždy koná jediným aktom celá nerozdielna Trojica. Stvoriteľské dielo má určitú podobnosť s charakterom Prvej osoby, preto sa obyčajne privlastňuje Otcovi (porov. Vyznanie viery).

Sväté písmo zdôrazňuje spoločné pôsobenie Otca a Syna a odôvodňuje ho spoločnou prirodzenosťou: „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn.“ (Jn 5, 19). „Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky.“ (Jn 14, 10).

Z uvedených miest Svätého písma (a tiež aj iných) jasne vyplýva, že stvorenie sa rovnako pripisuje Synovi a Svätému Duchu ako Otcovi. Stvoriteľská činnosť sa nedá odmyslieť od Božej prirodzenosti, pretože keby každá božská osoba mala svoju vlastnú stvoriteľskú činnosť, mala by aj svoju vlastnú, od ostatných osôb rozdielnu prirodzenosť a potom by bola samostatným Bohom a všetky tri osoby by neboli jedným Bohom, ale tromi. Všetky tri božské osoby majú preto numericky len jedinú stvoriteľskú činnosť a jej účinok prináleží rovnakou mierou Otcovi, Synovi a Svätému Duchu, ako jedinému Stvoriteľovi sveta. Aj v tomto ohľade je teda náš svet verným obrazom Stvoriteľa, ktorý obsahuje v sebe princíp trojjedinosti.

Svätí Otcovia vždy, keď píšu o Božej jednote, ktorú nazývajú jednotou prirodzenosti a činnosti, alebo keď hovoria o vonkajšej činnosti Boha Otca, hovoria, že ju Otec pôsobí skrze Syna a Svätého Ducha (alebo v Duchu Svätom), ako skrze svoju moc a silu. U gréckych Otcov bola bežná formula, že Otec všetko koná skrze Syna v Duchu Svätom, takže z tejto jednotnej činnosti Božej Trojice navonok usudzovali na jedinosť Božej podstaty. Božie dielo stvorenia, vykúpenia a posvätenia pochádza z tej istej Božej činnosti a tri božské osoby majú na nich - každá svojím spôsobom účasť.

Svätý Atanáz Alexandrijský: „Svätá a dokonalá Trojica je v sebe rovnaká a nedeliteľná podľa prirodzenosti; jediná je aj jej činnosť. Otec totiž koná všetko skrze Slovo v Duchu Svätom, a tak je jednota Božej Trojice zachovaná“. Boh stvoril svet v čase, alebo presnejšie povedané, stvorením sveta sa začal čas. Svet teda nie je večný, ale má svoj počiatok. Je to dogma, ktorá znie: Boh stvoril svet v čase, vlastne spolu s časom, takže svet má začiatok. Túto dogmu vyhlásil Štvrtý lateránsky koncil (1215): „Boh... svojou všemohúcou mocou na počiatku času rovnakým spôsobom stvoril obe stvorenia...“

Pohanská filozofia a moderný materializmus prijíma myšlienku o večnom svete, resp. svetovej hmote. Toto učenie o večnosti sveta bolo zavrhnuté pápežom Jánom XXII. v roku 1329, známe ako Eckhartove vety. Sväté Písmo toto vieroučné vyhlásenie potvrdzuje už na svojich prvých stránkach: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1, 1). „Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk...“ (Ž 101, 26).

V Novom zákone Ježiš Kristus poukazuje na svoju večnosť a na časnosť sveta slovami Veľkňazskej modlitby: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“ (Jn 17, 5). Zachovávajúcu Božiu činnosť treba chápať ako účinný Boží vplyv, ktorý pôsobí bezprostredne príčinne a trvalo a je zameraný na samotné bytie. Sväté písmo o tom hovorí: „Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty?“ (Múd 11,26). Boh stvoril svet slobodne a je slobodný aj v tom, že ho môže zničiť tým, že odníme svetu svoj udržiavací vplyv. Keby to urobil, stvorenia by sa obrátili v úplné nič. To by bolo zničenie v najvlastnejšom zmysle. Preto zachovávanie sveta je rovnoplatné so stvorením, lebo sa vzťahuje na samé bytie tvorov, ako stvorenie. Je teda akoby pokračovaním stvorenia, nakoľko totiž pod Božím vplyvom svet trvá - a vyvíja sa - v tom bytí, ktoré stvorením dostal. V tomto kontexte veľkú úlohu zohráva atribút Božej prozreteľnosti. Sväté Písmo o Božej prozreteľnosti hlása od samého začiatku, keď pripomína, že všetky stvorené bytosti boli dobré, t. j. svojmu účelu primerané, o ktoré sa postaral Boh podľa ich povahy, zvlášť o človeka (Gn - kap. 1-2). Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody, radosti a dôvery. Sväté písmo je takto plné prisľúbení a skúseností, že svetom vládne a osudy ľudí riadi dobrotivý, múdry a všemohúci Boh. Dejiny sveta a dejiny ľudstva sú dejinami Božej prozreteľnosti, že ten, kto „stvoril malého i veľkého, rovnako sa stará o všetkých“. (Múd 6, 7). Starý zákon zvlášť zdôrazňuje starostlivosť o izraelský národ a jednotlivé osobnosti izraelských dejín. Mimoriadne dojímavo sa Božia starostlivosť o človeka javí u Jozefa Egyptského, Mojžiša, Dávida, Tobiáša, Daniela, Svätej Rodiny a iných. Žalmy sú preniknuté vierou v Božiu prozreteľnosť. Výrazným spôsobom sa javí v známom Dávidovom žalme: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba:... Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.“ (Ž 22, 1; 3-4).

Veľmi jasne sa o Božej prozreteľnosti hovorí v Novom zákone. Božia prozreteľnosť zasahuje i do najmenších podrobností, je blízka a otcovská, hoci neprestáva byť tajomstvom. Ježiš Kristus učenie o Božej prozreteľnosti prehlbuje a rozširuje najmä vo svojej Reči na vrchu, kde učí, že starostlivosť nebeského Otca sa vzťahuje aj na tie najnepatrnejšie tvory, nebeské vtáky, poľné ľalie, poľnú trávu a že v zvláštnej miere je venovaná rozumným stvoreniam. Univerzálnosť Božej prozreteľnosti hlása svätý Pavol v reči v areopágu: „On dáva všetkým život, dych a všetko“. (Sk 17, 25).

Prozreteľnosť podľa spôsobu vykonania Božieho plánu sa rozlišuje na:

▪ b e z p r o s t r e d n ú - tú, ktorú vykonáva Boh sám;

▪ n e p r i a m u - tú, ktorú vykonáva prostredníctvom druhotných príčin.

Hmotný svet Boh spravuje prírodnými zákonmi, rozumné bytosti vedie k cieľu mravným zákonom, výchovou, rodičmi, Cirkvou. Týmto však nie je dotknuté zvrchované Božie právo, aby zasiahol priamo a bezprostredne do života jednotlivca alebo celého spoločenstva. Podľa druhu Božieho pôsobenia sa Božia Prozreteľnosť vníma ako riadna , ktorá spočíva v obvyklom pôsobení. Uskutočňuje sa podľa istých trvalých zákonov a pravidiel tak v prirodzenom, ako aj v nadprirodzenom poriadku. Riadnej Prozreteľnosti slúžia rozličné zákony prírody, taktiež aj nadprirodzené zákony milosti (napr. pôsobenie sviatostí); Hoci sa Boh stará o všetky stvorené bytosti, nerobí to voči všetkým bytostiam rovnakým spôsobom a v rovnakej miere. Miera a stupeň tejto Božej starostlivosti o stvorenia sa riadi podľa ich dokonalosti. Čím dokonalejšie je stvorená bytosť, tým účinnejšie ju Boh zahrňuje svojou láskou a stará sa o ňu. Poznáme to najmä z Kristových slov: „Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?!” (Mt 6, 30). Človek je jediný schopný plniť vedome a dobrovoľne svoj prvotný cieľ, aby Boha poznával, miloval a oslavoval. Božia láska a starostlivosť sa teda oprávnene vzťahuje predovšetkým na človeka. Pri tomto uvažovaní si môžeme položiť logickú otázku  odkiaľ pochádza zlo? Jednoduchá logika hovorí, že ak má všetko na svete svojho pôvodcu a zlo v ňom objektívne jestvuje, potom Boh musel stvoriť aj zlo. Ako však mohol nekonečne dobrotivý Boh stvoriť zlo? To je otázka, ktorá zamestnávala a stále ešte zamestnáva mysle mnohých laikov i mysliteľov. Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi sa pýta: „Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo?“ „Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet, aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo?“ „Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď...“ Kládol si ju už svätý Augustín a pokúšal sa na ňu odpovedať: „Neprestával som však hľadať, odkiaľ je zlo, a nemohol som nájsť nijaké východisko.“ Jeho trýznivé hľadanie nájde riešenie iba v jeho obrátení k živému Bohu. Preto je to otázka ťažká a má mnoho odpovedí. Najmä preto, že všetko, čo sa doteraz povedalo o veľkosti a kráse stvorenia a o povolaní človeka, zdá sa nerealistické a naivne optimistické. Veď ako môžeme oslavovať Boha, ktorý nad všetkým vládne tak nádherne, zoči-voči toľkému utrpeniu?

Prečo musí spravodlivý trpieť, hovorí už starozákonná kniha Jób. História tohto spravodlivého muža je známa. Je nevinný, a predsa ho skúšajú nespočetné utrpenia. Stráca majetok, synov a dcéry a nakoniec i jeho postihne ťažká choroba. Jób nie je iba veľkým trpiteľom, ktorý vyslovuje svetoznáme slová: „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ (Jób 1, 21).

V boji zo zlom a v ťažkých životných skúškach nám Boh posiela na pomoc služobníkov dobra , čiže anjelov. Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh je «Stvoriteľ neba i zeme», a Nicejskocarihradské vyznanie viery vysvetľuje: «...sveta viditeľného i neviditeľného».“ Pod neviditeľným svetom sa myslia duchovné bytosti, ktoré „obklopujú Boha“. Sväté písmo sa zmieňuje o anjeloch v spojení s dejinami človeka a jeho spásy. Zmienky o anjeloch vyvolávajú dnes mnohé námietky. Je nesporné, že Sväté písmo často používa mytologické rečové prostriedky a predstavy tej-ktorej epochy, kedykoľvek o nich hovorí. A nesporné je aj to, že predstavy o anjeloch sa v priebehu storočí vyvíjali. Kresťanská ľudová zbožnosť a často i umelecká tvorba urobila z nich sladké figúrky pre deti. Zaoberať sa anjelmi vážne je i preto ťažké, lebo sa dostávame na hranice výrazových možností. Uvedomovali si to už veľkí cirkevní učitelia. Preto treba byť opatrní so špekuláciami o počte, druhu, rozdieloch a usporiadaní (chórov) anjelov. Tu však treba jasne povedať, že teológia bude vždy neúplná a nezrozumiteľná, pokiaľ nezačne vrhať svetlo na svet anjelov. Skôr, než boli stvorení ľudia, Boh stvoril krásny a rozmanitý svet, ktorý ich mal prijať. Čas stvorenia anjelov nie je vo Svätom písme presne vyjadrený. Z učenia prijatého svätou Cirkvou však stvorenie anjelov predchádzalo stvoreniu materiálneho sveta a človeka. Takéto poradie uvádza Sväté písmo, ktoré opis stvorenia začína konštatovaním: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1, 1). Že „nebo“ tu nemôže znamenať oblohu, je zrejmé z toho, že táto bola stvorená až v druhom období stvorenia. Z toho vyplýva, že pod pojmom „nebo“ treba chápať viditeľný svet, anjelský svet, lebo Sväté písmo hovorí o anjeloch ako o obyvateľoch neba.


Autor: kpt. G. Dzvoňár, Foto: Archív - Dátum: 24.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 730

KKC 385-421

Obrázok k článku

Pád

Téma článkov katechizmu 385 – 421 pojednáva o problematike zla a hriechu v súvislosti s ľudskou osobou a vôľou človeka. Odkiaľ je zlo? Čo je hriech? Má človek slobodnú vôľu? O páde a hriechu píše katechizmus v článku 385 úvodné myšlienky, ktoré budú v texte rozvinuté:

„Boh je nekonečne dobrý a všetky jeho diela sú dobré. Nikto však neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode – ktoré, zdá sa, súvisí s obmedzenosťou stvorení – a najmä problému morálneho zla. Odkiaľ pochádza zlo? „Hľadal som, odkiaľ je zlo, a nebolo riešenia,“ hovorí svätý Augustín a jeho trýznivé hľadanie nájde východisko iba v jeho obrátení k živému Bohu. Lebo „tajomstvo neprávosti“ (2 Sol 2, 7) sa objasňuje len vo svetle „tajomstva nábožnosti“ (1 Tim 3, 16). Zjavenie Božej lásky v Kristovi ukázalo rozsah zla a zároveň rozmnoženie milosti. Otázku pôvodu zla musíme teda skúmať tak, že budeme upierať pohľad svojej viery na toho, ktorý jediný nad ním zvíťazil.

Hriech a vina označujú v teológii úmyselný poklesok, previnenie proti Božej vôli, pričom hriech zahrňuje čin, zatiaľ čo vina označuje vzťah k činiteľovi (má vinu). Obidvoje predpokladá poznanie a slobodné rozhodnutie. Vina má aj antropologický zmysel: napr. zodpovednosť za porušenie práva, porušenie platnej normy, ide o pocit viny. V Starom zákone sa ešte nerozlišuje medzi úmyselným, omylným prestúpením normy, a taktiež nie medzi hriechom a trestom alebo následkom, napr. pre národ alebo potomkov. Hriech a vinu Starý zákon vidí v súvislosti s dejinami Izraela. Hriech a vina sú priebežne chápané teologicky. Sú prestúpením proti vyvoleniu Izraela a proti Božej zmluve, i keď sa konkrétne vzťahuje na ľudí alebo veci. V židovstve sa vytvára presvedčenie, že všetci ľudia hrešia, buď zo zlého vrodeného pudu, ktorý v nich pôsobí od narodenia alebo na základe démonických mocností, ktoré ovládajú tento čas. Podľa svedectva Evanjelia aj Ježiš videl všetkých ľudí ako hriešnikov, ktorí sa musia obrátiť a či podriadiť Božej vôli. Hriech a vina vrcholí v pýche, ktorá sa domnieva, že nepotrebuje obrátenie (Mt 23,28). Podľa Pavla moc hriechu u človeka alebo podľa Jána hriech sveta sú činom slobodnej vôle. Lenže, dostať sa z hriechu a viny len činom slobodnej vôle, bez Božieho milosrdenstva a pomoci, nie je možné.

Svätý Augustín vo svojom učení ,,zdôrazňoval dobrovoľnú povahu hriechu. Súčasne bol presvedčený, že akt hriechu, ktorým sa duša oddelila od spoločenstva s Bohom, odsúdil človeka. Hriechy pochádzajú zo slobodného rozhodovania. Diskusia nám ďalej prináša Augustínov názor, akúsi definíciu hriechu: ,,Všetky hriechy sú obsiahnuté v tomto jednom druhu, keď sa človek odvracia od vecí božských a skutočne trvalých a prikláňa sa k veciam premenlivým a neistým“.

Hriech a vina sú v dejinách teológie veľmi tesne spojené s výkladom vykúpenia skrz Ježiša Krista a milosť. Zásadne sa dá povedať, že grécki cirkevní Otcovia videli hriech a vinu zachytené do ekonómie spásy, t.j. do Božieho večného plánu spásy. Ako hovorí svätý Irenej: Eva sa dala zviesť slovom padlého anjela, aby unikla Bohu a porušila Božie slovo, tak Mária prijala v slovách anjela radostnú zvesť, že bude nosiť Boha, a poslúchla Boha, dala sa prehovoriť k poslušnosti voči Bohu. A tak sa Panna Mária stala zástankyňou panny Evy. Kristus teda všetko od základu obnovil, vypovedal vojnu nášmu nepriateľovi a porazil toho, ktorý nás už na počiatku v Adamovi dostal do zajatia. Rozšliapal mu hlavu, ako je to napísané v Knihe Genezis, kde Boh povedal: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ V tom, ktorý sa mal narodiť zo ženy Panny podľa Adamovej podoby, ohlasuje sa ten, čo bude mieriť hadovi na hlavu. On je to potomstvo, o ktorom hovorí apoštol v Liste Galaťanom: „Zákon skutkov bol daný dovtedy, kým nepríde potomok, na ktorého sa vzťahuje prisľúbenie.“ Nepriateľ by nebol riadne porazený, keby ho nebol porazil človek narodený zo ženy. Veď skrze ženu na počiatku ovládal človeka a stal sa nepriateľom človeka.

Hriech a vina sú nemocou vôle voči Božiemu spasiteľnému pôsobeniu. Jedine tvrdošijná nevera je smrteľný hriech, nakoľko ona sa sama s konečnou platnosťou uzatvára pôsobeniu milosti. Latinskí cirkevní Otcovia sa naproti tomu snažili zachytiť hriech a vinu právnymi normami. Hriech a vina znamenajú bezprávie voči Bohu, ktoré ničí vzťah spásy k Bohu. Tento vzťah môže byť obnovený jedine Bohom. Každé slobodné ťažké previnenie voči Bohu a jeho príkazu prináša so sebou smrť a odsúdenie. Scholastika z tohto pohľadu vypracovala rozlíšenie medzi smrteľným a všedným hriechom, to znamená medzi hriechom, ktorý odlučuje od Boha, a hriechom, ktorý spásny vzťah k Bohu ohrozuje alebo oslabuje.

Smrteľný hriech

Smrteľným hriechom sa rozumie vážne prestúpenie Božieho zákona. Smrteľný hriech ničí v srdci človeka lásku, odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom. Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom. Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu. Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu. Čo sa rozumie vážnou vecou- materia gravis? Vážnosť veci je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ (Mk 10,19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Je potrebné brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie páchané na príbuzných je samo sebou závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi. Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pripočítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy a vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech, ktorý je spáchaný zo zlomyseľnosti a z uváženej voľby zla.

Všedný hriech

Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje. Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci (materia levis) nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci (materia gravis), ale bez plného poznania a úplného súhlasu. Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu, všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.   Svätý Augustín v exegéze prvého listu svätého Jána apoštola hovorí, že „kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec. Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie....“.

Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: „A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo“ (Gal 5, 19-21). Podobne vypočítava hriechy v liste Rimanom:... pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávostí, zloby, lakomstva, ničomnosti, závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utrhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní (Rim 1,28-32). Ďalšiu špecifikáciu hriechov nájdeme v prvom liste Korinťanom v 6. hlave a veršoch 9 až 10: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva".

Apoštol Pavol sa touto otázkou zaoberá aj v liste Kolosanom (3, 5-9), a v prvom liste Timotejovi (1, 9-10) taktiež v druhom liste Timotejovi v (3, 2-5).

Ako vidíme, hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, ako sa to robí pri každom ľudskom čine alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou alebo nedostatkom alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Je možné ich rozdeliť aj podľa toho, či sa dotýkajú Boha, blížneho alebo samého hriešnika. Je možné ich rozdeliť aj na hriechy duchovné a telesné, alebo na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním dobrého. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka“ (Mt 15, 19-20 ).

Dnešný svet stratil cit pre hriech. Má strach zo všetkého okrem hriechu: zo znečistenia ovzdušia, zákerných chorôb, vojny, zo straty zamestnania a pod. Posúva dobro za hranicu Božej vôle, až sa nakoniec stane hriechom.

Napríklad:

- telesný odpočinok sa stáva lenivosťou;

- tichosť narastá v absenciu komunikácie;

- schopnosť dosiahnuť zisk sa stáva lakomstvom;

- užívanie života sa stáva nestriedmosťou;

- telesné potešenie sa stáva zmyselnosťou;

- záujem o majetok druhého sa stáva chamtivosťou;

- radosť z jedla prerastá v nenásytnosť a pažravosť.

Následky i konkrétnu podobu hriechu všetci veľmi dobre poznáme. Odnaučili sme sa pozerať na tieto veci ako na hriech. Ak pochybujeme o existencii hriechu, potom Sväté písmo klame? Nechceme si priznať svoj hriech. Myslíme si, že ak nájdeme vhodné argumenty, tak Boh bude zhovievavejší. Sme poznačený hriechom na tom nič nezmeníme. Je to holý fakt, ktorý musíme akceptovať. Musíme tomuto slovu porozumieť v celom jeho rozsahu.

Najcharakteristickejšia vlastnosť hriechu je nasmerovanie proti Bohu: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé.“ (Ž 51,6).

Hriechom človek upiera toto právo Bohu a sám chce byť Bohom. Stáva sa hrnčiarom a Boh hlinou ... (porov. Iz 64,7; Jer 18,6). Preto musí byť hriech jasne pomenovaný. Podobne ako lekár, ktorý skôr ako začne liečiť či ošetrovať, musí najprv stanoviť diagnózu.

Nezabudnime, že zlo a hriech existuje v nás a okolo nás a túto skutočnosť nám dokazuje Božie slovo a dáva nám istotu, kto zvíťazil nad zlom a ku komu sa máme obracať: „A keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (1Jn 2,1-2).


Autor: npor. R. Firment, Foto: Archív - Dátum: 24.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 664

KKC 2030-2051

Obrázok k článku

Cirkev, matka a učiteľka

V dnešnej dobe môžeme pozorovať jav, ktorý by sme mohli nazvať „kristianofóbiou“, čiže strachom z kresťanstva a tým pádom odmietaním všetkého čo kresťanstvo ponúka. Moderné je tzv. „liberálne myslenie“ a pohľady, ktoré dáva kresťanstvo na svet, človeka a zvlášť morálne postoje k rozličným otázkam súčasnej doby mnohí pokladajú za spiatočnícke. Tak ako v súčasnej dobe môžeme hovoriť o „kristianofóbii“, môžeme tiež hovoriť o „ekleziofóbii“, čiže strachu z Cirkvi alebo lepšie povedané o odmietanie Cirkvi. Tento postoj je vyjadrený výrazom „Kristus áno, Cirkev nie.“ Sú ľudia, ktorí sa hlásia ku Kristovi, modlia sa, študujú a vykladajú Sväté Písmo a pritom nepatria do žiadnej Cirkvi. Je vôbec možné „ísť za Kristom“ takto individuálne bez spoločenstva Cirkvi?

Ježiš celé svoje pôsobenie zameral na založenie Cirkvi. Niet pochybnosti o tom, že Cirkev má svoj pôvod v Kristovi. Na začiatku svojho verejného účinkovania si vyvolil dvanástich učeníkov, ktorí sa neskôr mali stať základnými kameňmi Cirkvi. Kristus vykonal aj iné skutky, ktorými pripravoval Cirkev. Najdôležitejším bolo ustanovenie bratskej hostiny, ku ktorej došlo pri poslednej večeri pred jeho smrťou. Dôležitý je aj prísľub daný Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16, 18) Keď v týchto súvislostiach hľadíme na Ježišov život, tak všetko to, čím bol, čo konal a hovoril bolo zamerané na Cirkev. A toto jeho úsilie utvoriť Cirkev bolo zavŕšené udalosťami Turíc a zostúpením Ducha Svätého na apoštolov a ženy zhromaždených vo večeradle.

V Novom Zákone konkrétne v Skutkoch apoštolov môžeme vidieť ako prvotná Cirkev žila, čo učila a ako sa postupne rozrastala. Keď si zoberieme listy sv. apoštola Pavla adresované konkrétnym cirkevným spoločenstvám (v Korinte, Solúne, Filipách a inde) sú v nich pozdravy od členov iných Cirkevných spoločenstiev. Z toho vidno, že jednotlivé cirkevné spoločenstvá mali povedomie jednoty. Tradícia hovorí, že si  listy cirkevné spoločenstvá medzi sebou vymieňali aby sa tak navzájom povzbudili. Celý Nový Zákon  hovorí o Cirkvi. Evanjeliá o Ježišovom  živote a pôsobení a konkrétnych krokoch založiť Cirkev. Skutky apoštolov o dejinách prvotnej Cirkvi, listy apoštolov o tom ako žila prvotná Cirkev až po poslednú knihu  Nového Zákona  - Zjavenie sv. apoštola Jána , kde sa duch „prihovára Cirkvám“.

Bola teda vôľa Ježiša Krista, aby išiel niekto za ním individuálne, mimo spoločenstva Cirkvi, ktorú on sám založil? Určite nie. A preto Katechizmus v bode 2030 hovorí jednoznačne: „Kresťan uskutočňuje svoje povolanie v Cirkvi spoločenstve so všetkými pokrstenými.“ Kresťan nie je samostatnou jednotkou, ale patrí do živého organizmu Cirkvi, ktorá je mystickým telom Ježiša Krista. Každý jeden kresťan je jednou bunkou tohto mystického tela. Katechizmus  v bode 2030 učí čo z tohto spoločenstva Cirkvi pre seba čerpá jej jednotlivý člen:

a) prijíma Božie slovo, ktoré Cirkev už vyše 2000 rokov bedlivo stráži a vysvetľuje

b) prijíma sviatosti, ktoré ho posilňujú na ceste

c) od Cirkvi sa učí príkladu svätosti. Počas  2000 ročnej histórii Cirkvi je to množstvo ľudí, ktorí dosiahli svätosť a sú pre nás vzorom svätosti, tak ako to slávime na slávnosť Všetkých Svätých.

Katechizmus v bode 2031 toto všetko zhŕňa a hovorí, že život kresťana, jeho konanie a skutky sú živené slávením sviatostí.

I. Morálny život a Učiteľský úrad Cirkvi

Katechizmus  v bodoch 2032 až 2040 učí, že Cirkev – mystické telo Ježiša Krista je hierarchická. Nástupcovia apoštolov sú zároveň  nositeľmi úradov v Cirkvi. Apoštoli dostali od Krista príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28,19-20a)

Nástupcami apoštolov sú biskupi a nástupcom apoštola Petra, ktorý dostal od Ježiša Krista primát je rímsky biskup – pápež. Príkaz, ktorý dostali apoštoli dnes uskutočňuje pápež a s ním zjednotení biskupi. Oni tvoria „učiteľský úrad Cirkvi“. Katechizmus v bodoch 2033 a 2034 hovorí čo je obsahom tohto učiteľského úradu:

a) prenášať poklad kresťanskej morálky, ktorý sa skladá z noriem, príkazov a čností zvlášť zahrnuté v Desatore.

b) učí veriacich pravdu, ktorú treba veriť, lásku, ktorú treba praktizovať

c) blaženosť v ktorú treba  dúfať

Základom je Vyznanie viery a modlitba Otče náš.

Katechizmus v bode 2035 hovorí, že najvyšším stupňom účasti na Kristovej autorite, ktorú reprezentuje učiteľský úrad Cirkvi je neomylnosť. Predmetom neomylnosti je rozhodovanie vo veciach viery a mravov. Nositeľom neomylnosti učiteľského úradu je celý biskupský zbor a pápež ako hlava zboru. A tak existujú dvaja nositelia neomylnosti:

a) pápež

b) biskupský zbor s pápežom

Ako to máme chápať?

A) Pápež sám je neomylný, keď učí tzv. „ex catedra“ čiže z moci svojho úradu vydáva slávnostným spôsobom dogmatické rozhodnutie. Toto je neomylné a je záväzné pre celú Cirkev. Všetko ostatné čo pápež učí prostredníctvom encyklík a ďalších dokumentov nemá pečať neomylnosti ale má sa prijímať s vierou a úctou ako slovo najvyššieho pastiera Cirkvi.

B) Biskupský zbor je neomylný v dvoch prípadoch:

1. všetci biskupi sú neomylný, keď po celom svete hlásajú nejakú pravdu viery a zaväzujú s konečnou platnosťou celú Cirkev a každého veriaceho aby ju prijali a verili ako náuku zjavenú Kristom a uchovávanú v Cirkvi od dôb apoštolov.

2. mimoriadny prejav neomylného úradu sa uskutočňuje na sneme – koncile. Neomylnosť koncilu biskupov sa nevzťahuje na všetko čo je povedané v rozhodnutiach schválených všetkými biskupmi, ale iba na dogmatické rozhodnutia a tie prehlásenia z ktorých jasne vyplýva, že sú predkladané ako záväzné pravdy viery.

 Čo z tohto všetkého vyplýva pre veriacich?

Katechizmus v bodoch 2037 až 2040 hovorí:

a) veriaci majú právo, aby boli poučený o spasiteľných Božích prikázaniach

b) majú aj povinnosť zachovávať ustanovenia a dekréty, ktoré vydáva zákonitá autorita Cirkvi (zvlášť disciplinárneho charakteru)

c) formovať svedomie tak, aby nebolo v rozpore s morálnym zákonom a učiteľským úradom Cirkvi

d) rozvíjať synovského ducha vo vzťahu k Cirkvi

II. Cirkevné prikázania

Katechizmus v bodoch 2041 až 2043 rozoberá cirkevné prikázania.

Ježiš Kristus nedal apoštolom len moc kázať jeho  Evanjelium a vysluhovať sviatosti, ale im dal aj moc viesť nesmrteľné duše k večnému cieľu. Aby Cirkev mohla toto dosiahnuť, Ježiš Kristus jej dal výslovné právo vydávať príkazy. Toto právo vyplýva zo slov Ježiša Krista: "Keby ani ich nepočúvol, povedz to Cirkvi. A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 18, 17-18). "Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal" (Lk 10,16).

Moc vydávať prikázania dal Kristus svojim apoštolom. Preto ju podnes uplatňujú a vykonávajú zákonití nástupcovia pápeži a biskupi. "Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás" (Jn 20,21).

Aký je rozdiel medzi Božími a cirkevnými prikázaniami?

Medzi Božími prikázaniami a prikázaniami Cirkvi je ten rozdiel, že Božie prikázania nemôže nikto zmeniť alebo od nich oslobodiť, lebo sú Božieho pôvodu, kým cirkevné prikázania Cirkev môže zmeniť, od nich oslobodiť, ale ich aj celkom zrušiť. Napríklad: Cirkev mení pôstne predpisy v zmysle: "Čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 18,18b).

O Cirkevných prikázaniach uvedených v katechizme hovorí aj kódex kánonického práva, ktorý veci konkretizuje.

1. prikázanie

Prvé prikázanie vyžaduje  od veriacich, aby svätili deň, v ktorom sa pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie, ako aj hlavné liturgické sviatky, ktorými sa uctievajú tajomstvá Pána, preblahoslavenej Panny Márie a svätých, a to predovšetkým účasťou na slávení Eucharistie, na ktorom sa zhromažďuje kresťanské spoločenstvo, a aby sa zdržiavali tých prác, ktoré by mohli prikázanému sväteniu týchto dní prekážať. O tejto povinnosti hovorí Kódex kánonického práva, Kánon 1246 § 1.:"Nedeľu, v ktorej sa slávi veľkonočné tajomstvo, podľa apoštolskej tradície treba zachovávať v celej Cirkvi ako prvopočiatočný prikázaný sviatok. Takisto sa musia zachovávať dni Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho tela a krvi Kristovej, Svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých." V § 2. sa hovorí: "Konferencia biskupov však po predchádzajúcom schválení Apoštolskej stolice môže niektoré z prikázaných sviatkov zrušiť alebo preložiť na nedeľu." Slávením nedele a sviatkov vyjadrujeme svoj vzťah k Bohu, k Cirkvi, ku kresťanskému spoločenstvu a samozrejme aj ku svätým. Zachovaním pracovného pokoja a účasťou na slávnostných podujatiach v našom prípade na svätej omši vyjadrujeme svoju vieru, vydávame svedectvo o evanjeliu, ako si vážime Kristovo učenie a nakoľko sa pokladáme za pokrstených, za kresťanov.

2. prikázanie

Druhé prikázanie tiež nájdeme okrem katechizmu aj v kódexe kánonického práva v Kánone 1247 a 1248.Kánon 1247 hovorí: „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši; okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu.“

Kánon 1248 § 1. hovorí o príkaze zúčastniť sa na omši a kto tomuto príkazu zadosťučiní. Hovorí, že zadosťučiní ten, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň alebo večer predchádzajúceho dňa. § 2. kánonu 1248 hovorí o náhradnom slávení, ak chýba posvätný služobník alebo ak iný vážny dôvod znemožňuje účasť na eucharistickom slávení. Veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova, ak sa nejaká vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste slávi podľa predpisov diecézneho biskupa, alebo náležitý čas venovali modlitbe osobne alebo v rodine, alebo ak je vhodné, v skupinách rodín.

3. prikázanie

Kánon 1249 cirkevného práva hovorí: „Všetci veriaci, každý svojím spôsobom, sú z božského zákona povinní konať pokánie; aby sa však medzi sebou spojili v istom spoločnom konaní pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú zvláštnym spôsobom venovať modlitbe, konať skutky nábožnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdržiavania sa mäsa podľa normy nasledujúcich kánonov.“ Nasledujúci kánon 1250 hovorí: „Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a pôstne obdobie.“

I. Formy pokánia. Otázku predmetnej formy pôstu rieši kánon 1251, ktorý hovorí: „Zdržovanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov Konferencie biskupov sa má zachovávať každý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak zdržovanie sa mäsa a pôst sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista.“ To, kto musí túto pôstnu disciplínu záväzne plniť stanovuje kánon 1252: „Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roku života. Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia. Kánon 1253. umožňuje lokálnej Konferencii biskupov bližšie vymedziť pôst a zdržiavanie sa mäsa za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti. Toľko Cirkevný zákonník.

II.  Dni pokánia Katechiznus katolíckej Cirkvi v bode 2042, hovorí: Konať skutky kajúcnosti každý piatok a na Popolcovú stredu - mohli by sme povedať, že ide o zabezpečenie prenosu informácie veriacich počas obdobia askézy a pokánia, ktoré nám pripravujú liturgické sviatky, a prispieva k tomu, že získame nadvládu nad svojimi pudmi a slobodu srdca.

4. prikázanie

KKC v bode 2042 hovorí o štvrtom Cirkevnom prikázaní „Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Oltárnu Sviatosť!“ O tejto životne dôležitej potrebe veriaceho kresťana katolíka Cirkevné právo hovorí v kánone 920 nasledovné:

§ 1. „Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu.“

§ 2. „Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.“ Toto prikázanie na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu prijatím sviatosti zmierenia, ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste, a na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie.

Aký následok má nesplnenie prijatia Oltárnej Sviatosti aspoň raz v roku (najlepšie vo veľkonočnom čase)? Vedome zavinené nesplnenie tejto povinnosti je ťažkým previnením proti Cirkvi i vlastnému svedomiu. Kto z vlastnej viny túto povinnosť nevykoná, hriešne ohrozuje svoju večnú spásu. Kristus nás upozorňuje na nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54).

5. prikázanie

Podporovať cirkevné ustanovizne. Katechizmus hovorí, že veriaci sú povinní prispievať, každý podľa svojich možností, na hmotné potreby Cirkvi. Kódex kánonického práva v kánone 222 konkretizuje: nasledovne:

§ 1. „Veriaci majú povinnosť prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.“

§ 2. „Majú aj povinnosť napomáhať sociálnu spravodlivosť, ako aj pamätajúc na prikázanie Pána, z vlastných príjmov podporovať chudobných. Veriaci sú povinní prispievať podľa svojich možností na hmotné potreby Cirkvi.  Ak som členom Cirkvi, tak mi musí záležať na tom, aby Cirkev mohla plniť svoje úlohy. Na to potrebuje aj prostriedky. Plnenie úloh je prezentáciou aj veriacich a vydávaním svedectva o blahozvesti!

III. Morálny život a misionárske svedectvo

Svätý otec v blahej pamäti Pavol VI. Povedal: „Tento svet nepotrebuje učiteľov ale svedkov. A učiteľov iba vtedy ak sú zároveň aj svedkami.“ Katechizmus  v bodoch 2044 až 2046 nás povzbudzuje k tomu, aby viera  bola viditeľná v skutkoch. Tak ako  hovorí apoštol Jakub: „Viera ak nemá skutky je sama v sebe mŕtva. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.!“ (Jak 2, 17 – 18b) Život podľa viery je cestou k svätosti. Katechizmus v bode 2045 pripomína dôležitú vec: „Cirkev sa zveľaďuje, rastie a sa rozvíja svätosťou svojich veriacich“.

Radosti a starosti Cirkvi by mali byť aj našimi radosťami a starosťami.


Autor: kpt. Marek Porubčan, Foto: Archív - Dátum: 22.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 639

KKC 1846-1876

Obrázok k článku

HRIECH

„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1Jn 1,8-9)

V modlitbe „Otče náš“ sa modlíme : „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom“ a to je ďalšou dôležitou výzvou, v ktorej si môžeme uvedomovať svoje zlyhanie, svoj hriech. Mnohí dnes majú problém zadefinovať vo svojom živote hriech. Túžba, žiadostivosť, chamtivosť, sebectvo, pýcha a mnohé iné nezriadenosti v nás podnecujú postoje, ktoré nás vedú ku kompromisom, len preto, aby sme dosiahli svoj cieľ. Medzi dobrom a zlom však nie je možné robiť kompromisy. Hriechom proti Bohu je odmietnutie Boha a jeho zákona, útok na dôstojnosť, slobodu a život človeka. Hriech ničí, zatemňuje alebo popiera dobro. Keďže Boh je absolútne dobrý a je pôvodcom všetkého dobra, každý hriech je namierený proti Bohu. Riešením pre človeka, ktorý je dennodenne vystavený útokom zla a ktorý v spleti všetkých pokušení hľadá pravdu pre svoju spásu je evanjelium, ktoré je zjavením Božieho milosrdenstva. V evanjeliu nachádzame nekonečnú Božiu lásku, ktorú reálne poznávame v Ježišovi Kristovi, ktorý obetou svojho tela na kríži vydáva jasné svedectvo lásky. Preto je eucharistia východiskom v hľadaní spásy.

Svätý Ján Mária Vianney povedal: „Mnohí hovoria: „Napáchal som priveľa zlého, Boh mi nemôže odpustiť.“ To je obrovské rúhanie. Znamenalo by to, že človek chce obmedziť Božie milosrdenstvo. Lenže ono nemá žiadne medze, je bezhraničné. Nič nezraňuje Boha viac ako pochybnosti o jeho milosrdenstve.“

Boh, ktorý stvoril človeka bez jeho spolupráce len skrze lásku, ťa neospravedlní bez spolupráce s tebou, teda bez tvojho vyznania viny. Tvoje vyznanie hriechu je možné iba poznaním Božej lásky skrze zjavenie. 

Hrešiť neznamená iba porušiť nejaké ľudské ustanovenia. Hriech sa vedome a dobrovoľne obracia proti Božej láske a ignoruje ju. Hriech je teda vo svojej podstate ako hovorí svätý Augustín „sebaláskou vystupňovanou až po opovrhnutie Bohom“.

"Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé" ( Ž 51,6 ).

Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“.

Žalmista vystihuje podstatu hriechu. Hriechom sa staviame proti Božej láske a proti láske, ktorú máme preukazovať svojim blížnym. Je to zahľadenosť do seba samého, kde nie sme schopný prežívať prítomnosť lásky, ktorou je Boh sám. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“(svätý Augustín).

Dôsledky hriechu si môžeme najlepšie uvedomovať pri pohľade na kríž, kde vidiac ukrižovaného Krista dostávame odpoveď nato, aký nebezpečný je hriech v našom živote. Odpoveďou na naše zlyhania je Božie milosrdenstvo a Jeho láska k nám. „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“(Rim 5,8)

Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: „A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo“ (Gal 5,19-21)

Smrteľný hriech oddeľuje človeka od Boha, zbavuje ho posväcujúcej milosti. K takému hriechu dochádza v prípade, že sa týka závažnej veci a stavia sa teda proti životu alebo proti Bohu. Človek sa ho dopúšťa celkom dobrovoľne a pri plnom vedomí závažnosti previnenia, pretože jeho svedomie vie, že ide o smrteľný hriech. Všedné hriechy sa vťahujú na menej závažné veci alebo neboli spáchané pri plnom poznaní ich následkov, prípadne nie celkom dobrovoľne. Takéto hriechy narúšajú vzťah k Bohu, ale celkom ho neničia.

Následkov smrteľného hriechu, ale aj všedného hriechu je možné sa zbaviť pristúpením k sviatosti zmierenia. Svätý Augustín hovorí: “Keby v Cirkvi nejestvovalo odpustenie hriechov, potom by nejestvovala ani nádej na večný život a večnú spásu. Ďakujme Bohu za to, že dal svojej Cirkvi taký veľký dar.“

Neresti sú opakom čností, sú to teda zlé návyky, ktoré otupujú a zatemňujú svedomie, otvárajú človeka pre zlo a zvádzajú ho na hriech. Neresti môžu byť spojené so siedmimi hlavnými hriechmi, ktorými sú: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť.

Sestre Faustíne Kowalskej povedal Pán Ježiš: „Čím väčší je hriešnik, o to viacej má dúfať v moje milosrdenstvo. Povedz im, že ani jediná duša, ktorá sa dovoláva môjho milosrdenstva, nebola sklamaná ani zahanbená.“  Každý z nás si uvedomme, že svätá spoveď je naša záchrana.


Autor: kpt. Peter Nižnik, Foto: Archív - Dátum: 22.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 659

KKC 2401-2463

Obrázok k článku
Siedme Božie prikázanie nachádzame ako v starozákonných knihách Svätého písma v knihe Exodus 20,15 a v knihe Deuteronómium 5,19 tak aj v Novom zákone v Matúšovom evanjeliu 19,18: "Nepokradneš", týka sa teda zjednodušene povedané hlavne majetku. Zakazuje nielen brať, či nevrátiť cudzí majetok, ale aj spôsobovať škodu na majetku. Prikázania vo všeobecnosti však majú aj pozitívnu stránku, nielen zakazujú, ale aj čosi vyžadujú. Tu sa prikazuje spravodlivosť, ktorú by sme mohli pochopiť tak, že dáme každému to, čo mu patrí. Je potrebné aj rešpektovať úmysel darcu, brániť súkromné vlastníctvo. A toto všetko v bratskej láske.
Na počiatku Pán Boh stvoril svet i človeka, ten dostáva za úlohu starať sa svojou prácou o rajskú záhradu. Aby sa zaistila bezpečnosť, sloboda, dôstojnosť, potreby a život ľudí, neskôr sa začalo rozdeľovať vlastníctvo pozemských dobier. Vlastník nemá zabúdať na všeobecné určenie Božieho diela a má byť predĺženou rukou Božej prozreteľnosti. Veď nakoniec je aj tak "iba" správcom Božieho diela. V prvom rade sa má postarať o seba, svoju rodinu, príbuzných a tiež o núdznych.
Každý človek má určité dary a talenty, ktoré má rozvíjať a tak svoje schopnosti zúročuje a vytvára nové hodnoty a dobrá. Tieto môže používať s umiernenosťou a pri tom nezabúdať na chorých a chudobných. Toto prikázanie sa dotýka aj predstaviteľov politickej moci, ktorí majú v záujme spoločného dobra právo a povinnosť riadiť uplatnenie vlastníckeho práva.
Tam, kde je náš poklad, tam je aj naše srdce. Spravovanie majetku nás ohrozuje pokušením pripútanosti k materiálnym veciam, no a zároveň nás môže naučiť čnosti miernosti, spravodlivosti a solidárnosti. Veci a majetky by nás mohli príliš zaťažiť až spútať, miernosť nás udržiava v slobode. Aj dobrého veľa škodí. Spravodlivosť nám pomáha chrániť práva blížneho a dať mu to, čo mu patrí. A napokon solidárnosť nám dáva radosť z obdarovania iných. Veď na druhý svet si odnesieme len to, čo sme rozdali. Aj Ježiš, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili. (2 Kor 8,9).
Doteraz sme sa zamerali viac na vlastníctvo, vo všeobecnosti a používanie vlastníctva, siedme prikázanie sa dotýka aj vlastníctva ostatných, zakazuje krádež - neoprávnené prisvojenie si cudzieho majetku proti vôli majiteľa. Krádežou nie je ak máme predpokladaný súhlas, teda vždy nám to požičal a preto predpokladáme, že aj dnes by nám to požičal. Ďalší príklad na to, kedy to nie je krádež je prípad zjavnej a naliehavej potreby, keď jediným prostriedkom, ako uspokojiť bezprostredné existenciálne potreby je mať a použiť cudzie veci (jedlo, prístrešie, odev...).
K ďalším hriechom patria tieto, aj keby to nebolo trestné podľa civilného zákona: vedome si ponechať požičané veci alebo nájdené predmety, podvádzanie pri obchodovaní, vyplácanie nespravodlivej mzdy, zvyšovanie ceny, využívanie nevedomosti alebo núdze druhých, umelé ocenenie majetku, podplácanie, privlastnenie si spoločného majetku, zle vykonanie práce, daňové podvody, falšovanie šekov a faktúr, prehnané výdavky a plytvanie, úmyselné poškodzovanie súkromného alebo verejného majetku.
Siedme prikázanie zakazuje činy alebo podujatia, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, sebeckého alebo ideologického, obchodného alebo totalitného, vedú k zotročovaniu ľudí, k neuznávaniu ich osobnej dôstojnosti, k ich kupovaniu, predávaniu alebo výmene, akoby boli tovarom. Redukovať ľudí násilím na úžitkovú hodnotu alebo zdroj zisku je hriechom proti dôstojnosti osôb a ich základným právam.
Právom teda očakávame, že Cirkev podľa Kristovho učenia  podá nejaké zásady, ktoré pomáhajú k väčšej sociálnej  spravodlivosti na tomto svete. Nemožno však od Cirkvi  očakávať nejaký detailný politický, či hospodársky systém:  také systémy sú poplatné dobe a vymýšľajú ich ekonómovia a  politici.
Od Cirkvi možno očakávať sociálne zásady, ktoré  vyznačujú trasu mravne legitímnej cesty ku zlepšeniu  sociálnych podmienok ľudí na celom svete. Bez sociálnej spravodlivosti nieto trvalého mieru na  svete, nemožno o ňom ani myslieť - preto Cirkev z evanjelia  uvádza z niekoľkých zásad, bez ktorých trvalo nemôžeme žiť  žiadny hospodársko-politický systém: je to tzv. "katolícka  sociálna náuka".
Ďalšou témou, ktorej sa venuje siedme Božie prikázanie je práca, ktorá je teda  predovšetkým prostriedok obživy. Má nám však nielen zaistiť nutnú obživu, ale tiež  určité zabezpečenie a pohodlie. Preto nie je podradné, keď niekto pracuje, aby si "zarobil" peniaze. Kto  napr. mení svoje povolanie preto, aby si viac zarobil, nie  je ešte bezcharakterný.
 Práca by však mala byť pre nás viac, ako len  prostriedok obživy. Mala by pre nás znamenať i možnosť  tvoriť a pracovať na nejakom "diele". Tvorčia práca na  nejakom diele je totiž jedným z hlavných zdrojov ľudskej  radosti. Oddať sa nejakému veľkému, prospešnému "dielu" je v  skutočnosti účasť na živote tvorčieho trojjediného Boha.  Takáto práca nám potom prináša veľké zadosťučinenie. Je  zdrojom radosti, rozvíja nás, naplňuje nás, dáva nášmu  životu náplň a zmysel.  Práca by pre nás mala byť však ešte viac než "dielo", mala by byť uvedomelou službou blížnemu a spoločnosti. Ak pracujem, aby som blížnemu pomohol, je moja práca  prejavom oddanosti, lásky k blížnemu, človek slúži blížnemu a spoločnosti. A naopak: blížny, spoločnosť, dávajú dar,  mzdu za prácu a tá je výrazom ich starostlivosti o moje  živobytie, o existenciu mojej rodiny. Tak sa stávajú práca a  mzda darom a protidarom, výrazom lásky a oddanosti. Potom je  práca pravou účasťou na oddanosti, ktorá sa naplňuje v  najsvätejšej Trojici. Nie je iba "zárobkom", ale službou v najlepšom slova zmysle. Slúžiť, v plnom zmysle znamená,  slobodne sa oddávať z lásky k druhému, ako v rodine.
A konečne na záver, práca musí mať aj zmysel pre večnosť. Svoju najvyššiu ušľachtilosť dosahuje práca vtedy,  keď sa stane bezprostrednou obetou Bohu - a tak sa stáva  modlitbou. Rýdza forma tohto zamerania práce žiari na  ľuďoch, ktorí celý svoj život zasvätili bezprostredne Bohu:  mních, rehoľníčka, kňaz, ktorý pracuje pre Božie  kráľovstvo...
Uvedomme si, že práca má mať zmysel pre večnosť. A toto dosahuje, keď ju konáme aby sme skrze ňu plnili Božiu vôľu  na sebe a slúžili blížnym. Aká rozdielna môže byť hodnota tej istej práce u ľudí? Pre jedného nemusí byť viac, než žiaducim  "zárobkom", prostriedkom k víkendovému "vyhodeniu si z kopýtka" - ináč je prekliata. Pre druhého môže byť tá istá  práca radostnou oddanosťou veľkej, zmysluplnej veci, službou  blížnemu, spoločnosti a pre tretieho okrem toho je práca  modlitbou, oddanosťou do vôle Božej a skutkom lásky k  blížnemu.
Siedme Božie prikázanie sa nevyhýba ani otázke vlády nad neživými a nad inými živými bytosťami, ktorú dal Stvoriteľ človekovi, a ktorá nie je absolútna, ale je vymedzená starostlivosťou o kvalitu života blížneho, vrátane budúcich generácií a preto vyžaduje posvätnú úctu k neporušiteľnosti stvorenstva.
Pán Boh zveril zvieratá do správy človeku, ktorého stvoril na svoj obraz. Je teda oprávnené používať zvieratá na pokrm a zhotovovanie šatstva. Možno ich udomácniť, aby pomáhali človekovi pri jeho prácach a v jeho voľnom čase. Ak lekárske a vedecké pokusy na zvieratách zostávajú v rozumných medziach a prispievajú k liečeniu ľudí alebo k záchrane ľudských životov, sú morálne prijateľné. Avšak zbytočne trápiť a márniť zvieracie životy je rovnako nedôstojné, ako utrácať na ne sumy peňazí, ktoré by mali prednostne zmierňovať ľudskú biedu. Zvieratá možno mať rád, ale nemá sa na ne zameriavať láska, ktorá patrí len ľuďom.

Autor: por. Mgr. Andrej Streicher, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 689

KKC 976-1019

Obrázok k článku

„Verím v odpustenie hriechov“

Čítaním Starého zákona sa dozvedáme, že Boh sa zjavuje synom izraelského národa ako taký, ktorý odpúšťa ľuďom ich hriechy. Aby im mohol odpustiť dáva však aj podmienku zrieknuť sa skutkov bezbožnosti, ktoré sa protivia božiemu zákonu, na ktorú nadväzuje návrat k Bohu s ľútosťou nad svojimi hriechmi. Takto Izrael chápe svoju históriu vo vzťahu k Bohu. Ak si otvoríme knihu Žalmov, dočítame sa tam, o potrebe človeka vyznať hriech a veľkú túžbu mať hriech aj odpustený. V Novom zákone v základnej modlitbe Otče náš..., ktorú nás učí Pán Ježiš je prosba: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt 6, 12) Pán Ježiš nám predkladá že, kto chce obetou daru dosiahnuť dobrotivé Božie odpustenie, má sa najprv sám uzmieril so svojím bratom. Boh prvý podniká iniciatívu za tým cieľom, aby nám odpustil. Posiela svojho Syna. Každému jednému z nás takto dáva príklad začať iniciatívu za odpustenie svojmu blížnemu. Ak to dokážeme pripravujeme sa, aby nás postretlo veľké milosrdenstvo Božie. Len do opravdivo kajúcneho srdca môže preniknúť veľké Božie odpustenie, ako do dobre opracovanej pôdy. Hriešnica z evanjelia, ktorá zarosila jeho nohy slzami a utierala ich svojimi vlasmi je pre nás príkladom hodným nasledovania. Evanjeliá sú celé vlastne preniknuté  veľkou starostlivosťou, ktorú prejavuje Pán Ježiš každému jednému hriešnikovi.

Katechizmus katolíckej cirkvi nám v 10. článku Vyznania viery pripomína, že podmienkou k tomu,  aby nám mohli byť odpustené hriechy je potrebné v prvom rade mať vieru. Verím v odpustenie hriechov. Okrem viery, ktorá je božskou čnosťou je potrebné urobiť aj skutok, ktorý spočíva v úkone prijatia krstu, ktorý je prvou základnou sviatosťou, na ktorú naväzujú ďalšie. Odpustenie hriechov je spojené totiž s vierou a krstom. Krst ako hlavná sviatosť nás totiž zjednocuje s Ježišom Kristom, ktorý sa vydáva za naše hriechy. Ježiš je ten, ktorého vydali na smrť za naše hriechy. On ako tichý Baránok prijíma túto Otcovu vôľu a takto nám otvára bránu žiť novým životom. Prvou sviatosťou, kde sa odpúšťajú hriechy je krst. Zásluhou Ježiša človek prijatím krstu dostáva také dokonalé odpustenie hriechov, že neostáva nijaká vina. A to ani tá, ktorú sme zdedili a nazývame dedičným hriechom. Ani tá, ktorú sme spáchali, alebo zanedbali vlastnou vinou. Táto krstná milosť nás ale neoslobodzuje od nijakej slabosti, ktorú spôsobuje naša ľudská prirodzenosť. Každý z nás sa teda musí usilovať premáhať žiadostivosť, ktorá nám neprestajne podsúva poľaviť a ochutnať zo zakázaného ovocia. Chuť zakázaného ovocia nás totiž môže priviesť až k bodu, že opäť padneme a dostávame sa do područia hriechu. Pán Ježiš vediac, že človek vo svojej slobode sa rozhodne tak, že opäť padne, zveril Cirkvi moc opäť odpúšťať hriechy každému človeku konajúcemu pokánie. A to odpúšťať nie iba raz, ale až do posledného dňa života na tejto zemi. Odpustenie hriechov je úkon vo sviatosti odpustenia (zmierenia), pri ktorom kňaz v mene Pána Ježiša a sviatostným rozhrešením udeľuje kajúcnikovi zmierenie s Bohom i s Cirkvou. Pre spásu človeka je odpustenie hriechov udelené vo sviatosti odpustenia veľmi potrebné. Vracia mu totiž nádej. Odpustenie je teda veľkým darom Pána Ježiša, ktorý dal svojej Cirkvi. Týmto darom je poslanie a moc skutočne odpúšťať hriechy, pri ktorom zakusujeme úžasné pôsobenie Ducha Svätého. Neexistuje hriech, ktorý by Cirkev nemohla odpustiť. Podobne nik nie je taký zlý a hriešny, aby nemohol s istotou dúfať v odpustenie. Odpustenie však vyžaduje jednu podmienku. A ta podmienka znie: „zrieknutie sa hriechu“, ktoré je podporené úprimnou ľútosťou nad svojimi pokleskami. Ježišovi, pôvodcovi a darcovi spásy, ktorý spôsobuje v nás odpustenie hriechov, totiž záležalo na tom, aby každý hriešnik mal vždy otvorené brány odpustenia. Zveril Cirkvi túto moc udeliť odpustenie a to cez apoštolov a ich nástupcov (biskupov a kňazov). Apoštolov ako aj ich nástupcov zároveň poveril v jeho mene ohlasovať všetkým národom pokánie na odpustenie hriechov.

Denne ďakujme Bohu za tento nesmierny dar odpustenia hriechov. Uverme, že Boh nám môže odpustiť a často čerpajme posilu z odpustenia pre konanie pokánia, ktoré cirkevní Otcovia nazvali akýmsi namáhavým krstom. Veľký dar odpustenia hriechov nám totiž prináša nádej pre život tu na zemi, ale je to zároveň aj nádejou na budúci život – večný život.

„VERÍM VO VZKRIESENIE TELA“

Ak máme hovoriť o živote po smrti musíme na rozdiel od materialistov opäť veriť, že človek má nesmrteľnú dušu. Hovorí nám o tom aj jedna zo šiestich hlavných právd: „Duša človeka je nesmrteľná.“. To znamená, že Boh nestvoril človeka k zániku, ale k životu. Pri pohreboch sme často bezmocní, predsa pri vkladaní tela do zeme máme nádej na večný život. Táto nádej vyplýva z viery, prijať pravdu z Božieho zjavenia.

Jedenásty článok vyznania našej viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého a v jeho stvoriteľskú, spasiteľskú a posvätiteľskú činnosť- vrcholí vyznaním viery vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias a vo večný život. Veriť vo vzkriesenie mŕtvych bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: „Vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme kresťanmi.“ Táto naša viera vo vzkriesenie sa zakladá na viere v Boha, ktorý – ako píše evanjelista Marek – „nie je Bohom mŕtvych, ale živých“. Byť svedkom Ježiša Krista znamená byť „svedkom jeho zmŕtvychvstania“. Zároveň patriť k tým, čo „s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“. Veď celá kresťanská nádej na vzkriesenie je plne poznačená stretnutiami so zmŕtvychvstalým Kristom. Vstaneme z mŕtvych ako on, s ním a skrze neho.

Čo znamená „vstať z mŕtvych“?

Pri smrti, teda pri oddelení duše od tela, telo človeka podlieha rozkladu, kým jeho duša ide v ústrety Bohu, i keď ešte očakáva, že sa spojí so svojím osláveným telom. Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou. Výraz „telo“ označuje človeka v stave jeho slabosti a smrteľnosti. „Vzkriesenie tela“ znamená, že po smrti nebude žiť len nesmrteľná duša, ale že znova ožijú aj naše „smrteľné telá“ (Rim 8,11). Akým spôsobom sa odohrá vzkriesenie prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je to priestor pre vieru, ktorú k tomu potrbujeme. Tí, čo denne prijímajú Ježiša v Eucharistii s vierou, tak táto naša účasť na Eucharistii je už predzvesťou premenenia nášho tela Pánom Ježišom. „Ako chlieb, ktorý pochádza zo zeme, keď prijal vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá sa skladá z dvoch skutočností: pozemskej a nebeskej, aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné, lebo majú nádej na vzkriesenie.“ Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti a na jeho zmŕtvychvstaní: „S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych… Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2,12;3,1).

Novinár sa pýtal Matky Terézie: „Bojíte sa smrti?“ Povedzte mi, koho by takáto otázka neprekvapila? – Odpovedala Matka Terézia. Podobne, ako každého jedného z nás, aj Matku Teréziu táto otázka prekvapila. Pozrela sa mu do očí a potom sa rozosmiala. „Nie, nebojím sa“ – odpovedala. „Zomrieť totiž znamená vrátiť sa domov.“ Zomrieť totiž znamená vrátiť sa domov. Ako to mám chápať? – pýtal sa novinár. Vy sa azda bojíte vrátiť k svojim drahým domov? - opýtala sa ho ona. A pokračovala. Okamih smrti už nedočkavo čakám. Tam hore nájdem Ježiša, jeho mamu Pannu Máriu a všetkých ľudí, ktorým som sa snažila počas života rozdávať lásku a ktorí ma predišli do večnosti. Stretnem sa tam s deťmi, ktoré som sa pokúšala zachrániť a ktoré mi zomreli v náručí a považovali ma pritom za svoju mamičku… Budú tam jednoducho všetci ľudia, ktorí mi boli na tejto zemi drahí. Takže to bude nádherné stretnutie, nemyslíte?“  Kto by sa netešil na takéto stretnutie?
O živote a smrti sa píše už na prvých stránkach Svätého písma: smrť je následkom hriechu. Neposlušný človek siahol za stromom poznania dobra a zla, aby sa ho zmocnil. Vedel dobre o tom, že následok toho bude smrť a predsa sa takto rozhodol (porov. Gn 2, 17; 3, 19). Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa. Svätý Pavol dodáva: „Skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť“ (Rim 5, 12). To znamená, že človek v raji mal žil donekonečna, keby nebol zhrešil. V našom konečnom svete si život bez smrti biologicky nemožno vôbec predstaviť. No vo Svätom písme nie je reč o biologickej alebo klinickej smrti, ale o jej konkrétnom ľudskom zážitku: smrť ako tmavé a absurdné prerušenie života, plné bolesti a úzkosti, ktorému sa ľudská bytosť vzpiera v celej svojej hĺbke. Boh túto smrť nechcel. Táto smrť je následkom hriechu, znakom odcudzenia sa Bohu, ktorý je nekonečným prameňom života. Sväté písmo, považujúc smrť za následok hriechu, neheroizuje ju, ani sa neusiluje vniesť svetlo do jej temnôt. Predstavuje ju v celej jej hrôze ako posledného nepriateľa. Telesná smrť je v istom zmysle prirodzená, ale pre vieru je v skutočnosti „mzdou hriechu“ (Rim 6, 23). A pre tých, čo umierajú v Kristovej milosti, je účasťou na Pánovej smrti, aby mohli mať účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.
Kresťanské chápanie smrti sa zakladá na jednej strane na neposlušnosti Adama, na druhej strane na vykupiteľskom diele Ježiša Krista, nového Adama. Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21). „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2, 11). Podstatná novosť kresťanskej smrti je v tom, že krstom už kresťan sviatostne „zomrel s Kristom“, aby žil novým životom; a ak zomrieme v Kristovej milosti, telesná smrť dokončí toto „umieranie s Kristom“, a tak zavŕši naše včlenenie do neho v jeho vykupiteľskom čine: „Pre mňa je lepšie zomrieť v (po grécky eis = do, v) Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych.“
Pre toho, kto sa rozhodol nasledovať Pána Ježiša smrť už nie je slepým osudom, ale ju chápe a prijíma ako výraz Otcovej vôle. Takto smrť stratila svoj osteň (porov. 1 Kor 15, 55). Kto verí, už teraz prešiel zo smrti do života (porov. Jn 5, 24). Najzreteľnejšie vyjadruje tento nový vzťah k smrti prefácia o zosnulých: „Hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení, a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach“. Kde sa smrť prijíma s vierou a chápe sa ako brána do večného života, tam možno dokonca s Františkom z Assisi hovoriť o „sestre smrti“ a dať jej prednosť pred životom, ak ide o dobro bratov a vernosť Bohu. V smrti Boh povoláva človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu ako svätý Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1, 23). A svoju smrť môže podľa Kristovho príkladu premeniť na úkon poslušnosti a lásky voči Otcovi.
Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu. „Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9, 27). Po smrti už nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).
Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa pripravovali na hodinu svojej smrti slovami  modlitby „Zdravas’, Mária“, v ktorej sa často modlievame „...pros za nás hriešnych teraz i v hodinu našej smrti“.
V súčasnosti veľa ľudí umiera pod lekárskou opaterou. Pamätajme na to, aby neboli  bez duchovnej pomoci, modlitby a zaopatrenia. Pričiňme sa o zomieranie dôstojné človeka a kresťana.
Ak sa nám podarí každý deň prežívať to, čo denne vyznávame prednášaním vyznania viery, staneme sa apoštolmi ukazujúcimi svojim životom cestu k Ježišovi generáciám, ktoré prichádzajú po nás. Takto odovzdáme dedičstvo viery našich otcov a našich mám obohatené a rozvinuté o naše obety i dary.
Nech naše vyslovené slová Vyznania viery nám pomáha uskutočňovať Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovenska ako aj svätý Cyril a svätý Metod.


Autor: mjr. Bartolomej Juhás SDB, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 674

KKC 422-483

Obrázok k článku Verím v Ježiša Krista jednorodeného Božieho Syna.
Druhá kapitola katechizmu, druhý článok našej viery. Ježiš Kristus, Boh Syn, v jednote s Bohom Otcom a Duchom svätým. V osobe Ježiša sa zavŕšila plnosť času. Ježiš je Kristus. Tento konkrétny muž z Nazaretu je zároveň Bohom poslaný Kristus – duchom pomazaný Mesiáš. Aj my spoločne s Petrom vyznávame: „Ty si Mesiáš, syn živého Boha“ (Mt 16, 16)
Ježiš (hebr. Ješua) – „Boh spasí“ – znamená, že samo božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. V Starom zákone meno Boha Spasiteľa vzýval veľkňaz iba raz v roku na zmierenie za hriechy Izraela, keď predtým pokropil krvou obety zľutovnicu vo svätyni svätých. Svätý Pavol hovorí o Ježišovi, že ho „Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv“ (Rim. 3, 25). Tým chce povedať, že v jeho ľudskej prirodzenosti „Boh zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5, 19). Ježišovo zmŕtvychvstanie oslavuje meno Boha Spasiteľa, lebo odvtedy Ježišovo meno naplno ukazuje najvyššiu moc mena, „ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2, 9 – 10). Meno Ježiš je v centre kresťanskej modlitby. Všetky liturgické modlitby sa končia formulou: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista“.
Kristus – z gréčtiny pomazaný – je prekladom hebrejského slova Mesiáš. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj proroka. Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii kňaza. Proroka a kráľa. Prijal vyznanie viery Petra, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka.
Boží Syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. Na Petrovo vyznanie Ježiš slávnostne odpovedá: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). Po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa jeho božie synovstvo prejavuje v moci jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti: „Podľa ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1, 4). Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3, 16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu. Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 18). Veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn, je nevyhnutne potrebné, aby bol človek kresťanom.
Grécky preklad starozákonných kníh, nevýslovné meno YMWH, pod ktorým sa Boh prihovára Mojžišovi, prekladá výrazom Kyrios („Pán“). Odvtedy sa meno Pán stalo najbežnejším označením samého božstva Boha Izraela. V Novom zákone je tento silný význam titulu „Pán“ použitý nielen pre Otca, ale aj pre Ježiša, ktorý je tým uznávaný za Boha. Aj sám Ježiš si pripisuje tento titul, či už nepriamo pri diskusii s farizejmi o význame 110. žalmu, ale aj priamo, keď sa obracia na svojich apoštolov. Pod vplyvom Ducha svätého titul „Pán“ vyjadruje uznanie Ježišovho božského tajomstva. Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stáva klaňaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Vyznávať alebo vzývať Ježiša ako Pána znamená veriť v jeho božstvo.
Boží syn sa stal človekom. Slovo sa stalo telom, aby nás zmierilo s Bohom a spasilo: Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4, 10). V čase, ktorý určil Boh, si jednorodený Syn Otca, večné Slovo a podstatný obraz Otca, vzal telo, pričom nestratil svoju božskú prirodzenosť a prijal ľudskú prirodzenosť. Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku, aby nám bolo vzorom svätosti a aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery.
Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a Sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“ Takto Cirkev vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, našim bratom a pritom neprestal byť Bohom, naším Pánom. Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť prijatá, nie zničená, priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna, ktorý ju prijal. Kristus je pravý Boh a pravý človek, má ľudský rozum a ľudskú vôľu dokonale zladené a podriadené jeho božskému rozumu a jeho božskej vôli, ktoré má spoločne s Otcom a Duchom Svätým. Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval a vydal sám seba za každého z nás. Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce, prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, je považované za hlavný znak a symbol tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca a všetkých ľudí.

Autor: mjr. Rudolf Galambos, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 732

KKC 946-975

Obrázok k článku

SPOLOČENSTVO  SVÄTÝCH

Výraz spoločenstvo svätých má dva významy: spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach a spoločenstvo medzi svätými osobami. „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné“ (Sk 2, 44). Medzi všetkými Božími deťmi je stále spolužitie a trvalé spoločenstvo. V Cirkvi túto vieru vyznávame aj naplno prežívame. Veľkú Božiu rodinu tvoria akoby tri skupiny svätých: svätí v nebi – oslávená Cirkev, duše v očistci – trpiaca Cirkev, kresťania na zemi – putujúca Cirkev.

Spoločenstvo svätých je spolužitie všetkých členov veľkej Božej rodiny: svätých v nebi a duší v očistci s nami, čo ešte žijeme v pozemskom putovaní. Naše spoločenstvo so svätými v nebi spočíva v tom, že si ich uctievame, utiekame sa k ním a napodobňujeme ich príklad. Svätí z neba nám pomáhajú svojím orodovaním. Na Slovensku si osobitne uctievame okrem Panny Márie, svätých Cyrila a Metoda, svätého Gorazda, svätých košických mučeníkov, svätých Andreja - Svorada a Benedikta a našich osobných patrónov, ktorých sme dostali pri krste a birmovaní. Aj so zosnulými, ktorí nás predišli do večnosti so znakom viery, udržujeme spoločenstvo lásky. Pomáhame dušiam v očistci a modlitbami skracujeme ich tresty, ktoré si odpykávajú za hriechy z pozemského života. Spoločenstvo putujúcich pomáhajú upevňovať tri putá: spolupatričnosť, spolucítenie, spoluzodpovednosť.

Spolužitie medzi sebou na zemi uskutočňujeme podľa prikázania lásky: navzájom sa milujeme, vzájomne si pomáhame, znášame ťarchy jeden druhého a ochotne si slúžime.

„Výraz spoločenstvo svätých označuje predovšetkým spoločnú účasť všetkých členov Cirkvi na svätých veciach (sancta), na viere, na sviatostiach, najmä na Eucharistii, na charizmách a na iných duchovných daroch. Pri koreni spoločenstva je láska, ktorá „nie je sebecká“, ale pobáda veriacich, aby mali všetko spoločné, aj vlastné hmotné dobrá a dali ich do služieb tých najchudobnejších. Výraz spoločenstvo svätých označuje aj spoločenstvo medzi svätými osobami (sancti), medzi tými, ktorí sú milosťou spojení s Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Niektorí putujú na zemi; iní skončili tento život a očisťujú sa, a to aj pomocou našich modlitieb. Iní zasa sú už v Božej sláve a orodujú za nás. Všetci spolu tvoria v Kristovi jednu rodinu, Cirkev, na chválu a slávu Najsvätejšej Trojice.“ V Božej rodine jestvuje v prvom rade spoločenstvo duchovných dobier. Týmito dobrami rozumieme dary Božej lásky ponúkané v Kristovi a darované Duchom Svätým - vieru, sviatosti, charizmy, hodnoty pozemského poriadku, ale najviac lásku. Povahou týchto darov nie je len obohacovať jednotlivých členov Cirkvi a ich stvárňovať a posväcovať, ale ich aj vzájomne zjednocovať.

Výrazom spoločenstvo svätých rozumieme aj osoby, ktoré tvoria veľkú rodinu Božích detí. V listoch svätého Pavla apoštola sa výrazom „svätý“, častejšie v množnom čísle „svätí“, jednoducho označuje príslušnosť k spoločenstvu veriacich. Apoštol ho používa ako synonymum slova „učeníci“ alebo „kresťania“: „Pozdravujú vás všetci svätí.“ Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela. Spoločenstvo medzi členmi Božej rodiny sa prejavuje uskutočňovaním vzájomnej lásky, ktorá je zväzkom dokonalosti! V tomto spoločenstve potom nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. K utváraniu spoločenstva jednoty a lásky medzi bratmi a sestrami v Cirkvi najviac prispieva dobrodenie Eucharistie. Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. Spoločenstvo svätých ako spoločenstvo svätých osôb sa vo viere putujúcej Cirkvi rozumie najmä so zreteľom na spojenie s Cirkvou oslávenou a s Cirkvou trpiacich bratov a sestier v Očistci. Niežeby jestvovali tri Cirkvi, je len jedna, ktorá je Božou rodinou. Božie deti sa v nej nachádzajú v trojakom stave, či postavení. Jedni sú ešte na ceste k Otcovi, putujúci, iní sú už oslávení v nebi, a sú aj takí, čo po skončení pozemského života ešte nevidia Otcovu tvár a sú v stave očisťovania sa. Naši oslávení bratia a sestry nám pomáhajú najmä svojím orodovaním. Lebo tí, čo sú už v nebi, vzhľadom na svoje dôvernejšie spojenie s Kristom, väčšmi posilňujú celú Cirkev vo svätosti. Neprestajne orodujú za nás u Otca, pričom predkladajú zásluhy, ktoré skrze jediného Sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, Ježiša Krista, získali na zemi. Naša krehkosť má teda veľkú oporu v ich bratskej starostlivosti. Svätý Dominik povedal pri svojom odchode z tohto sveta: „Neplačte, budem vám užitočnejší po smrti a budem vám účinnejšie pomáhať, ako v tomto živote.“ Podobne sa vyjadrila aj svätá Terézia: „V nebi sa budem venovať tomu, aby som robila dobro na zemi.“ Svätých si uctievame ako vynikajúcich bratov a sestry preto, že ich sám Boh už oslávil. Naša úcta k nim nie je v rozpore s oslavou Boha, naopak, dokonalejšie nás k nej privádza. Svätí sú pre nás vzorom, ako nasledovať Ježiša Krista a žiť v Božej láske. Sú našimi pomocníkmi, ktorí nás aj príkladom, aj orodovaním spájajú užšie s Kristom, korunou všetkých svätých. Jemu jedinému sa klaniame, pretože je Boží Syn, úcta svätých je len zvelebovaním Božej dobroty a lásky.

Spoločenstvo s oslávenou Cirkvou v nebi je veľkým požehnaním a prínosom pre putujúcich veriacich. V prvom rade sú pre nás vzorom príkladného kresťanského života. Učíme sa od nich nasledovať Ježiša Krista. Ich život, ich čnosti a skutky sú akoby životom napísané Kristovo evanjelium, z ktorého možno čítať a spoznávať samého Ježiša Krista. Osobitným dobrodením uctievania svätých v nebi je ich orodovanie za nás u Nebeského Otca. Sú našimi priateľmi a dobrodincami. Milujú nás a z neba nám pomáhajú svojím orodovaním. Boh ich prosby vždy vypočuje, lebo sú mu milí. Preto sa na nich obraciame v modlitbách a prosíme ich o pomoc a ochranu. Pravá úcta k svätým nespočíva natoľko v množstve vonkajších úkonov, ale skôr vo vrúcnosti našej lásky, ktorou na väčšie dobro naše a Cirkvi hľadáme v styku so svätými príkladmi. Spoločenstvo putujúcej Cirkvi s oslávenou Cirkvou sa najvznešenejším spôsobom uskutočňuje pri slávení posvätnej liturgie. Keď teda slávime eucharistickú obetu, spájame sa v tej najväčšej miere s kultom oslávenej Cirkvi, uctievajúc si vo svätom spoločenstve predovšetkým pamiatku slávnej Márie, vždy Panny, ale aj svätého Jozefa a blažených apoštolov a mučeníkov a všetkých svätých.

Do nášho prežívania viery v spoločenstvo svätých patrí aj pomoc zosnulým. Svojou smrťou naši zosnulí v Kristovi sa neodpojili od Cirkvi, sú v nej a nadobudli v nej. Nachádzajú sa v stave očisťovania za hriechy z pozemského života. Boh im odpustil previnenia, ale zostala im čiastka časných trestov, ktorá im prekáža vidieť Božiu tvár. Toto postavenie zomrelých, ktorí odišli z tohto sveta v milosti, nazývame očistec. Celá putujúca Cirkev ich nosí vo svojom srdci a preukazuje im účinnú lásku svojimi modlitbami, ako o tom svedčí aj liturgia. Pri každej svätej omši si Božie zhromaždenie spomína na zomrelých a odporúča ich do milosrdnej lásky Boha. Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného Tela Ježiša Krista a hneď od prvokresťanských čias si veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých, a keďže je svätá a spasiteľná myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov, obetovala za nich aj svoje orodovania. Naše prosby za nich nielenže im môžu pomáhať, ale môžu urobiť účinnejším aj ich orodovanie za nás. Pápež Pavol VI. vo Vyznaní viery Božieho ľudu takto hovorí o spoločenstve svätých: „Veríme v spoločenstvo ako vzájomnú pomoc všetkých veriacich v Krista, putujúcich na zemi, zosnulých v záverečnom očisťovaní i blažených v nebi, ktorí všetci spolu tvoria jednu jedinú Cirkev a veríme, že v tomto spoločenstve milosrdnej lásky Boha a svätých sú naše modlitby vždy vyslyšané“.

Preblahoslavená Panna Mária je Matkou Cirkvi, lebo porodila Ježiša, Božieho Syna. Ježiš umierajúci na kríži ju dal učeníkovi za matku. Po nanebovstúpení Pána Ježiša - Mária pomáha svojimi modlitbami prvotnej Cirkvi, aj po svojom nanebovzatí oroduje za nás a je vzorom viery a lásky pre nás všetkých.

Na Pannu Máriu sa obraciame v modlitbách a predsa je veľký rozdiel medzi kultom, ktorý jej preukazujeme a ktorý preukazujeme Bohu a ostatným svätým. Pánu Bohu sa klaniame a vyjadrujeme Mu svoju plnú závislosť a vďačnosť. Svätých si uctievame za ich hrdinské činy a prosíme ich o príhovor. Panne Márii, preto vzdávame najväčšiu úctu spomedzi všetkých svätých lebo je Matkou Božou a Matkou Cirkvi.
Od čias Efezského koncilu (r. 431) nesie Mária titul Bohorodička. Podľa katolíckej viery si Boh vyvolil práve Pannu Máriu, aby bola Matkou jeho Syna. Ako plná milosti je od prvej chvíle svojho počatia celkom uchránená od škvrny dedičného hriechu a cez celý život zostala čistá aj od akéhokoľvek osobného hriechu. Mária je „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh. Panna Mária zostala pannou pri počatí, pannou pri pôrode, po pôrode. Celou svojou bytosťou je služobnica Pána. Panna Mária spolupracovala slobodnou vierou a poslušnosťou na ľudskej spáse. Skrze svoju poslušnosť sa stáva novou Evou. Veríme, že Mária ako Ježišova Matka má u svojho Syna veľké slovo. Preto sa k nej často prihovárame a prosím ju o príhovor u Ježiša Krista. Takýto príhovor sa nazýva orodovaním a preto ju vzývame ako orodovnicu, ochrankyňu, pomocnicu a prostrednicu.


Autor: kpt. Jozef Jáňa, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 668

KKC 1667-1690

Obrázok k článku

SVÄTENINY

Čo sú sväteniny? Chcel by som odpovedať obrazom, prirovnaním: Niektorí z vás už možno boli na púti v Ríme navštíviť miesta, na ktorých žili i umierali prví kresťania a stretnúť sa s viditeľnou hlavou Cirkvi. Keď sa chodí po Ríme – veľmi často v horúčavách - dobre je občas sa osviežiť. Práve Rím je charakteristický tým, že na ulici alebo v strede nejakého námestia či v parku nachádzame prameň čistej čerstvej chladnej pitnej vody. Stačí niekoľko dúškov a zasa vládzeme kráčať ďalej... Mohli by sme povedať, že sviatosti sú kompletným oddychom a posilnením na našej ceste. Sviatosti sú, ako keď ideme do reštaurácie a tam si riadne oddýchneme, posilníme sa a potom ideme ďalej. No okrem takýchto dlhších zastavení potrebujeme často kratučký oddych, povzbudenie, občerstvenie. Potrebujeme priamo na ulici každodenného života dúšok sviežej vody a zasa vládzeme ďalej žiť. To sú sväteniny. Občerstvenie na našej púti. Sú to posvätné znaky, ktorými sa naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Sviatosti nám sprostredkujú milosť povsäcujúcu a sväteniny nám sprostredkujú milosť pomáhajúcu. Pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života. Každý pokrstený je povolaný, aby bol „požehnaním“, a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého na spôsob sviatostí, ale pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou. Medzi sväteniny patria predovšetkým požehnania (osôb, jedla, predmetov, miest). Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Je veľmi dôležité, že my kresťania používame sväteniny v každodennom živote, aby sme tak posväcovali seba i svoje okolie. Ktoré konkrétne sväteniny poznáme a prečo je dobre ich používať? Asi najznámejšia svätenina je svätená voda. Prežehnanie sa svätenou vodou je veľmi potrebné a je krásnym zvykom v kresťanských domoch mať pri vchode sväteničku. Keď sa vraciame domov zo školy, z práce, urobíme na sebe znak kríža a prosíme o silu žiť lásku v rodine. Takisto keď odchádzame z domova, aby sme žili, pracovali, študovali, každý na mieste, na ktoré nás postavil Boh, aj vtedy je potrebné urobiť na sebe znak kríža. Ideme do určitého nebezpečenstva tela i duše a môžeme tak prosiť o ochranu. Škoda, že to niekedy robíme automaticky. Ak tieto veci robíme s vierou, odháňame od seba veľa zla. Je pekné a užitočné, ak sa vieme kresťansky pozdraviť. Keď spomenieme meno nášho Pána Ježiša Krista, takisto sa chránime, posilňujeme a odháňame od seba zlých duchov, ktorý sa Jeho mena boja. V našich rodinách nemáme zabudnúť na požehnanie jedla, ktoré nám dal Pán. Keď sa rodina pred jedlom stretne a krátko pomodlí, vyprosuje si veľkú silu a veľké požehnanie – aj to je jedna zo svätenín.

Niektorí ľudia majú zvyk nosiť na retiazke krížik alebo medailón Panny Márie, ktorý je posvätený a pokropený svätenou vodou. Aj on nás chráni pred zlým a my sme bezpeční pred nástrahami diabla. Pravda, ak ho nenosíme iba ako nejaký talizman, ale s vierou. Ďalej býva pekným zvykom v období Zjavenia Pána (Troch kráľov) nechať si posvätiť príbytok, v ktorom bývame, alebo miesto, kde pracujeme. Aj to je vzývanie nášho Pána, aby chránil tých, ktorí v dome bývajú, a aby sa tí, ktorí prichádzajú, cítili prijatí s láskou. Medzi sväteniny patrí aj kreasťanský pohreb, ktorým preukazujeme mŕtvemu ľudskému telu príslušnú úctu. Pritom s dôverou prosíme Boha, ktorému všetko žije, aby pripojil duše našich zosnulých k svätým a vyvoleným a aby ich porušené telá, ktoré pochovávame, vzkriesil dokonalé a sväté. To som vymenoval iba niekoľko svätenín, ktorých je veľmi veľa. Je dobre, ak Pán preniká svojou milosťou náš každodenný život. Keď si naň stále spomíname, keď sa v priebehu dňa zastavíme pri rozličných prameňoch, ktoré nachádzame na našej ceste a osviežime sa.


Autor: por. Jozef Michňák, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 697

KKC 1285-1321

Obrázok k článku

Sviatosť birmovania - Sviatosť kresťanskej dospelosti

Istý maliar, ktorý maľoval obrazy, skôr ako ich vystavil na verejnosti si do ateliéru zavolal svojich najbližších a požiadal ich o ich názor. Urobil tak aj pri obraze, ktorý znázorňoval Ježiša, ako klope na dvere. Malý syn mu hovorí: “Ocko, ten obraz ešte nie je hotový, niečo si tam zabudol.“ Otec sa pozrel, no chybu nevedel nájsť. Malý syn ukázal prstom na dvere obrazu  a hovorí: „Zabudol si tam namaľovať kľučku.“ Otec sa pousmial a odpovedal: „Až vyrastieš, pochopíš, že Ježiš na dvere nášho srdca len tak jemne zaťuká. Záleží na človeku, či mu otvorí, alebo nie. Preto tu nie je kľučka namaľovaná zvonka, ale zvnútra. Boh sa nikdy nedobýja do nášho príbytku.“

Tento príbeh, ako úvod, sa hodí ku katechéze každej sviatosti. Znamená, že ak chceme prijať dar Božej milosti, musíme sa otvoriť Bohu zvnútra. Keď sme sa narodili, začlenili sme sa do veľkej ľudskej rodiny. Po otcovi a mame sme pokračovateľmi ich, a teraz už aj našich, konkrétnych predkov, po občianskej stránke sme sa stali Slovákmi, Maďarmi, Čechmi prípadne máme inú národnosť, ktorú však na rozdiel od svojej príslušnosti k pokrvnej rodine môžeme paradoxne počas života aj zmeniť. Tým že nás naši rodičia dali pokrstiť, stali sme sa kresťanmi a začlenili sme sa do veľkej rodiny – Cirkvi. Krst detí sa vysluhuje na základe žiadostí rodičov. Oni dávajú a sú zárukou toho, že dieťa bude vychované vo viere. Pre tento ich postoj, verejný prísľub pri krste Cirkev umožňuje krst detí – nemluvniat.

Pri krste detí je teda pomyslená rovnica:

Žiadosť rodičov + Viera rodičov  =  Krst →  potom nasleduje Výchova dieťaťa vo viere. Naproti tomu ak o krst žiada dospelý jedinec, pomyslená rovnica je skoro v opačnom slede. Vyžaduje sa samotný záujem, chcenie +  primeraná príprava / katechumenát /  = Krst              / s ďalšími iniciačnými sviatosťami.  - Birmovanie, - Eucharistia) /

Ak o krste rozhodli naši rodičia /o nás bez nás/, sviatosť birmovania je - má byť slobodným, vedomým rozhodnutím človeka, akýmsi vlastným potvrdením žiadosti rodičov o krst ich dieťaťa spred mnohých rokov, ktoré oni vychovali vo viere a ono sa teraz samo rozhoduje byť už dospelým kresťanom.

Birmovaný berie na seba plnú účasť na poslaní Cirkvi a k tomu poslaniu dostáva dary Ducha svätého. Následne, prijatie tejto sviatosti má byť aj prakticky žité v ďalších rokoch života a to vo všetkých oblastiach. Je teda rozdiel medzi fyzickou dospelosťou  /u nás po dovŕšení 18. roku života/ a kresťanskou dospelosťou, keď hovoríme o rozhodnutí byť dospelým kresťanom, vedomým si svojho krstu a potvrdením krstných záväzkov už samotným birmovancom a spolu účasti na svojom  poslaní v Cirkvi aj v spoločnosti.

Je teda niekedy možné stretnúť, rozprávať sa s dospelým človekom vo veku napríklad 40 - 50 rokov, ktorý je síce pokrstený, spomína si, má záblesky praktizovania viery z detstva pri mame či starej mame, ale ako kresťan ešte nedospel, tomu zodpovedajú aj jeho názory... a na druhej strane s mladým 16 – 18 ročným človekom, ktorý si je vedomý a buduje, rozvíja svoj vzťah k Bohu, Cirkvi, farnosti, spoločnosti.

Čo je teda sviatosť birmovania?

YOUCAT, katechizmus katolíckej Cirkvi pre mladých, na strane 120 o tom hovorí: „Birmovanie je sviatosť, ktorá dovršuje krst a v ktorej dostávame dary Ducha Svätého. Kto sa v slobode rozhodne žiť ako Božie dieťa a kto požiada o Ducha Svätého prostredníctvom vkladania rúk a pomazania krizmou, dostane silu svedčiť o Božej láske slovom i skutkom. Stáva sa tak plnohodnotným a zodpovedným členom Katolíckej Cirkvi. Skôr ako tréner pošle hráča na futbalové ihrisko, položí mu ruku na rameno a udelí mu posledné pokyny. Podobne možno chápať aj birmovanie. Aj na našom pleci je položená ruka. Vstupujeme na ihrisko života. Skrze Ducha Svätého poznávame čo máme robiť. On nám vlieva svoju motiváciu až po končeky prstov. Nechceme sklamať jeho dôveru a chceme viesť hru k víťazstvu pre neho. Stačí len chcieť a počúvať ho.“

Sedem darov Ducha Svätého.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi o nich hovorí: Dary Ducha Svätého sú trvalé dispozície, ktoré človeku umožňujú ochotne nasledovať Božie vnuknutia. Je ich sedem: múdrosť, rozum, rada, sila, poznanie, nábožnosť a bázeň voči Bohu. Týmito darmi Duch svätý obdarúva kresťanov a dáva im tak možnosť stáť sa zvláštnymi Božími nástrojmi na tomto svete. /KKC 1830-1831,1845/

Dar múdrosti.

V Bohu vidíme najvyššie dobro a svoje šťastie. Človek, ktorý nemá alebo nepoužíva dar múdrosti, si často zamieňa niekoho, alebo niečo zo stvorených vecí alebo bytí so svojím Stvoriteľom – Bohom. Svoj cieľ vidí v stvorených veciach a od nich očakáva blaženosť. Človek, ktorý má a používa dar múdrosti, posudzuje všetko spod zorného uhla večnosti a jasne chápe, že aj zlé veci v živote (neúspech, utrpenie atď.), ak ich znášame z lásky k Bohu, nám môžu poslúžiť pre budúce šťastie v nebi. Dar múdrosti nám umožňuje poznávať zmysel a cieľ nášho života.

Dar rozumu

Pomocou neho chápeme zmysel života a vieme rozoznať dobro od zla. Ním spoznávame kto je Ježiš a čo pre nás urobil. Spôsobuje, že aj najjednoduchší ľudia, ľudia  bez teologického vzdelania, naši starí, deti dokážu chápať Božie pravdy. Treba dodať, že tento dar nie je daný špeciálne preto, aby sme zvládli nejaké štúdium. Dar rozumu nás robí schopnými lepšie rozumieť Božím zámerom, lepšie chápať Božie zjavenie. Vďaka daru rozumu, ktorý v nás umocňuje Duch Svätý, lepšie rozumieme Božiemu slovu a Božím skutkom.

Dar Rady

Nám pomáha nájsť správne riešenie svojich i cudzích problémov. Často stojíme pred dilemou ako sa rozhodnúť. Vďaka daru rady, ktorý nám udeľuje Duch Svätý sa môžeme spoľahnúť na Božiu prozreteľnosť a nemusíme následne ľutovať svoje niekedy egoistické rozhodnutia.

Dar sily

Pomáha nám žiť, praktizovať našu vieru aj napriek rozličným ťažkostiam. Dáva nám odvahu postaviť sa proti zlu, našim nepriateľom a nepriateľom Boha. Všetci potrebujeme silu Božieho Ducha. Mladí, aby si uchovali svoju bezúhonnosť, svoju čistotu, manželia byť si verní, rodičia, aby vládali dobre vychovať svoje deti, postarať sa o svoju rodinu, starší, aby vládali s trpezlivosťou znášať mnohé ťažkosti, choroby a trápenia života.

Dar poznania

Pomocou neho hľadáme a prijímame pravdu. Pôsobí viac na srdce než na rozum. Ním poznávame, prežívame a presviedčame sa o Božej láske. Človek, obdarený darom poznania má osobitnú schopnosť poznávať a konať, čo slúži na Božiu slávu, na spásu seba i blížneho.

Dar nábožnosti

Pomáha nám žiť v priateľstve s Pánom Bohom. Vzbudzuje v nás túžbu po modlitbe ako aj úctu a dôveru k Bohu. Byť nábožný, znamená, predovšetkým svojím srdcom, vo svojom vnútri, nazerať na Božiu lásku, v modlitbe prežívať dôverný vzťah dieťaťa k Otcovi a vďaka tomuto vnútornému vzťahu dosvedčiť svojím životom, že sme uverili, že mu patríme.


Dar bázne Božej

Vedie nás k tomu, aby sme s dôverou a keď je to potrebné aj v pokore prijímali Božiu vôľu. Vďaka tomuto daru si dokážeme uvedomiť svoju malosť pred Bohom, svoju slabosť a hriešnosť. Ohavnosť hriechu na jednej strane a Boží majestát na strane druhej. Máme „strach“ z toho, že by sme sa mohli od Boha navždy odlúčiť. Cez dar bázne Božej si človek, ktorý ju nosí vo svojom srdci, uvedomuje Božiu veľkosť. Tento dar posilňuje úctu voči Bohu a vzbudzuje, vyvoláva radosť zo služby Bohu.

Záver

Samotná príprava  k  prijatiu sviatosti ako aj jej chápanie by sa malo zamerať: na čo najužšie spojenie s Kristom, ktorý je naším Učiteľom, Pastierom a Kňazom, prehĺbenie svojho vzťahu k Cirkvi, v ktorej pôsobí Duch Svätý, na vykonanie slobodného rozhodnutia prevziať záväzok za vlastný krst a následne kresťanský spôsob života     / preto sviatosť kresťanskej dospelosti/. Na Ježišovu ponuku, ponuku darov Ducha Svätého odpovedá každý sám / dvere nášho srdca sa otvárajú zvnútra /. Ak neodpovedáme, Boh stále čaká pred dverami nášho srdca. Jeho ponuka je vždy aktuálna. Pozýva nás k práci, službe pre Božie kráľovstvo, čo robí život človeka zmysluplným a perspektívnym nielen pre tento svet – rodinu, spoločnosť, Cirkev, ale aj pre večnosť.

/Pre osobné oboznámenie sa záujemcov o učenie Cirkvi o sviatosti birmovania uvádzam, že je zhrnuté v Katechizme katolíckej Cirkvi /KKC/ v článkoch 1285 až 1321./


Autor: pplk. Stanislav Lipka, Foto: Archív - Dátum: 21.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 646

1 2 3 >>