Pred 50 rokmi zomrel biskup a vojenský vikár Mons. Michal Buzalka

Obrázok k článku

7. decembra 1961 pred 50 rokmi zomrel svedok viery, bývalý prefekt a rektor seminára, trnavský pomocný biskup a súčasne prvý vojenský vikár v histórii duchovnej služby Mons. Michal Buzalka.

Mons. Dr. Michal Buzalka  – sa narodil 28. 9. 1885 vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdií na gymnáziách v Banskej Štiavnici a v Ostrihome pokračoval v štúdiách a v príprave na kňazskú službu. Teológiu vyštudoval vo Viedni. 14. 6. 1908 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán a farár v Teplej, v Banskej Štiavnici, v Budapešti a v Skýcove, Vajnoroch a Zavare. Na Skýcove ho zastihla 1. svetová vojna a s ňou spojená mobilizácia, v rámci ktorej je v júli 1914 povolaný k vojenskej službe a od 1. 8. 1914 je pridelený (Garnisonspitales Nr. 17) do Budapešti a k poľnej nemocnici (Feldspital) 8/4, ktorá bola pridelená k 31. divízii. S poľnou nemocnicou ako poľný kurát v zálohe (feldkurat in reserve) prešiel takmer všetky fronty: Srbsko, Halíč, Sliezko, Ruské Poľsko a nakoniec v roku 1915 aj Karpaty. Tu využil skúsenosti zo svojho pôsobenia v Svätoštefanskej nemocnici na duchovné povzbudenie ranených vojakov. K 1. 8. 1915 bol zo služieb c.a.k. Rakúsko-uhorskej armády prepustený. Buzalka  mal odmietavý postoj k vojne ako ku zlu. Za administrátora do Vajnor prišiel 10. 7. 1920, kde svoj voľný čas venoval redakcii  časopisu Slovák. Potom, čo si nepodal predpísanú prihlášku do Československej armády - čím stratil hodnosť i možnosť zaradenia k duchovnej službe - bol Doplňovacím okresným veliteľstvom k 15. 12. 1920 prevedený do zálohy ako „vojín v zálohe“ a zaradený k zdravotnej rote č. 10, následne 6. 2. 1923 k divíznej nemocnici č. 10 v  Komárne. V septembri roku 1922 sa z poverenia nového apoštolského administrátora Dr. Pavla Jantauscha stal profesorom pastorálnej a morálnej teológie a prefektom v trnavskom seminári. Zo seminára odišiel ako pápežský komorník za administrátora do Zavaru. V roku 1931 bol menovaný za profesora a rektora Seminára svätého Cyrila a Metoda. V tomto postavení účinkoval až do októbra 1936, keď bol kňazský seminár presťahovaný do Bratislavy. Bol vymenovaný za domáceho preláta Jeho Svätosti a v novembri 1937 za kanonika družnej kapituly v Bratislave pri Dóme svätého Martina. Prekvapivým bolo jeho menovanie Svätým Otcom Piom XI. za pomocného biskupa apoštolskému administrátorovi v Trnave a za titulárneho biskupa conenského vo Frígii 17. 3. 1938. Biskupskú konsekráciu prijal v Ríme 15. 5. 1938. Za heslo svojej biskupskej služby si zvolil výrok „Per crucem ad lucem“ (Cez kríž ku svetlu), ktoré vystihovalo jeho dovtedajší životný údel a prorocky naznačovalo budúcnosť. Pretože trnavský apoštolský administrátor Pavol Jantausch ho nevymenoval za generálneho vikára, mohol tak i naďalej zotrvať v seminári ako rektor. Buzalka sa tak stal prvým biskupom, ktorý žil trvalo v Bratislave. Medzi časom bol po preradení do II. zálohy a po vykonanej služobnej povinnosti prepustený z brannej moci ČSR k 31. 12. 1935. No táto skutočnosť nebránila jeho vymenovaniu 4. 6. 1940 za vojenského vikára, kedy opustil seminár, aby sa mohol plne venovať svojmu novému poslaniu. Prostredníkmi a hlavnými nositeľmi duchovnej právomoci udelenej Buzalkovi boli vojenskí duchovní v činnej službe na čele organizačnej štruktúry ktorých stáli prednostovia duchovnej služby pri MNO – HVV neskôr MNO VS. Menovite František Kovalčík, Albín Krásna a Jozef Mitošinka, ktorý sa stal poradcom vojenského vikára zastrešujúceho duchovnú službu svojou právomocou. Buzalka sa energicky ujal svojej novej funkcie, vybavením vojenských duchovných katolíckej duchovnej služby právomocou konať duchovnú správu v rámci svojej pôsobnosti, a to podľa miesta pôsobenia. Vojenskí duchovní tak boli vyňatí z právomoci svojich biskupských úradov a podriadení právomoci vojenského vikára, rovnako všetci, ktorí spadali pod jeho právomoc. Svoje vymenovanie Piom XII. chápal ako službu pre časné a večné blaho vojakov mladého Slovenského štátu, ako to vyjadril v prvom pastierskom liste 15. 10. 1940. Buzalka si bol vedomý, že na plnenie tak veľkých úloh vojenskej duchovnej služby má pomerne málo duchovných - ako to vyjadril v spomínanom pastierskom liste - a tak sa sám aktívne zapojil do duchovnej služby medzi vojakmi. Navštevoval vojenské jednotky, a svojou prítomnosťou, príhovormi a rozhovormi vojakov povzbudzoval k napĺňaniu poslania vojaka s dôrazom na úlohu brániť všetkých príslušníkov štátu. V pastierskom liste z 1942 roku píše: „Nuž, vojaci milí, naši milí duchovní synovia moji, Pán Boh má svoj plán aj s vami, či ste doma, alebo v zahraničí, alebo na bojisku, všetci ste sa dobrovoľne zaviazali vojenskou prísahou pred Bohom a pred ľuďmi, že prikázané vám miesta nikdy neopustíte, služobné tajomstvo nezradíte a za vlasť, ak bude treba, aj život obetujete. Žite a bojujte tak, aby bol s vami vždy Pán Ježiš. Dnes, keby vám prišlo umierať, na konci vašej krížovej cesty života a boja, Ježiš váš žije a díva sa na vás a vidí vašu hrdinskú mučenícku smrť.“ V tomto duchu sa aj priamo prihováral k vojakom odchádzajúcim na front. Svojich „synov“ vyprevádzal nie len na front, ale pokiaľ to bolo možné, aj na večnosť. Jeho otcovskej starostlivosti neunikli ani vojenskí odsúdenci odpykávajúci si svoje tresty v bratislavskej väznici, pre ktorých organizoval dokonca duchovné cvičenia počas výkonu trestu. O duchovný život vojakov sa postaral predovšetkým vydaním modlitebnej knižky pod názvom Verný priateľ, ktorú zostavil stotník duch. Jozef Mitošinka a na ktorú prispela aj vláda Slovenského štátu prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí. V jej úvode biskup Buzalka napísal: „Dosiaľ sa mi tak zdalo, že ešte niečo chýba do vašej výzbroje, do vašej vojenskej torby. Pousilovali ste sa zadovážiť si ruženec, ale nemali ste ešte naozaj svojskej modlitebnej knižky. Boli ste akoby všetkými možnými vecami zaopatrení, len sa vám nedostávalo toho každodenného chleba duševného.“  Vydaniu napomohla aj skutočnosť, že Michal Buzalka sa stal majiteľom a vydavateľom obnovených Katolíckych novín, ktorých prvé číslo vyšlo 25. 10. 1940. Po vymenovaní Ambróza Lazíka za kanonika trnavskej kapituly a dekana-farára v Trnave sa Buzalka 15. 9. 1942 opäť vrátil do kňazského seminára v Bratislave ako rektor a v tejto funkcii zotrval až do zatknutia 19. 7. 1950. Stál na čele Katolíckej akcie a založil Katolícku tlačovú kanceláriu. Ako rektor kňazského seminára v Bratislave formoval veľa vynikajúcich kňazov. Aktívne pomáhal prenasledovaným osobám v rokoch 1939 - 1945. Jeho prácu Cirkvi a vlasti patrične ocenili 14. 3. 1944 udelením čestného štátneho vyznamenania - záslužného kríža obrany štátu. Komunistickú ideológiu so svojou povestnou nenávisťou voči Cirkvi Buzalka po prvýkrát osobne pocítil 16. 4. 1945, keď bol bezpečnostnými orgánmi zatknutý a uväznený v Bratislave. Po prepustení zo zaisťovacej väzby 23. 6. 1945 bol internovaný v bratislavskom kláštore františkánov. Od toho času spolu s ostatnými biskupmi poukazoval na prenasledovanie a útlak Cirkvi. Žiadosť československej vlády o odvolanie Buzalku a niektorých ďalších slovenských biskupov Vatikán ako bezpredmetnú odmietol 3. 10. 1946. Úklady na osobu biskupa Buzalku vyvrcholili po udalostiach februára 1948, keď došlo k jeho opätovnému uväzneniu orgánmi ŠtB 19. 7. 1950 po dôkladnej príprave v rámci akcie Dědek. V hlavnom súdnom pojednávaní 10. - 12. 1. 1951 bol obvinený z úkladov proti republike, z velezrady, vojenskej zrady a vyzvedačstva. Z týchto vykonštruovaných obvinení, ku ktorým sa pod nátlakom priznal, bol odsúdený odňatím slobody na doživotie, konfiškáciu celého majetku, peňažný trest vo výške 200 000,- Kčs a stratu čestných občianskych práv.  Nasledovali dlhé roky väznenia vo Valdiciach, Leopoldove, Ruzyni, Ilave a Pankráci  až po prerušenie trestu v júni 1956 pre zlý zdravotný stav. No i naďalej ostal v nemilosti a odlúčení, internovaný v charitných domovoch v Dečíne a Tábore, kde napokon zomrel 7. 12. 1961. v roku 1964 po prenesení jeho truhly z Čiech, pochovali biskupa Buzalku v rodnej obci. Neskôr jeho pozostatky preniesli zo Svätého Antona do dočasného miesta odpočinku v arcibiskupskej krypte v Bratislave. Biskup Buzalka bol svedkom viery ako farár, prefekt, rektor seminára, pomocný biskup, vojenský vikár, väznený na niekoľkých miestach, odsúdený na doživotie, internovaný a oslabený chorobou. Napriek tomu, že nebol priamo vojenským ordinárom, ale len vojenským vikárom, nakoľko v tom čase Svätá Stolica menovala len poľných, alebo vojenských apoštolských vikárov, možno ho považovať za prvého biskupa, ktorý priamo slúžil slovenským vojakom.


Autor: Dr. Tibor Ujlacký, Foto: Archív - Dátum: 07.12.2011
Hodnotenie:
Čítanosť: 86

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu