Pastiersky list ordinára k Veľkej noci 2008


Vážení priatelia, v súvislosti s blížiacimi sa Veľkonočnými sviatkami by som rád každého a každú z Vás úprimne pozdravil  a povedal Vám pár slov, ktoré by Vám mohli pomôcť prežiť hlbšie a radostnejšie nastávajúce Sviatky. Poslúžim si pri tom nasledujúcim prirovnaním: Resuscitačné oddelenie. V nemocniciach sú rozličné oddelenia. Jedno z nich, veľmi dôležité, sa nazýva „resuscitačné“. Nachádzajú sa v ňom pacienti, ktorí sú v bezvedomí. Sú buď po operácii, alebo po nejakej príhode, následkom ktorej stratili vedomie. Nachádzajú sa v tzv. vegetatívnom stave: dýchajú, bije im srdce, prijímajú potravu. Žijú. Nie sú však pri plnom vedomí, nedokážu uplatňovať svoje duševné a duchovné schopnosti. Ani lekári, ani príbuzní sa neuspokojujú s tým, že dotyčný človek „žije“. K plnému životu patrí oveľa viac ako len „vegetovať“. A preto sa snažia robiť všetko pre to, aby pacienta „resuscitovali“, čo doslova znamená „vzkriesili“... Ak tento obraz prenesieme na náš náboženský život, čiže na prežívanie nášho vzťahu k Bohu, tak by sme mohli povedať, že mnohí z nás sa nachádzajú vo „vegetatívnom“ stave. Totiž zrejme takmer všetci členovia Ozbrojených síl a ozbrojených zborov a ich rodinní príslušníci boli už v detstve pokrstení. Krstom sme dostali dar účasti na živote samého Boha, boli sme pričlenení ku Kristovi a Jeho Cirkvi, otvorili sa pred nami nedozierne možnosti rozvoja života. Potom sa však niečo stalo. Čo to konkrétne bolo, na to si musí spomenúť každý sám. Možno zanedbanie  kresťanskej výchovy zo strany rodičov, prostredie školy alebo pracoviska, vlastná nedbalosť, alebo zameranie sa výlučne na materiálne alebo pracovné záujmy... Jednoducho, vedomie toho, čo znamená byť kresťanom sa v nás nerozvinulo, ba naopak, úplne sa udusilo.  V pamäti mnohých zostala iba matná informácia, že sú pokrstení. Táto skutočnosť ich spravidla vedie k pozitívnemu vzťahu ku kresťanstvu, no súčasne nechápu, o čo v kresťanstve ide.

Príprava na Veľkú noc – čas duchovnej resuscitácie. Duchovný program, ktorý nám Cirkev ponúka v Pôstnom období má byť akousi resuscitáciou každého pokrsteného. Je tu však jeden rozdiel oproti resuscitovaným pacientom. My sme pri vedomí a duchovná resuscitácia sa môže uskutočňovať iba za našej aktívnej spolupráce. Prvou procedúrou je konanie dobrých skutkov voči blížnym, modlitieb a prejavov sebaovládania úplne nezištne, iba kvôli Bohu a Jeho odmene. Potom je to počúvanie a poznávanie Ježiša Krista v spoločenstve Cirkvi – účasťou na bohoslužbách, ale aj na náboženskom vzdelávaní vo farnosti a tiež osobným čítaním Svätého písma a náboženskej literatúry, ktorá má cirkevné schválenie.  Duchovný život,  ktorý sme dostali v krste je v nás akoby pridusený našimi konkrétnymi  skutkami konanými v rozpore s Božou vôľou a Jeho zákonom. Takéto zlé skutky nazývame  „hriech“. Ak sme napríklad zanedbávali vzťah s Bohom a vyjadrovali sme to tým, že sme sa nemodlievali, nezúčastňovali v nedeľu a na sviatky bohoslužieb, nerešpektovali Jeho prikázania, úmyselne ublížili druhému človeku, tak je treba, aby sme hľadali zmierenie sa s Bohom, Jeho odpustenie. Ježiš Kristus nám získal dar odpustenia od nebeského Otca tým, že sa dobrovoľne za nás obetoval na kríži. Po svojom zmŕtvychvstaní sa zjavuje apoštolom a hovorí im: „Príjmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20, 23). Túto moc odpúšťať hriechy odovzdali apoštoli svojim nástupcom, biskupom a ich spolupracovníkom, kňazom. Ak sa teda chce pokrstený človek zmieriť s Bohom, prijať Jeho odpustenie, tak po náležitom spytovaní svedomia, úprimnej ľútosti nad spáchanými hriechmi a pevným rozhodnutím napraviť svoj život, vyhľadá kňaza, požiada ho o sviatosť pokánia. Kňazi Ordinariátu preto zdieľajú Váš spôsob života, aby Vám boli blízki a aby Vám boli kedykoľvek k dispozícii ako duchovní sprievodcovia a vysluhovatelia aj sviatosti pokánia. Kňazovi ako Kristovmu zástupcovi vyznáme svoje hriechy. Osobné vyznanie hriechov je potrebné preto, aby kňaz posúdil, či môže udeliť odpustenie (rozhrešenie). Boh môže odpustiť každý hriech, ak ho človek úprimne ľutuje. K takejto ľútosti však patrí rozhodnutie prestať s hriechom a vyhýbať sa aj blízkej príležitosti k nemu. Túto podmienku by nespĺňal napríklad človek, ktorý by nebol ochotný vrátiť ukradnutú vec, či sa zmieriť s hnevníkom, alebo zanechať intímny vzťah s osobou, s ktorou nie je platne zosobášený. Prijatie Božieho odpustenia je tou duchovnou resuscitáciou, ktorou nás Boh znova oživuje a stávame sa opäť účastnými na Jeho trojičnom živote (čo v tomto živote nevnímame a plne sa to prejaví v budúcom živote), sme živou súčasťou Ježiša Krista a Jeho Cirkvi, svojím životom môžeme spolupracovať na šírení Božej lásky vo svete.

„S Kristom sme vstali z mŕtvych“ Pri veľkonočnej bohoslužbe sa čítajú aj tieto slová z listu svätého Pavla: „S Kristom ste vstali z mŕtvych“ (Kol 3, 1). Na prvé počutie sa to zdá byť nezmysel. Veď Kristus bol vzkriesený pred dvetisíc rokmi a my žijeme teraz. Okrem toho sme ešte ani nezomreli a teda nie sme ani vzkriesení. A predsa: ak sme prijali krst, alebo si ho obnovili sviatosťou pokánia, tak sme prijali duchovné ovocie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, dostali sme dar Božieho oživujúceho Ducha – toho istého Ducha, ktorý viedol Ježiša Krista a vzkriesil ho z mŕtvych. Ak sa aj my dáme Ním viesť, tak sa už teraz bude stále viac na nás prejavovať podobnosť s Kristovým životom a naše vzkriesenie je len otázkou času. Zmŕtvychvstanie je teda proces, ktorý začína krstom, rozvíja sa životom nasledovania Krista a vrcholí vzkriesením nášho smrteľného tela pri druhom Kristovom príchode. Na Veľkú noc si nielen spomíname na Ježišovo zmŕtvychvstanie ako na dávno minulú udalosť. Tak, ako sa vtedy po vzkriesení zjavil apoštolom vo Večeradle, alebo sa dal poznať Emauzským učeníkom pri večeri, tak sa stáva prítomný aj medzi nami pri slávení Eucharistie. Ak sme počas pôstneho obdobia spolupracovali na procese našej duchovnej resuscitácie až po zmierenie sa s Bohom vo sviatosti pokánia, môžeme sa aj my stretnúť so vzkrieseným Pánom v chlebe, ktorý On premieňa na svoje telo obetované za nás a vzkriesené. Toto prijímanie Jeho tela v Eucharistii je zárukou nášho vzkriesenia, ako to On sám povedal: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54).

Plný život. Milí priatelia, drahí bratia a sestry zo všetkých zložiek Ordinariátu! Možno sa niektorým z Vás zdá tento list príliš náboženský. Čakali by ste snáď bežné dobré ľudské želania ku sviatkom. Iste, aj ja Vám želám radosť, rodinné šťastie a zdravie. Keď však viem o týchto veľkých hodnotách, ktorými chce Boh obohacovať náš život, môžem ich pred Vami zamlčovať?! To by vyzeralo asi tak, ako keby zdravotníci zabezpečovali iba vegetatívne funkcie pacienta v kóme a nestarali by sa o jeho resuscitáciu. Kristus prišiel, aby naplno rozvinul náš život. Svoju  priateľskú a otcovskú lásku voči Vám nemôžem vyjadriť ináč, než úprimnou snahou pomôcť Vám, aby sa každý z Vás otvoril pre dar tohto úplného života, ktorý je súčasne zárukou tej najhlbšej, trvalej radosti.

Radostné a požehnané Veľkonočné sviatky Vám zo srdca želá Váš ordinár OS a OZ SR        + František Rábek

Autor: Dr. Tibor Ujlacký - Dátum: 22.02.2008

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu