Pastiersky list ordinára k Veľkej noci 2006


Vážení priatelia, milí bratia a sestry!

Blíži sa slávenie Veľkej noci a podľa dobrého zvyku  aj k tomuto sviatku posielame svojím príbuzným a priateľom veľkonočné pozdravy. Keďže Vy všetci čo patríte do Ordinariátu: príslušníci Ozbrojených síl – vojaci doma i v misiách ako aj civilní zamestnanci armády, príslušníci polície, členovia hasičskej i horskej záchrannej služby a železničnej i hraničnej polície, príslušníci väzenskej a justičnej stráže , spolu so svojimi rodinami, vytvárate rozsiahlu rodinu, s radosťou využívam príležitosť blížiacich sa sviatkov aby som Vás pozdravil a prihovoril sa Vám prostredníctvom už tradičného pastierskeho listu.

Radosť zo života

Veľká noc spadá do ročného obdobia jari. Zvlášť po tohoročnej dlhej zime sa zrejme každý teší z teplých lúčov slnka, z rozkvitnutých stromov a zelených lúk i zo štebotu vtákov. S touto obnovou života v prírode akoby sa aj v nás prejavovala  nová chuť žiť. To je iste pekné a správne. Je tu však jeden problém: Kým život v prírode prebieha cyklicky – po zime prichádza vždy jar, život človeka nie je cyklický. Hoci aj my prežívame každý rok jar s novou radosťou, predsa náš život na zemi jedného dňa zanikne a už nikdy viac sa znova neobjaví. Názory niektorých o reinkarnácii sú len fantazírovaním, ktoré nemá so skutočnosťou nič spoločné.

Druhá strana mince života

Mince majú líce a rub. Na „líci“ je napríklad hodnota mince a nejaký pekný obrázok. Na rube môže byť štátny alebo nejaký iný znak. Aj život je veľká hodnota. Jeho líce vytvára všetko to krásne a radostné, čo robí život zaujímavým a pekným. Patrí sem aj práca, úsilie o zlepšovanie života nielen svojho ale aj druhých ľudí, prekonávanie ťažkostí a prekážok. Neoddeliteľným rubom nášho života je jeho ohrozenosť a kedykoľvek možná smrť. Ako to ktosi vtipne vyjadril: „Žiť – to je životu nebezpečné“. Jedným z dôkazov tejto tvrdej pravdy, ktorý otriasol celou našou vlasťou a našiel smutné echo takmer po celom svete, bolo letecké nešťastie nášho vojenského špeciálu , pri ktorom v jednom okamihu zahynulo 42 príslušníkov našich Ozbrojených síl. Boli to všetko relatívne mladí ľudia, plní života. Vracali sa domov po splnení úloh v zahraničnej misii, pred sebou mali vytúžené stretnutie so svojimi blízkymi, plány na ďalšie obdobie života. A zrazu nastal koniec... Žiaľ, nebolo to jediné smutné prekvapenie. Takmer denne sa dozvedáme o blízkych či známych, ktorí tu ešte včera boli a dnes ich už niet...

A čo potom?

Na základe týchto skúseností si každý z nás uvedomí, že Damoklov meč visí aj nad našou hlavou a žiadna poisťovňa čo s ako vysokou životnou poistkou nám nezabezpečí, že jedného dňa – možno keď to budeme najmenej čakať – zasiahne i nás. S týmto vedomím sa nežije príjemne. Sú len dve možnosti: buď sa s touto skutočnosťou  čestne vyrovnáme alebo pred ňou zbabelo unikáme. Ako únik nám môže poslúžiť všetko, čo nám pomáha na túto nepríjemnú realitu zabudnúť : intenzívna práca, honba za karierou či za majetkom, rozličné druhy zábavy až po chladný cynizmus,  ktorý sa tvári, že pohŕda smrťou a s tým, čo s ňou súvisí...

Pravda o smrti

Kde sa dozvedieť pravdu o tom, čo znamená smrť pre človeka, či je úplným zánikom alebo prechodom do iného života, keď sa nik spoza hranice smrti nevrátil. Dejiny ľudstva od najstarších čias až po súčasnosť však dosvedčujú všeobecné presvedčenie a nádej, že človek nezaniká v smrti úplne. Je známy výrok antického rímskeho filozofa: „Nezomriem celý!“. V posledných desaťročiach sa hromadia zvláštne skúsenosti  ľudí, čo prežili klinickú smrť. Boli už na hranici života a smrti. A práve pri tejto hranici prežívali niečo zvláštne. Nie prázdno, nie koniec, ale stretnutie s krásnym svetlom, ktoré ich priťahovalo a blažilo. Nejeden, ktorého lekári zachránili z klinickej smrti im zazlieval, že ho vrátili z cesty k niečomu krásnemu a obšťastňujúcemu. Toto sú však stále skúsenosti z našej strany hranice smrti. Naznačujú však, že v nás niečo  žije i vtedy, keď je telo nefunkčné, klinicky mŕtve a že za touto hranicou je nejaká krásna a príťažlivá skutočnosť.

Niekto sa predsa vrátil

Dejiny však poznajú jeden prípad, keď sa niekto, čo prekročil hranicu smrti, vrátil . Bol to Ježiš Kristus. Zomrel na kríži preto, lebo tvrdil, že je Boží Syn a že priniesol pravdu. Skutočnosť jeho smrti spečatil vojak, ktorý mu kopijou prebodol srdce. Zložili ho z kríža a pochovali do kamenného hrobu. Napriek tomu, že hrob strážili vojaci, ráno na tretí deň bol hrob otvorený a prázdny. S ľuďmi, ktorí predtým Ježia sprevádzali, so ženami a s apoštolmi, sa vzkriesený Ježiš stretáva počas štyridsiatich dní. Dôkladne sa presvedčili o jeho totožnosti ale i o tom, že jeho existencia už nepodlieha zákonitostiam tohto sveta. V rozhovoroch im objasnil, že jeho smrť a zmŕtvychvstanie neboli niečím náhodným, ale že boli splnením Božích predpovedí o Mesiášovi: „Tak bolo treba Mesiášovi trpieť a vstať z mŕtvych a v jeho mene ohlasovať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“. Za pravdivosť tohto svedectva boli apoštoli ochotní klásť životy. V ich svedectve, že Boží Syn sa pre nás stal človekom, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, pokračuje až po dnešné časy Cirkev.

Čo znamená veľkonočná udalosť pre nás?

Kristovo zmŕtvychvstanie nemalo zostať iba výnimočnou historickou udalosťou. Práve naopak. Svojím zmŕtvychvstaním Ježiš Kristus ukázal, že Boh povoláva každého človeka cez smrť k účasti na svojom večnom živote. Tento prechod cez smrť k novému životu sa nedeje samočinne. Povedal to sám Ježiš týmito slovami: „Kto počúva moje slová a verí tomu, ktorý ma poslal (Bohu-Otcovi), už prešiel zo smrti do života... Vôľa Otca, ktorý ma poslal je, aby každý, kto žije a verí vo mňa mal večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“.
Svojím zmŕtvychvstaním nám Ježiš Kristus oznamuje radostnú skutočnosť, že naša fyzická smrť bude iba bránou, cez ktorú prejdeme k Bohu. Podmieňuje to však tým, že už počas nášho pozemského života veríme v Neho a stvárňujeme svoj život podľa Evanjelia, ktoré nám sprostredkováva Cirkev – a to aj cez službu Ordinariátu a jeho kňazov.

Veľkonočné želanie

Milí priatelia, myslím, že po tomto stručnom vysvetlení každý z Vás správne pochopí moje veľkonočné želanie: želám každému a každej z Vás, aby ste prežili veľkonočné sviatky v pokoji a v radosti. Aby ste počas bohoslužieb týchto dní lepšie poznali toho,  ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Nech sa aj náš život obnovuje nielen na jar, ale každý deň snahou stvárňovať ho podľa Kristovho vzoru a slova. Tak sa nielen zbavíme strachu z kedykoľvek možnej smrti, lež budeme prežívať pôsobenie Božieho života v nás a cez nás i v našich rodinách a pri plnení náročných služobných povinností. Veľkým darom na obnovu nášho života, ktorý nám priniesol vzkriesený Kristus, je sviatosť pokánia. Prijímajme tento dar odpustenia našich hriechov a presvedčíme sa, že v našom živote môže nastať radostná jar aj viac krát do roka...
Všetkých Vás srdečne pozdravujem pozdravom, ktorý vo veľkonočnom čase používajú naši bratia gréckokatolíci a pravoslávni: „Kristus vstal z mŕtvych!“ – „Naozaj vstal z mŕtvych!“

Váš biskup-ordinár

Autor: Dr. Tibor Ujlacký - Dátum: 08.04.2006

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu