Pastiersky list ordinára k Veľkej noci 2005


Drahí členovia ordinariátu, vážení priatelia!

Blížiace sa slávenie veľkonočných sviatkov mi prostredníctvom pastierskeho listu opäť dáva príležitosť prihovoriť sa Vám a všetkých Vás srdečne pozdraviť. Chcem Vás pozvať na krátke zamyslenie nad jednou z udalostí, ktorá sa odohrala na Veľkú noc – v deň Kristovho zmŕtvychvstania.

Čo sa to vlastne stalo?

Ráno prvého dňa v týždni v Jeruzaleme vyzeralo podobne ako u nás pondelok –, keď sa po dni pracovného pokoja opäť každý ženie za svojimi povinnosťami a záujmami. Židia  svätili ako deň pracovného pokoja sobotu a dodržiavali tento pokoj oveľa dôslednejšie, než to robíme my v nedeľu. Nemohli, napríklad, ani cestovať  na väčšie vzdialenosti. To bol dôvod, prečo po Ježišovom pochovaní (na Veľký piatok) zostávajú jeho priatelia v akomsi nehybnom smútku. Až v prvý deň týždňa sa  niektoré ženy z Ježišovho spoločenstva vydávajú na cestu k jeho hrobu,  aby dokončili, čo nestihli pri pohrebe: pomazať mŕtve telo voňavými olejmi. Čoskoro však dobehli späť k apoštolom a prestrašené im oznamovali, že hrob je otvorený a – prázdny! To sa určite zloba nepriateľov nezastavila ani pred ukradnutím Ježišovho mŕtveho tela... Na to dvaja z apoštolov, Peter a Ján, doslova bežia k hrobu. Vracajú sa zamyslení: na krádež to nevyzerá, pretože plachty, v ktorých bolo telo zabalené, zostali v hrobe starostlivo poskladané. Čo sa vlastne stalo? Napriek tomuto rozruchu dvaja z Ježišových spoločníkov považovali celú vec okolo svojho Učiteľa za definitívne skončenú – veď zomrel na kríži! – a vydali sa na cestu domov, do dediny Emauzy. Ten zhon okolo prázdneho hrobu už nemohol na veci nič zmeniť. Smutní a sklamaní sa vracajú k predošlému spôsobu života. Cestou však stretli neznámeho pútnika, ktorý prejavil záujem o príčinu ich smútku a dával im celú tú tragédiu okolo Ježiša z Nazareta do súvisu s predpoveďami prorokov o Mesiášovi. Boh už dávno predpovedal, že Mesiáš bude trpieť, že zomrie potupnou smrťou, ale aj to, že to bude cesta k víťazstvu a k záchrane mnohých. Čím ďalej, tým viac sa im v mysli rozjasnievalo a v srdci sa rozrastala radostná nádej. Ježišov kríž a hrob – to nebola tragédia a smutný koniec, ale to bola nevyhnutná cesta k novému začiatku!

Radostné prekvapenie

Keď sa takto v spoločnom rozhovore blížili k dedine, slnko sa už skláňalo k západu. Neznámy sa chcel s nimi rozlúčiť a pokračovať ďalej. No Kleopas so svojím priateľom ho prosili: „Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva.“ Spolupútnik prijal pozvanie a sadol si s nimi k večeri. Ako hosť mal výsadu predniesť modlitbu pred jedlom. Keď vzal do rúk chlieb a rozlomil ho, aby im ho podelil, vtedy zrazu v tomto neznámom mužovi spoznali svojho Učiteľa, Ježiša z Nazareta, ktorý bol ukrižovaný. Práve v tom okamihu im však zmizol z očí. Toto radostné prekvapenie si nemohli nechať iba pre seba. Veď ostatných Ježišových spoločníkov nechali ráno v Jeruzaleme v smútku a v bezradnosti. Preto sa ešte v ten večer náhlili späť do Jeruzalema, aby oznámili apoštolom, že Ježiš vstal z mŕtvych, a preto je jeho hrob prázdny. No tí ich tiež privítali s radostnou správou: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

Na našej životne ceste

Smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, Božieho Syna, to sú historické udalosti, ktoré sa odohrali v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste pred dvetisíc rokmi. No práve preto, že tieto udalosti uskutočnil  Boh pre záchranu všetkých ľudí, majú dosah na každého človeka každej doby. Preto aj naše slávenie Veľkej noci je nielen spomienkou. Mocou svojho zmŕtvychvstania sa stáva Ježiš Kristus spolupútnikom každého z nás na našich životných cestách. Robí to podobne ako vtedy: cez ľudí, ktorí sú našimi súčasníkmi, nám sprostredkováva svetlo pravdy do našich otázok a pochybností, do našej beznádeje.
Sám Kristus povedal totiž svojim apoštolom: „Iďte do celého sveta a učte všetky národy... Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta... Kto vás počúva, mňa počúva.“ Apoštoli boli základom Cirkvi, preto je Cirkev nositeľkou tohto Kristovho poverenia.     V členoch Cirkvi, najmä v nástupcoch apoštolov, v biskupoch a v pápežovi ako nástupcovi apoštola Petra i v kňazoch – spolupracovníkoch biskupov –  sa Kristus  stáva naším spolupútnikom. Neraz rozvíja s nami dialóg pravdy aj prostredníctvom laických veriacich, rodičov, priateľov, spolupracovníkov... Otázkou je, či máme záujem o rozhovor na témy o zmysle a cieli nášho života, o Bohu a o Cirkvi, o večnom živote a o tom, ako ho dosiahnuť. Pravda, ktorú nám cez Cirkev prináša Kristus, vlieva aj do našich myslí svetlo a do našich sŕdc radostnú nádej.

Kto koho pozýva?

V udalosti, o ktorej sme uvažovali, to boli emauzskí učeníci, čo pozvali ešte nepoznaného Krista, aby zostal s nimi. Zdá sa, že v našom prípade je to opačne. Kristus nám cez Cirkev nielen objasňuje pravdu o najdôležitejších otázkach nášho života, ale nás aj pozýva na stretnutie. Všetci tí, čo uverili v Krista a pričlenili sa k nemu krstom, sú ním cez Cirkev pozývaní zvlášť každú nedeľu na stretnutie, ktoré sa v začiatkoch kresťanstva nazývalo „lámanie chleba“. O čo vlastne ide? Pred svojou smrťou pri Poslednej večeri poveril Kristus svojich apoštolov, aby na jeho pamiatku mocou jeho slov premieňali chlieb na jeho telo, obetované za nás, a víno na jeho krv, vyliatu za odpustenie našich hriechov. Táto moc prešla na biskupov a kňazov. Keď teda prijmeme pozvanie do zhromaždenia kresťanov, ktoré vedie biskup alebo kňaz, vtedy môžeme vo svetle viery prežiť to isté, čo emauzskí učeníci. Pri slovách nad chlebom: „Toto je moje telo...“ a nad kalichom: „Toto je moja krv...“ Ježiš Kristus sprítomňuje svoju obetu kríža za spásu každého z nás ako najväčší dôkaz Božej lásky k človeku a súčasne je medzi nami ako vzkriesený Pán.

„Nemôžeme žiť bez nedele“

Boli časy, keď sa účasť na nedeľnej eucharistii – svätej omši trestala smrťou. V severnej Afrike bola kvôli tomuto „previneniu“ postavená pred súd skupina kresťanov. Na otázku, prečo sa napriek zákazu zúčastnili slávenia Eucharistie, odpovedali: „My nemôžeme žiť bez nedele.“ Čo povedať o tom, že dnes jestvuje cirkevný príkaz nedeľnej účasti na svätej omši – a napriek tomu sa jej väčšina pokrstených nezúčastňuje? Iba to, že je to znak slabej viery a straty vzťahu k Ježišovi Kristovi. Dôsledkom čoho sú naše záujmy ohraničené iba na dočasné, pozemské ciele, naše beznádeje, vyjadrené prehnaným konzumom, neviazanými  radovánkami, ale aj smútkom a zúfalstvom. Kristus vstal z mŕtvych v prvý deň týždňa, ktorý dostal preto pomenovanie „Pánov deň“, v ruštine dokonca „voskresenie“, u nás „nedeľa“. Každá nedeľa je sprítomnením veľkonočnej udalosti, stretnutím vzkrieseného Krista s nami. Urobme všetko pre to, aby sme sa mohli s týmto naším božským Spolupútnikom stretnúť každú nedeľu. V tomto Roku Eucharistie nás Svätý Otec  naliehavo vyzýva, aby sa kresťanské slávenie nedele, ktorého vrcholom je účasť na svätej omši, stalo trvalou súčasťou nášho života.
 
Nezostaňme na polceste

Pri „lámaní chleba“, pri slávení Eucharistie sa vzkriesený Kristus stretáva s nami nielen preto, aby sme s vierou prežívali jeho prítomnosť – čo je iste veľmi dôležité –, ale hlavne preto, aby sa stal „Chlebom života“ pre každého z nás. On sám to jasne povedal: „Kto bude jesť moje telo a piť moju krv, bude mať v sebe život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Je na nás, či tohto božského Spolupútnika, ktorý prijal podobu chleba, pozveme k sebe. Nevyhnutnou podmienkou však je vytvoriť mu také prostredie v našej duši a v celom našom živote, ktoré by zodpovedalo takémuto Hosťovi, kde by nebolo nič v rozpore s jeho pravdou a láskou. Odvážiť sa prijať Krista v Eucharistii bez úprimného zladenia svojho života s jeho zákonom by bolo veľkou urážkou s osudnými dôsledkami – ako o tom píše sv. Pavol: „Kto nehodne je z tohto chleba... ten si je odsúdenie.“ Ak chceme aj my povedať: „Pane, zostaň s nami“, je potrebné, aby sme vo svojom živote najprv patrične všetko usporiadali, a ak treba, aby sme sa zmierili s Bohom i s Cirkvou prijatím sviatosti zmierenia. Posilnení jeho slovom, jeho láskou, ním ako Chlebom života, budeme môcť aj my vychádzať z chrámu do svojich rodín, do všetkých oblastí nášho života, k svojim blížnym i do celého týždňa s radostnou odvahou a budeme aj ostatným prinášať pokoj a radosť, ktorými nás obdarúva vzkriesený Kristus.

Priniesť radostnú zvesť aj druhým

V rámci medzinárodnej vojenskej púte v Lurdoch je aj slávnostný sprievod s Oltárnou sviatosťou (chlieb premenený pri svätej omši na Kristovo telo). Vojaci z armád mnohých štátov v slávnostných uniformách sprevádzajú dôstojným krokom baldachýn, pod ktorým francúzsky vojenský biskup nesie v monštrancii Krista v Eucharistii. Pred bazilikou sa vyjadruje viera voči Kristovi spevmi a modlitbami – a potom vojaci doprevádzajú biskupa, ktorý ide požehnávať Oltárnou sviatosťou skupiny chorých na vozíkoch. Doprevádzajú vzkrieseného Krista k ľuďom, ktorí trpia, ktorí potrebujú na svojej ťažkej  životnej ceste posilu a nádej. Niečo podobné máme možnosť urobiť všetci aj u nás doma. V tomto roku 26. mája sa bude sláviť sviatok Božieho Tela. V rámci tohto sviatku sme pozvaní zúčastniť sa aj eucharistického sprievodu v našich mestách a obciach. Dôstojným a veriacim sprevádzaním Krista prítomného v Oltárnej sviatosti po našich uliciach máme i pred verejnosťou manifestovať vieru v neho a dosvedčovať pred ľuďmi, že Boh je aj dnes naším Spolupútnikom, je našou nádejou, lebo je naším Spasiteľom. Máme teda príležitosť „vyniesť“ svoju veľkonočnú vieru a radosť aj na verejnosť. Na sviatok Božieho Tela  takýmto slávnostným spôsobom, ale každý deň svedectvom nášho života všade tam, kde sa nachádzame.
  
V tomto zmysle Vám i Vašim blízkym želá radostné a požehnané veľkonočné sviatky

Váš biskup   + František Rábek, biskup-ordinár

Autor: Dr. Tibor Ujlacký - Dátum: 22.03.2005

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu