Pastiersky list ordinára k Veľkej noci 2003


Drahí bratia a sestry, vážení priatelia! Zrejme ste už počuli, že 1. marca začal svoje pôsobenie Ordinariát OS a OZ SR, ako aj jeho biskup-ordinár. Keď do nejakej spoločnosti prichádza nový človek, patrí sa predstaviť sa. Najradšej by som sa stretol s každým a s každou z Vás osobne,  porozprával sa o tom, čo Vy očakávate od Ordinariátu i odo mňa a predstavil sa Vám ako Váš duchovný pastier, ktorého v starostlivosti o Vaše duchovné dobro posiela Svätý Otec Ján Pavol II. – a cez neho sám najvyšší Pastier Cirkvi – Ježiš Kristus.
Keďže takýto osobný rozhovor so všetkými Vami bude možný až s odstupom času, chcem Vám priblížiť seba i Ordinariát prostredníctvom tohto listu. Mám nádej, že postupne sa budeme stretať aj osobne a doplníme tento môj monológ o náš vzájomný dialóg.
Čo je teda vojenský Ordinariát? Je to diecéza, čiže biskupstvo, zriadené Svätým Otcom na základe zmluvy medzi Svätou Stolicou a Slovenskou Replikou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch. Zvláštnosťou tohto biskupstva je, že nie je vymedzené územím, lež sa vzťahuje na osoby, a to nezávisle na tom, na pôde ktorej diecézy sa práve nachádzajú. Zmluva vymenováva tieto osoby: príslušníci a zamestnanci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a zamestnanci príslušných orgánov štátnej správy, ktorí v nich vykonávajú službu; ich rodinní príslušníci, teda ich manželskí partneri, deti, a to aj plnoleté, pokiaľ bývajú v spoločnej domácnosti, ako aj príbuzní, ktorí s nimi bývajú v spoločnej domácnosti; poslucháči a študenti škôl ozbrojených síl a ozbrojených zborov, pacienti a personál zdravotníckych a sociálnych zariadení patriacich pod príslušné orgány štátnej správy; všetci katolícki veriaci, ustanovení alebo schválení ordinárom do trvalej služby podľa kánonického práva pre ordinariát; osoby, ktoré sú vo výkone väzby, výkone trestu odňatia slobody, zadržané alebo zaistené. Ordinariát sa bude snažiť slúžiť duchovným potrebám všetkých, ktorí doň patria, a to hlavne prostredníctvom kňazov, ktorí medzi Vami už pôsobia, alebo postupne – ako dúfam – budú pôsobiť v dostatočnom počte. Takto sa Vám chce Cirkev priblížiť svojou službou a pomáhať Vám, aby ste sa stávali dokonalými nasledovníkmi Ježiša Krista a uskutočňovateľmi Jeho evanjelia všade tam, kde sa nachádzate a kde si plníte svoje povinnosti. Vo svojich náboženských záležitostiach sa však môžete slobodne obrátiť aj na kňazov civilných farností, najmä v prípadoch, keby Váš vojenský kaplán nebol v dosahu.
Vzhľadom k tomu, že Ordinariát je zriadený iba krátko, nemáme ešte nájdené priestory pre jeho sídlo v Bratislave. A tak na preklenutie tohto času našiel ordinár a jeho spolupracovníci prijatie v Marianke pri Bratislave, v exercičnom dome rehole Tešiteľov Božského Srdca Ježišovho. V budove Ministerstva obrany, v priestoroch bývalého Úradu vojenských duchovných, sa nachádzajú pracovne generálneho vikára a jeho spolupracovníkov. Generálny vikár je zástupcom diecézneho biskupa a je ním kňaz, dôstojný pán pplk.ThLic. Marko Trochan (čoskoro sa vráti z misie v Eritrey).
A napokon pár slov o mne. Volám sa František Rábek. Mám 54 rokov. Som 31 rokov v kňazskej službe a z toho je 12 rokov pôsobenia v úrade biskupa. Začínal som ako kaplán – najskôr v Bošanoch, potom v Nitre, Drážovciach, Čiernom pri Čadci a od roku 1990 opäť v Nitre ako generálny vikár a po roku aj zároveň pomocný biskup kardinála Jána Chryzostoma Korca. Keď ma Apoštolský nuncius s informoval, že Svätý otec podpísal moje menovanie za vojenského ordinára a spýtal sa ma, či som ochotný túto úlohu prijať, nebol som si vedomý takého závažného dôvodu, ktorý by ma oprávňoval toto menovanie odmietnuť. Zverená oblasť pôsobenia je pre mňa do určitej miery úplne nová. Snažím sa však prijímať tieto nové úlohy ako poverenie, ktoré mi cez Cirkev dáva sám Boh – a v dôvere v Jeho pomoc sa oboznamovať so všetkým, čo je potrebné k tomu, aby som si ju mohol plniť  čo najlepšie. Pápežská bula o zriadení ordinariátu i o mojom menovaní nesie dátum 20. januára 2003. V cirkevnom kalendári je v ten deň spomienka na mučeníkov z prvokresťanských čias – sv. Fabiána a Šebastiána. Fabián bol pápežom a Šebastián vojakom, veliteľom telesnej stráže cisára Diokleciána. Tento rímsky dôstojník sa stal kresťanom a keď videl, že Dioklecián bezdôvodne kruto prenasleduje kresťanov, otvorene mu to vyčítal. Cisár ho za to odsúdil na smrť zastrelením šípmi (preto sú symbolom sv. Šebastiána 3 šípy). Šebastián však nezomrel, kresťania ho vyliečili a on opäť išiel odvážne za cisárom a zastával sa nevinných kresťanov, ktorých pripravovali o život pre ich vieru. Rozhnevaný cisár ho napokon dal sťať. Keďže je sv. Šebastián patrónom vojakov a zriadenie Ordinariátu sa uskutočnilo v jeho deň, rozhodol som sa položiť Ordinariát i moju pastoračnú službu pod nebeskú ochranu sv. Šebastiánovi. Jeho hrdinská statočnosť je pre nás svedectvom napĺňania zásady, že „Boha treba poslúchať viac, ako ľudí“. Táto zásada neznamená ohrozenie vojenskej disciplíny, lež je zárukou toho, že rozkazy, uskutočňujeme zodpovedne – pokiaľ sa neprotivia Božiemu zákonu. Veď cieľom každého rozkazu má byť konanie dobra. Ak by sa nejaký rozkaz priečil Božiemu zákonu, prestáva byť zameraný na dobro (v úzkom i vo všeobecnom zmysle). A predsa nik nechce byť slepým vykonávateľom zla. Byť teda dobrým vojakom a dobrým kresťanom je teda nielen možné, ale je to jedine správne – aj keď to môže byť niekedy náročné. Ako nová diecéza – ordinariát – sme povolaní vytvárať živé spoločenstvo Božieho ľudu. Pozývam teda každého a každú z Vás, aby ste aj Vy iniciatívne hľadali cesty k nám, Vašim duchovným pastierom – ku kňazom, ktorí pôsobia alebo budú pôsobiť medzi Vami, takisto som Vám k dispozícii i ja s mojimi spolupracovníkmi na Ordinariáte i na Vikariáte. Budem sa snažiť využiť každú príležitosť na stretnutie s Vami, aby sme sa navzájom povzbudili vo viere.
Pokiaľ mi to okolnosti dovolia, chcem mávať pravidelne sv. omšu v Katedrále ordinariátu – v Kostole Najsvätejšej Trojice v Bratislave, každú nedeľu o 10.30 hod. Po nej je príležitosť k osobnému stretnutiu vedľa kostola v pastoračnom centre Quo vadis. 
Milí bratia a sestry, vážení priatelia! Blížia sa najväčšie sviatky kresťanstva – Veľká noc. Sú to sviatky, počas ktorých si nielen pripomíname, ale v liturgii sa i sprítomňujú najvýznamnejšie udalosti, ktorými Boží Syn Ježiš Kristus uskutočnil svoju spásu sveta:  Kvetná nedeľa – slávnostný vstup Krista do Jeruzalema; Zelený štvrtok – slávenie Poslednej večere, počas ktorej ustanovil Sviatosť oltárnu, eucharistiu, ako trvalú pamiatku svojej obety za nás a ako duchovný pokrm pre náš život i tým, že poveril apoštolov „Toto robte na moju pamiatku“ – dal im sviatostnú účasť na svojom kňazstve a tak je tento deň aj dňom ustanovenia sviatosti kňazstva. Veľký piatok – pamätný deň Kristovej obety na kríži; Biela sobota – Kristus bol pre nás pochovaný a my v tichu stojíme pri jeho hrobe;Veľkonočná vigília – slávnostnou liturgiou prežívame Kristovo zmŕtvychvstanie, ktorého ovocie sa nám dostáva vo sviatosti krstu a vzkriesený Pán sa s nami stretáva v eucharistii; Veľká noc – Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou, k účasti na tomto víťazstve Kristus pozýva každého človeka. Toto víťazstvo dosiahneme, ak s vierou prijmeme ovocie Kristovej obety a zmŕtvychvstania: odpustenie hriechov. A budeme ho verne nasledovať v našom živote, vernosťou láske k Bohu a k blížnemu.
Zo srdca Vám želám a od vzkrieseného Pána vyprosujem veriace prežitie týchto veľkonočných dní a každodennú radosť z drobných víťazstiev vo vernom nasledovaní Krista – v perspektíve večnej radosti a trvalej účasti na jeho víťazstve.

Váš brat v Kristovi   + František Rábek

Autor: Dr. Tibor Ujlacký - Dátum: 03.12.2007

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu