KKC 385-421

Obrázok k článku

Pád

Téma článkov katechizmu 385 – 421 pojednáva o problematike zla a hriechu v súvislosti s ľudskou osobou a vôľou človeka. Odkiaľ je zlo? Čo je hriech? Má človek slobodnú vôľu? O páde a hriechu píše katechizmus v článku 385 úvodné myšlienky, ktoré budú v texte rozvinuté:

„Boh je nekonečne dobrý a všetky jeho diela sú dobré. Nikto však neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode – ktoré, zdá sa, súvisí s obmedzenosťou stvorení – a najmä problému morálneho zla. Odkiaľ pochádza zlo? „Hľadal som, odkiaľ je zlo, a nebolo riešenia,“ hovorí svätý Augustín a jeho trýznivé hľadanie nájde východisko iba v jeho obrátení k živému Bohu. Lebo „tajomstvo neprávosti“ (2 Sol 2, 7) sa objasňuje len vo svetle „tajomstva nábožnosti“ (1 Tim 3, 16). Zjavenie Božej lásky v Kristovi ukázalo rozsah zla a zároveň rozmnoženie milosti. Otázku pôvodu zla musíme teda skúmať tak, že budeme upierať pohľad svojej viery na toho, ktorý jediný nad ním zvíťazil.

Hriech a vina označujú v teológii úmyselný poklesok, previnenie proti Božej vôli, pričom hriech zahrňuje čin, zatiaľ čo vina označuje vzťah k činiteľovi (má vinu). Obidvoje predpokladá poznanie a slobodné rozhodnutie. Vina má aj antropologický zmysel: napr. zodpovednosť za porušenie práva, porušenie platnej normy, ide o pocit viny. V Starom zákone sa ešte nerozlišuje medzi úmyselným, omylným prestúpením normy, a taktiež nie medzi hriechom a trestom alebo následkom, napr. pre národ alebo potomkov. Hriech a vinu Starý zákon vidí v súvislosti s dejinami Izraela. Hriech a vina sú priebežne chápané teologicky. Sú prestúpením proti vyvoleniu Izraela a proti Božej zmluve, i keď sa konkrétne vzťahuje na ľudí alebo veci. V židovstve sa vytvára presvedčenie, že všetci ľudia hrešia, buď zo zlého vrodeného pudu, ktorý v nich pôsobí od narodenia alebo na základe démonických mocností, ktoré ovládajú tento čas. Podľa svedectva Evanjelia aj Ježiš videl všetkých ľudí ako hriešnikov, ktorí sa musia obrátiť a či podriadiť Božej vôli. Hriech a vina vrcholí v pýche, ktorá sa domnieva, že nepotrebuje obrátenie (Mt 23,28). Podľa Pavla moc hriechu u človeka alebo podľa Jána hriech sveta sú činom slobodnej vôle. Lenže, dostať sa z hriechu a viny len činom slobodnej vôle, bez Božieho milosrdenstva a pomoci, nie je možné.

Svätý Augustín vo svojom učení ,,zdôrazňoval dobrovoľnú povahu hriechu. Súčasne bol presvedčený, že akt hriechu, ktorým sa duša oddelila od spoločenstva s Bohom, odsúdil človeka. Hriechy pochádzajú zo slobodného rozhodovania. Diskusia nám ďalej prináša Augustínov názor, akúsi definíciu hriechu: ,,Všetky hriechy sú obsiahnuté v tomto jednom druhu, keď sa človek odvracia od vecí božských a skutočne trvalých a prikláňa sa k veciam premenlivým a neistým“.

Hriech a vina sú v dejinách teológie veľmi tesne spojené s výkladom vykúpenia skrz Ježiša Krista a milosť. Zásadne sa dá povedať, že grécki cirkevní Otcovia videli hriech a vinu zachytené do ekonómie spásy, t.j. do Božieho večného plánu spásy. Ako hovorí svätý Irenej: Eva sa dala zviesť slovom padlého anjela, aby unikla Bohu a porušila Božie slovo, tak Mária prijala v slovách anjela radostnú zvesť, že bude nosiť Boha, a poslúchla Boha, dala sa prehovoriť k poslušnosti voči Bohu. A tak sa Panna Mária stala zástankyňou panny Evy. Kristus teda všetko od základu obnovil, vypovedal vojnu nášmu nepriateľovi a porazil toho, ktorý nás už na počiatku v Adamovi dostal do zajatia. Rozšliapal mu hlavu, ako je to napísané v Knihe Genezis, kde Boh povedal: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ V tom, ktorý sa mal narodiť zo ženy Panny podľa Adamovej podoby, ohlasuje sa ten, čo bude mieriť hadovi na hlavu. On je to potomstvo, o ktorom hovorí apoštol v Liste Galaťanom: „Zákon skutkov bol daný dovtedy, kým nepríde potomok, na ktorého sa vzťahuje prisľúbenie.“ Nepriateľ by nebol riadne porazený, keby ho nebol porazil človek narodený zo ženy. Veď skrze ženu na počiatku ovládal človeka a stal sa nepriateľom človeka.

Hriech a vina sú nemocou vôle voči Božiemu spasiteľnému pôsobeniu. Jedine tvrdošijná nevera je smrteľný hriech, nakoľko ona sa sama s konečnou platnosťou uzatvára pôsobeniu milosti. Latinskí cirkevní Otcovia sa naproti tomu snažili zachytiť hriech a vinu právnymi normami. Hriech a vina znamenajú bezprávie voči Bohu, ktoré ničí vzťah spásy k Bohu. Tento vzťah môže byť obnovený jedine Bohom. Každé slobodné ťažké previnenie voči Bohu a jeho príkazu prináša so sebou smrť a odsúdenie. Scholastika z tohto pohľadu vypracovala rozlíšenie medzi smrteľným a všedným hriechom, to znamená medzi hriechom, ktorý odlučuje od Boha, a hriechom, ktorý spásny vzťah k Bohu ohrozuje alebo oslabuje.

Smrteľný hriech

Smrteľným hriechom sa rozumie vážne prestúpenie Božieho zákona. Smrteľný hriech ničí v srdci človeka lásku, odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom. Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom. Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu. Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu. Čo sa rozumie vážnou vecou- materia gravis? Vážnosť veci je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ (Mk 10,19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Je potrebné brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie páchané na príbuzných je samo sebou závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi. Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pripočítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy a vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech, ktorý je spáchaný zo zlomyseľnosti a z uváženej voľby zla.

Všedný hriech

Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje. Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci (materia levis) nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci (materia gravis), ale bez plného poznania a úplného súhlasu. Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu, všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.   Svätý Augustín v exegéze prvého listu svätého Jána apoštola hovorí, že „kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec. Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie....“.

Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: „A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo“ (Gal 5, 19-21). Podobne vypočítava hriechy v liste Rimanom:... pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávostí, zloby, lakomstva, ničomnosti, závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utrhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní (Rim 1,28-32). Ďalšiu špecifikáciu hriechov nájdeme v prvom liste Korinťanom v 6. hlave a veršoch 9 až 10: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva".

Apoštol Pavol sa touto otázkou zaoberá aj v liste Kolosanom (3, 5-9), a v prvom liste Timotejovi (1, 9-10) taktiež v druhom liste Timotejovi v (3, 2-5).

Ako vidíme, hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, ako sa to robí pri každom ľudskom čine alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou alebo nedostatkom alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Je možné ich rozdeliť aj podľa toho, či sa dotýkajú Boha, blížneho alebo samého hriešnika. Je možné ich rozdeliť aj na hriechy duchovné a telesné, alebo na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním dobrého. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka“ (Mt 15, 19-20 ).

Dnešný svet stratil cit pre hriech. Má strach zo všetkého okrem hriechu: zo znečistenia ovzdušia, zákerných chorôb, vojny, zo straty zamestnania a pod. Posúva dobro za hranicu Božej vôle, až sa nakoniec stane hriechom.

Napríklad:

- telesný odpočinok sa stáva lenivosťou;

- tichosť narastá v absenciu komunikácie;

- schopnosť dosiahnuť zisk sa stáva lakomstvom;

- užívanie života sa stáva nestriedmosťou;

- telesné potešenie sa stáva zmyselnosťou;

- záujem o majetok druhého sa stáva chamtivosťou;

- radosť z jedla prerastá v nenásytnosť a pažravosť.

Následky i konkrétnu podobu hriechu všetci veľmi dobre poznáme. Odnaučili sme sa pozerať na tieto veci ako na hriech. Ak pochybujeme o existencii hriechu, potom Sväté písmo klame? Nechceme si priznať svoj hriech. Myslíme si, že ak nájdeme vhodné argumenty, tak Boh bude zhovievavejší. Sme poznačený hriechom na tom nič nezmeníme. Je to holý fakt, ktorý musíme akceptovať. Musíme tomuto slovu porozumieť v celom jeho rozsahu.

Najcharakteristickejšia vlastnosť hriechu je nasmerovanie proti Bohu: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé.“ (Ž 51,6).

Hriechom človek upiera toto právo Bohu a sám chce byť Bohom. Stáva sa hrnčiarom a Boh hlinou ... (porov. Iz 64,7; Jer 18,6). Preto musí byť hriech jasne pomenovaný. Podobne ako lekár, ktorý skôr ako začne liečiť či ošetrovať, musí najprv stanoviť diagnózu.

Nezabudnime, že zlo a hriech existuje v nás a okolo nás a túto skutočnosť nám dokazuje Božie slovo a dáva nám istotu, kto zvíťazil nad zlom a ku komu sa máme obracať: „A keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (1Jn 2,1-2).


Autor: npor. R. Firment, Foto: Archív - Dátum: 24.01.2013
Hodnotenie:
Čítanosť: 1390


Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu