Pastiersky list ordinára OS a OZ SR k Veľkej noci

Obrázok k článku

Pri príležitosti blížiacich sa Veľkonočných sviatkov napísal ordinár OS a OZ SR Mons. František Rábek pre katolíckych veriacich príslušníkov a zamestnancov týchto zložiek a ich rodiny pastiersky list. List bol v pôstnom období v tlačenej forme distribuovaný vojenskými, policajnými a väzenskými kaplánmi po celom Slovensku v jednotlivých útvaroch a zariadeniach OS a OZ SR, aby veriacim pomohol duchovne sa pripraviť na slávenie sviatkov zmŕtvychvstania Božieho Syna Ježiša Krista.

Vážení priatelia,

rád využívam príležitosť blížiacich sa sviatkov Veľkej noci, aby som každého a každú z Vás úprimne pozdravil a aspoň takouto formou nadviazal krátky rozhovor. Obdobie prípravy na Veľkú noc – Pôstne obdobie – sa spája s príchodom jari v prírode. Zo skúsenosti vieme, že silnejúce slnečné lúče, prebúdzajúci sa život, krása kvetov – to všetko pôsobí aj na nás a prebúdza v nás chuť k aktivite, životu. Naša aktivita by sa mala v tomto Pôstnom období prejaviť aj v duchovnej oblasti. Rád by som Vám preto navrhol niekoľko podnetov pre našu osobnú i spoločnú duchovnú aktivitu.

Téma tohto roka v ordinariáte

Zrejme ste si už všimli, že každý rok máme v ordinariáte určitú prioritu, ktorej sa výraznejšie venujeme. Pomocou týchto každoročných tém sa snažíme oživiť a preniesť do života niečo z toho duchovného bohatstva, ktoré nám priniesli a zanechali naši vierozvestcovia svätí Cyril a Metod. Na tento rok naša téma znie: „Cirkev ako spoločenstvo“. Z histórie vieme, že solúnski bratia po príchode k našim predkom urobili jedno významné strategické rozhodnutie, ktoré zabezpečilo trvácnosť ich diela: zhromaždili súcich mladíkov a vytvorili z nich akési životné spoločenstvo. Teda nielen školu, ale ich aj vychovávali, zapájali ich do spolupráce a tak s nimi vytvárali živé spoločenstvo, v ktorom títo mladíci mohli nadobudnúť skúsenosť o tom, čo je to vlastne Cirkev. Spoznali, že viera v Ježiša Krista sa prejavuje v medziľudských vzťahoch v duchu evanjelia – to znamená vo vzájomnej úcte, v službe, spolupráci, ale aj v odpúšťaní. Prejavuje sa nielen v osobnom vzťahu k Bohu, lež aj v spoločnom, najmä pri slávení bohoslužby spoločnou modlitbou i spevom, počúvaním Božieho slova a prijímaním sviatostí. Vyjadruje sa však aj usilovným rozvíjaním svojich schopností, najmä intelektuálnych, čím sa podporuje vzájomná komunikácia medzi ľuďmi a vytvárajú sa predpoklady na účinnú službu pre dobro ľudského spoločenstva. Vďaka takémuto spoločenstvu niekoľkých desiatok mladých ľudí sa dielo svätého Cyrila a Metoda rozšírilo a odovzdávalo ďalším generáciám, a to nielen u nás, lež aj v okolitých slovanských krajinách – a to i napriek brutálnym snahám toto dielo zničiť.

Spoločenský rozmer kresťanskej viery

V súvislosti s vierou sú mnohí toho názoru, že je to čisto osobná, súkromná záležitosť. Spočíva v osobnom názore či presvedčení, v individuálnej modlitbe a v niekoľkých ďalších prejavoch. Vraj do toho nikoho nič, či verím, alebo nie, je to moja súkromná vec. Do určitej miery áno. Viera v Boha je tou najosobnejšou záležitosťou a presvedčením. Svojím rozhodnutím veriť v Boha, v Ježiša Krista sa však súčasne zapájam do vzťahu s trojjediným Bohom, čo sa uskutočňuje najmä v krste; a tiež som včlenený do spoločenstva všetkých veriacich a pokrstených, do Cirkvi. Pritom nejde iba o nejakú záležitosť registrácie. Sám Ježiš Kristus nás chcel zachrániť nielen ako jednotlivcov, lež tak, že z nás vytvorí jedno spoločenstvo, jednu rodinu Božích synov a dcér. Taký bol už motív jeho obety na kríži: „Ježiš mal zomrieť…, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti,“ píše evanjelista Ján (11, 52). Pred svojou smrťou sa Ježiš modlí za apoštolov, ale „aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 20 – 21).

Skutky apoštolov opisujú život prvých kresťanov takto: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách... Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu.“ (2, 42; 4, 32) Z uvedeného vyplýva, že byť kresťanom znamená mať spolu s pevným osobným presvedčením viery aj vzťah k spoločenstvu veriacich, k Cirkvi. Tento vzťah má od počiatku Cirkvi štyri vyššie uvedené prejavy: priebežne, počas celého života si osvojovať učenie apoštolov a ich nástupcov, biskupov, zjednotených s Petrovým nástupcom, rímskym pápežom (čo nám bežne sprostredkovávajú naši kňazi); uskutočňovať bratské vzťahy so spoluveriacimi, najmä účasťou na rozličných aktivitách cirkevného spoločenstva a konkrétnymi službami; každú nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastňovať na svätej omši (ktorá sa v dobe prvých kresťanov nazývala „lámanie chleba“); okrem osobnej modlitby je potrebné modliť sa aj verejne s inými pri rozličných príležitostiach (napr. účasť na cirkevnom sobáši či pohrebe...).

Je čas prekonať individualizmus

Ordinariát je vlastne prítomnosťou Katolíckej cirkvi medzi príslušníkmi ozbrojených síl a ozbrojených zborov. Táto prítomnosť sa však uskutočňuje nielen prostredníctvom kňazov, ktorí medzi Vami pôsobia. Každý z Vás, ktorí ste pokrstení a veríte v Ježiša Krista, ste súčasťou Cirkvi. Bolo by však potrebné, aby ste prekonávali individualistické chápanie viery a vytvárali okolo svojich kňazov živé kresťanské spoločenstvá. Prijmite pozvania na stretnutia, ktorých náplňou je vzdelávanie sa vo viere Cirkvi; zúčastňujte sa na bohoslužbách, navzájom si pomáhajte a spájajte sa aj v úmysloch svojich modlitieb. Možno sa obávate toho, čo povedia tí druhí, či vás nebudú považovať za nejakú zvláštnu skupinu... Je samozrejmé, že skupina niekoľkých ľudí, ktorí sa stretávajú, pomáhajú si, majú rovnaké zásady, bude vzbudzovať pozornosť. Svojím počínaním však musíte presvedčiť okolie, že náplň vášho spoločenstva je náboženská, že sa nestretávate, aby ste presadzovali nejaké svoje záujmy, lež aby ste si pomáhali zvládať život po kresťansky. Ak sa vám to bude dariť, je nádej, že dobrý príklad pritiahne do spoločenstva Cirkvi ďalších. V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť aj blížiace sa sčítanie ľudu. Stretneme sa v ňom aj s otázkou nášho náboženského presvedčenia a príslušnosti k Cirkvi. Naše kladné vyjadrenie nech je vyznaním našej viery vo vzkrieseného Ježiša Krista a v jeho Cirkev, do ktorej patríme. Treba si nám uvedomiť, že Cirkev, to nie je len hierarchia, ale to sme my všetci. Aká je Cirkev, to záleží aj na každom z nás a najmä na našich miestnych spoločenstvách. S pomocou vzkrieseného Pána, ktorý sľúbil, že zostane s nami až do konca sveta, sa pričiňujme o to, aby sa jeho Cirkev stávala viditeľnou aj v našich spoločenstvách ako svetlo na svietniku, ktoré vyžaruje krásu, dáva orientáciu a vedie k Bohu, ktorý je prameňom svetla a života.

Užitočné prežitie Pôstneho obdobia, hlbokú účasť na slávení Veľkonočného trojdnia a radosť z Kristovho víťazstva nad zlom a smrťou Vám i Vašim rodinám zo srdca želá a vyprosuje  Váš  

 +Mons. František Rábek,  biskup-ordinár OS a OZ SR


Autor: Dr. Tibor Ujlacký, Foto: Dr. Tibor Ujlacký - Dátum: 15.04.2011
Hodnotenie:
Čítanosť: 91

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu